Špinu, prach, smrad a hluk uličiek indického Amritsaru nechávame za chrbtom. V bezplatnej úschovni odovzdávame topánky, na hlavy si uviažeme povinné šatky a vstupujeme do hlavnej svätyne Sikhov, Zlatého chrámu.
V štvorcovom pôdoryse sú okolo nádrže s vodou Amrit Sarovar, čo v preklade znamená Jazero nektárov, postavené biele mramorové budovy a široká promenáda. Z nej sa po schodoch zostupuje pri rituálnom kúpeli priamo do vody. Muži sa kúpu všade, pre ženy je vyhradená zakrytá časť. Niektorí posvätnú vodu z nádrže aj pijú. Hoci nektár nepripomína ani náhodou.
Život veľkého guru
V Zlatom chráme, skutočne pokrytom 24 – karátovým zlatom (vraj je ho tam až 750 kilogramov a postupne ho z darov veriacich budovali 200 rokov), na mäkkých poduškách odpočíva posledný a jediný guru Sikhov, posvätná kniha sikhského náboženstva Grand Sahib.
Tento súpis učenia predchádzajúcich sikhských guruov sa v Zlatom chráme nemá zle. Knihu celý deň prikrývajú vzácnymi látkami, ovievajú, aby jej nebolo horúco, hrajú jej na hudobných nástrojoch a spevavým hlasom predčítajú náboženské texty. Pred desiatou večer ju naložia na zlaté nosidlá a prenesú ju do spálne. V honosnej posteli odpočíva do piatej ráno.
Toto sa deje nepretržite už štyristo rokov.
Všade s dýkou
Náboženstvo Sikhov vzniklo v 15. storočí, keď muž známy ako guru Nanak, nespokojný s hinduizmom, islamom a kastovým systémom v Indii začal hlásať rovnosť všetkých ľudí. Mužov a žien, brahmanov a šúdrov, bohatých a chudobných. Vyznávačov novej viery v rovnosť a jedného všadeprítomného boha rýchlo pribúdalo. To sa nepáčilo islamským panovníkom, a tak Sikhovia museli opustiť svoju mierumilovnú cestu a začali formovať ozbrojené jednotky.
Vojenské bratstvo sa nazýva Chálsa. Jeho členovia dostávali k menu prívlastok Singh – lev a členky Kaur – levica. Doteraz sú známi ako neohrození muži a ženy, ochotní bojovať proti každému, kto im chce vziať ich vieru. Každý muž a takmer každá žena dodnes nosí ako náboženský symbol na páse pripútanú dýku.
Po guru Nanakovi postupne nastúpilo ďalších osem ľudských guru. Keď umieral posledný, povedal, že po ňom už žiadny iný guru nepríde a odteraz je najvyššou autoritou kniha posvätných textov Grand Sahib. Každý Sikh sa túži aspoň raz v živote dotknúť nosidiel veľkej knihy.
Preto po deviatej hodine večer nastáva okolo Zlatého chrámu obrovská tlačenica. Dovtedy pokojní návštevníci sa zmenia na šialený dav, bežiaci a tlačiaci sa cez zlatú bránu na most k chrámu. Každý chce niesť nosidlá s veľkým guru alebo aspoň byť k nim čo najbližšie.
Nestrihaní, neholení
Atmosféra sikhského chrámu vôbec nie je ponurá ani pietna. Základom je len prechádzať po promenáde okolo Jazera nektárov zľava doprava a vždy ležať k Zlatému chrámu a posvätnej knihe hlavou alebo bokom. Inak je dovolené všetko. Deti sa jašia, muži v turbanoch a ženy v pestrofarebných sárí sa smejú, rozprávajú, odpočívajú alebo spia, kto chce, ponorí sa do vody a vykoná rituálny kúpeľ.
V chráme môže ktokoľvek bez rozdielu vierovyznania tri noci zadarmo prespať. V kuchyni desiatky dobrovoľníkov pripravia každý deň z darov veriacich až 30 000 porcií posvätného jedla langar, ktoré zadarmo nakladajú každému, kto príde do jedálne. Pýchou je stroj z Libanonu, ktorý za hodinu upečie až 6000 čapátí.
Náboženstvo mužom – Sikhom káže nikdy si nestrihať vlasy a neholiť brady. „Pane, aké dlhé sú vaše vlasy?“ pýtam sa. „Nie dlhšie ako vaše,“ odpovedá ctihodný pán vo farebnom sikhskom turbane, do ktorého si svoju hrivu zamotáva každý chlap. „Doma ich nosím v cope,“ prezradí ešte s úsmevom.
