Dachau ležiaci len pár kilometrov od nemeckého Mníchova vošlo do histórie ako miesto, ktoré sa stalo synonymom pre smrť. Je plné ticha, hoci ním kráčajú stovky ľudí hľadiacich do minulosti. Dachau však nie je len tábor pretkaný smrťou, ale aj zaujímavé miesto s pamiatkami.
Za bránou s tromi slovami
Ak sa ocitnete v bavorskom Mníchove a chcete sa pozrieť do nechvalne známeho mestečka Dachau, nič nemôže byť jednoduchšie. Stačí prísť na stanicu, pohľadať prímestský vlak s označením S2 a vydať sa na cestu, ktorá netrvá ani pol hodinu. Pol hodina – toľko stačí na to, aby sa svet za oknami vlaku kompletne zmenil. Vysoké, moderné budovy či kostolné veže Mníchova vystrieda malé mestečko s domami a strašnou históriou. Kyvadlová doprava z dachauskej stanice zastaví a turisti z celého sveta sa natlačia do autobusu s konečnou v tábore za mestom. Koncentračných táborov bolo pomerne veľa, no len niektoré tak zarezonovali, že sa stali najznámejšími. Určite žiadne z miest, kde sa tábory ocitli, nikdy v živote nesnívali o takejto publicite, ale tok dejín to chcel inak. Kým Osvienčim je meno, ktoré pozná v Poľsku a nielen tam takmer každý, tým nemeckým „Osvienčimom“ je práve Dachau. Vyšliapaná cestička sa napojí na asfaltku a tá vedie až k múrom celého objektu. Za mostom, ktorý pretína malú riečku, sa dvíha dlhokánsky široký barák ozdobený drevenou vežičkou. Kovová brána je ukrytá priamo pod ňou. Mreže brány na svojom tele nesú tri slová. Tri slová, ktoré sa nezmazateľne vpili do dejín ľudstva a tragického 20.storočia. Bránička s nápisom „Arbeit macht frei“ sa pootvorí a za ňou začína epizóda vytrhnutá z historických kníh.
Mrazivý pokoj
Sprievodkyňa pri bráne začína rozprávať dejiny tohto miesta a svoj predslov začína tým, že Dachau sa stal vôbec prvým táborom svojho druhu, kam mali smerovať všetci politickí väzni. Založili ho totiž už v roku 1933, len sedem týždňov po tom, ako sa Adolf Hitler stal neobmedzeným vládcom. Prvé, čo zaujme na celom areáli, je nesmierny pokoj, ktorý sa rozlieva celým šírym priestorom. Blankytné nebo je posiate oblakmi, čerstvo napadaný sneh ešte nestihli rozryť ľudské šľapaje, vysadené brezy a topole sa hýbu vo vánku a keby človek nemal predstavu, čo všetko si toto miesto vytrpelo, nazval by ho pokojným. Čím to je, že miesta nad ktorými rozprestrel svoje krídla anjel smrti vyžarujú takúto atmosféru? Prázdne priestory tábora vypĺňajú široké budovy, ktoré akoby chceli vytýčiť jeho hranice. Ľudia kráčajúci areálom miznú za dvermi jednej z nich. Vykľuje sa z nej múzeum plné informácii a dobových artefaktov.
Človek sa tu dozvie kedy a ako bol tábor vybudovaný, no aj to, že v ňom prišlo o život viac než 30 000 ľudí. Napísané čierne na bielom to znie chladne, ale pri zamyslení prebehne po chrbte mráz. Miestnosti sa striedajú ako na bežiacom páse a návštevníci sa len pomaličky prechádzajú od tabule k tabuli. Nikto nehovorí, nikto sa medzi sebou nebaví, len babke so šedivými vlasmi, ktorú sprevádzajú viaceré ženy, sa tlačia do očí slzy. Kto vie čo všetko si pamätá, či by radšej chcela zabudnúť. Niektoré miestnosti múzea majú ešte pôvodné dlažby a steny, aby si návštevník vedel ľahšie predstaviť atmosféru miesta. Z čiernobielych obrázkov hľadia pred seba portréty ľudí, ktorí sem nedobrovoľne prišli a už neodišli. Prekvapilo ma, koľko národností sa tu za bránou a ostnatým drôtom pomiešalo. Spočiatku sem putovali len nemeckí politickí väzni a Židia, no ako sa rozhoreli ohne 2.svetovej vojny, dostali sa sem aj Rakúšania, Poliaci, Rusi, Francúzi, Juhoslovania či dokonca ľudia z bývalého Československa. Príbehy niektorých visia na holých stenách a človek má pri ich čítaní pocit akoby sa prehraboval v starom archíve.
V dome s vysokým komínom
Areál Dachau je obohnaný betónovým múrom, na ktorom aj dnes pre navodenie atmosféry spočíva ostnatý drôt. Sem-tam sú do neho zapustené strážne veže, no tie už zívajú prázdnotou. Stredná, najväčšia časť celého tábora pripomína pustatinu. Na dobových fotografiách by sme videli zástup nízkych barákov, kde žili väzni, no okrem nich tu boli aj ošetrovne, nemocnice či laboratória. Jednoposchodové domy zmizli, no dva posledné z nich uchovali pre ďalšie generácie. Vkročím dnu a obklopí ma strohosť miesta. Niektoré miestnosti sú vyplnené jednoduchými drevenými posteľami stojacimi tesne vedľa seba na troch poschodiach. Nič viac, nič menej, len postele a okno do dvora. Inde sú pre zmenu lavice pripomínajúce jedálne či miestnosť vystlaná skriňami. Vyšliapané cestičky v snehu sa zbiehajú k židovskému pamätníku s veľkým kamenným menorahom na streche, k protestantskému kostolíku a kresťanskej kaplnke.
Za ostnatým drôtom sa odrazu areál stráca a objaví sa kúsok hustého lesa. Akoby tu vedľa seba nechali stáť stromy, ktoré svojimi kmeňmi a vetvami mali zakryť niečo, čo nemal nikto vidieť. Odrazu sa pomedzi koruny stromov objaví vysoký tehlový komín a onedlho vidno aj telo murovaného domu, ktorému patrí. Z vonku by pôsobil ako obyčajný tehlový dom s niekoľkými dverami a oknami zasadený do peknej prírody. To všetko by platilo, ak by pred ním nestál kameň s nápisom „Zamyslite sa nad tým, ako sme tu zomreli“. Stojím na mieste niekdajšieho domu hrôzy, ktorému nik nepovie inak, než krematórium. Dom na dosah ruky vo svojich múroch skrýva tie najhoršie svedectvá z celého Dachau. Niektorí návštevníci ho zo svojej prehliadky vynechajú, iní sa prechádzajú a čítajú si všetky tabule. Chodia sem aj školské výlety, rozprávajúce si o histórii, 2. svetovej vojne a podobných táboroch. Jednou z prvých miestností je vstupná hala, kde sa dezinfikovalo šatstvo, ktoré si vo vedľajšej izbe ľudia vyzliekli a čakali v neosobných priestoroch, kým dostali pokyn pohnúť sa vedľa. Priestranné „sprchy“ sú vykladané chladnými kachličkami a zo stropov všetko sledujú zlovestné otvory. Nepršala z nich životodarná voda, ale smrť prezlečená za cyklón B. Po pár minútach priestor utíchol. Poslednou miestnosťou „domu s vysokým komínom“ je spaľovňa s tromi veľkými pecami. Oni si všetko pamätajú. Pred odchodom ešte raz padne zrak na nápis na kameni.
Staré mesto na kopci
Dachau nie je len prvý koncentračný tábor na území Nemecka, ale aj staré, historické mestečko ležiace na kopci. Za jasného počasia sa v diaľke dokonca zalesknú veže Mníchova. To, že tu ľudia žili už kedysi dávno dokazuje aj samotný názov mesta. Kelti ho pomenovali Dahauua, čo v preklade znamená „hlinitá lúka“. Z ich epochy sa tu nezachovali takmer žiadne pamiatky, no o to viac sa v Dachau prejavila epocha stredoveku premiešaná s barokovými vplyvmi.
Nové mesto leží na rovine pod pahorkom a podobá sa na mnohé iné, nemecké, alebo ak chceme, bavorské mestá.
Najzaujímavejšou časťou je však mesto staré, ktorému už z diaľky dominuje obrovský palác. Dostať sa k nemu znamená prejsť niekoľkými vydláždenými uličkami kopírujúcimi svah. Vinú sa pomedzi meštiacke domy so zašpicatenými strechami, okolo malých predajní, voňavej pekárne, mäsiarstva a napokon aj okolo starej radnice.
V centre mesta stojí farský kostol sv.Jakuba zo 17. storočia. Je najvýznamnejším kostolom Dachau a jeho vysoká veža ozdobená zelenou „cibuľovitou“ kupolou patrí k symbolom mesta. Podobné kupoly nájdeme aj na iných bavorských kostoloch, pretože tento výzdobný prvok je typický práve pre najväčší nemecký, spolkový región.
Palác na vrchole kopca je natretý žiarivou žltou farbou, aby upútal všetky pohľady. Stojí na vŕšku nad riekou Amper a jeho predchodca tu stál už v polovici 16. storočia. Až v roku 1715 sa rozhodlo, že prejde rozsiahlou rekonštrukciou a takto ho vidíme aj dnes. Obkolesuje ho obrovská záhrada plná stromov, ktorú si obľúbili bavorské kniežatá a trávili v nej svoj čas. Dnes z paláca zostala len jedna časť, no aj tak je obrovský a impozantný.
Podobne ako výhľad na okolie. Nové mesto sa rozprestiera priamo pod ním a všade naokolo je rovinatá krajina narážajúca v diaľke na prvé vrcholky bavorských Álp. Oplatí sa zavítať aj sem do ulíc starého mesta ak sa tu ocitnete, hoci aj na chvíľku. Dachau sa posnaží, aby si ho človek nepamätal len ako miesto smrti, ale aj života.
