Na pláži vydrží maximálne pol dňa. Potrebuje spoznávať. Chodiť po tých istých uličkách, ako chodia domáci, ísť sa najesť do miestnych reštaurácií, zapadnúť na miesta, kde počuje len lokálny jazyk. Televízna moderátorka Natália Fónod Babincová sníva o Afrike.
Kvôli manželovi sa učí po maďarsky. To ju vracia naspäť k rodinným koreňom – pochádza z južného Slovenska, v žilách jej po prarodičoch koluje aj horúca maďarská krv, spomína si na babičku, ktorá hovorila po maďarsky plynule a vyučila sa za krajčírku v Pešti. Možno aj vďaka týmto koreňom cíti zápal pre všetko, čo robí.
Vraj ste mali rozprávkovú svadbu a svadobnú cestu.
Neviem, či boli rozprávkové, ale my s manželom sme sa cítili ako v rozprávke, kde je všetko krásne, pozitívne a všetci sú šťastní. Škoda, že svadobný deň nemá zhora výnimku. Mal by mať viac ako dvadsaťštyri hodín. Svadobná cesta prišla až v zime. Nikdy predtým sme v zime necestovali za teplom, tak sme si povedali – kedy, keď nie teraz, keď máme taký pekný dôvod. Nápad kam ísť bol manželov :) . Je veľmi pozorný a vnímavý, vždy vie nájsť úžasné miesta. Keď to mal premyslené, iba mi povedal, že by sme sa mohli ísť pozrieť na Havajské ostrovy a cestou sa zastaviť osláviť Silvestra v Los Angeles. Bola som dojatá a vyhŕkli mi slzy.
Za tie roky, čo ste spolu, ste toho museli veľa precestovať. Kde všade ste boli?
Áno, naše fotoalbumy sa už nezmestia na poličku, ale ani zďaleka sme ešte nevideli všetko, čo by sme chceli. Keby som to mala povedať jednou vetou – videli sme kúsok z Ameriky, Ázie a Európy. Chýba Afrika, ktorú by som chcela zažiť na vlastnej koži.
Poznám vás ako skvelú zahraničnú redaktorku, neraz ste sa blysli v živých vstupoch. Nedávno ste vymenili redaktorskú pozíciu za moderátorskú. Prečo?
Len som robila to, čo som mala rada a snažila som sa to robiť ako najlepšie som vedela. Stále je sa čo učiť. Keď sa obzriem späť na začiatok, na niektorých mojich výkonoch sa aj pousmejem. Všetky ale majú spoločné jedno. Akýsi zápal, ktorý je mi vlastný, lebo keď niečo robím, tak sa do toho vložím celá. Živé vstupy sú pre redaktora úžasnou školou, majú neopakovateľný nádych. Milovala som ten pocit, že uvádzam diváka do deja a ten priestor je iba môj, môžem sa v ňom naplno prejaviť. Po šiestich rokoch redaktorskej práce prišla zmena. Na mojom rozhodnutí sa podpísal aj aktuálny stav zahraničných správ v slovenských médiách. Nedávajú zahraničným udalostiam taký priestor ako je tomu v iných krajinách. Je to kvôli nedostatku financií? Alebo údajnému nezáujmu divákov? Nechce sa mi veriť, že Slováci sú až takí ľahostajní k tomu, čo sa deje okolo nich. Veď všetko, čo sa deje za hranicami, nás skôr či neskôr ovplyvní. Sme malá krajina v spoločenstve väčších. Mali by sme mať oči otvorené, aby sme potom nezostali prekvapení. Chápem, že človek ktorý príde z práce domov, rieši iné problémy a dianie vo svete mu príde vzdialené a nie až tak podstatné. No nemali by sme sa takto uzatvárať.
Nechýba vám práca v teréne?
Chýba mi skôr kontakt s tým, o čom hovorím. Nič vás nevtiahne do deja viac ako keď ste na mieste udalosti a vnímate ju svojimi očami. To bolo na zahraničných cestách a živých vstupoch také vzrušujúce.
Keď sa pozriete na vysielanie spravodajstva našich televíznych staníc, nezdá sa vám, že je tam žalostne málo skutočného zahraničného spravodajstva?
Až trpím pri pozeraní niektorých televízií, a nie som sama. Aj ľudia v mojom okolí by si želali väčší priestor pre podstatné zahraničné udalosti. Nie každá televízia to ale považuje za dôležité. A opäť sa vraciam k spomínanému údajnému nezáujmu diváka. Ak bude aj naďalej dostávať priestor jednoduchá zábava, tak ani nečakajme, že divák bude náročnejší.
Myslíte, že Slovákov viac zaujímajú pikošky zo sveta než vážne správy o politike, ekonomike, konfliktoch?
Dúfam, že to tak nie je a keby sa urobil naozaj detailný prieskum, tak by boli výsledky v prospech vážnejších udalostí ako pikošiek. Podľa mňa je to všetko o tom, ako to divákom médiá servírujú. Prečo by mali dostávať všade priestor len pikošky? Ak ich niekto chce, nech si ich vyhľadá inde a nie v serióznom spravodajstve. To má v prvom rade informovať a nie zabávať. Na to sú iné programy. Nehovorím, že úsmevné témy a príbehy so šťastným koncom by nemali byť v spravodajstve, tie ale nepovažujem za pikošky.
Ako dlho môže redaktor v našich podmienkach robiť prácu v teréne?
To je asi individuálne. Pozrime sa na niektorých domácich redaktorov, ktorí už roky robia svoju prácu v teréne a robia ju stále dobre. Pokiaľ človek sám necíti, že už to nie je ono, nie je dôvod skončiť. Pozrite sa na stálice spravodajstva CNN či BBC. Síce už majú pár krížikov na chrbte, občas ale zájdu aj do terénu a ukážu, že to stále vedia robiť, a dobre. Tam to ale aj spoločnosť ocení.
Nemáte pocit, že čím ďalej tým viac príležitostí dostávajú neskúsení mladí novinári, no chýbajú im vzory?
Áno, ale aj ja som tak v podstate dostala priestor. Nebola som síce už najmladšia, ale vo svete by som aj teraz bola iba redaktor junior. V našich zemepisných šírkach je to akosi inak nastavené. Je to malý trh a mladí novinári sa chcú ukázať čo najskôr, lebo platí, že mladosť má prednosť. Ale aj oni si uvedomujú, že to chýbajú staršie vzory, od ktorých by sa učili. Pociťovala som to ja aj moji kolegovia. Novinári tu dozrievajú akosi prirýchlo. Možno preto potom aj rýchlo zhasnú, unavia sa a z médií odídu. Mne sa tento model nepáči a ako divák neverím ľuďom, ktorí mi cez obrazovku niečo hovoria, ale profesne ani v súkromí ešte poriadne nič nezažili. Klesá tým kredibilita a nečudujem sa, keď si diváci myslia, že spravodajstvo v telke by vedel robiť v podstate každý.
Kto je profesionálnym vzorom pre vás?
Keďže väčšinou sledujem CNN, niektorých obľúbenejších žurnalistov a moderátorov mám odtiaľ. Napríklad Christiane Amanpour, ktorá vo svojej relácii spovedá vrcholných politikov z rôznych kútov sveta je dôkazom toho, že kvalitná žurnalistika sa dá robiť aj desiatky rokov. A nie je len o tom, ako kto na obraze vyzerá.
Absolvovali ste rozhovor, ktorý vás doslova zasiahol na celý život?
Je ich viac, sú to útržky z rozhovorov s ľuďmi zo Slovenska, ktorí pomáhajú v krízových situáciách všade vo svete, kde sa ľudia tešia z maličkostí. Tieto témy vnímam možno až príliš citlivo. Vždy sa mi v práci ťažko strihali materiály z miest, kde ľudia trpia. Niekedy sa vnútorný tlak z toho všetkého tak nakopil, že som sa v strižni poriadne rozrevala a nechala voľný priebeh pocitom. Pri takýchto situáciách by som nevedela ísť do terénu.
Pamätám si vás z reportáží, v ktorých ste sa snažili čo najviac dostať do autentického prostredia, medzi domorodých ľudí. Ste taká i na dovolenke? Chodíte za miestnymi, vypytujete sa na príbehy?
Na dovolenke sa ešte viac uvoľním. Nie som v strese, že toto treba natočiť, tam treba ísť. Ak je to typ cesty, kde je potrebný sprievodca, zámerne si vyhľadávame agentúrami odporúčaných miestnych, ktorí hovoria po anglicky. Od nich sa dozviete také veci, aké v bedekri nenájdete. Napríklad pri ceste po Číne a Egypte sme mali sprievodcov, ktorým sme sa takpovediac dostali pod kožu. Porozprávali nám o veciach, o ktorých by na verejnosti nemali veľmi hovoriť.
Skúste si spomenúť na nejakú historku z vašich ciest…
Mám ich niekoľko, napríklad z Číny. Stávalo sa, že sa ľudia na nás pozerali a usmievali – to tam nie je nič výnimočné. Raz nám ale jedna pani povedala, že preto sa na nás tak pozerajú, lebo sa s manželom na seba veľmi podobáme. A že oni veria, že ľudia, ktorí sa tak veľmi na seba podobajú, budú spolu šťastní :) . A mám aj nepríjemnú historku. Pri prechádzke po Palerme si ma miestne deti pri hrách zobrali na mušku. Skončila som s modrinou na krku zrejme po gumovom projektile. Tesne pri krčnej tepne. Bolo to dosť stresujúce.
Ktoré krajiny sú pre vás destináciami na celý život?
Cesta okolo sveta :) . To je môj sen. Ale úplne najväčší je pohľad na našu Zem z jej orbity. Vidieť modrú planétu v tej čierňave.. To sa musíte do nej zamilovať.
