Island je najkrajšie pozemské laboratórium. Rodí sa tu nový svet, nový kontinent. Nečudo, že si ho ako kulisu vybral aj Jules Verne, keď písal Cestu do stredu Zeme.
Draho zaplatená krása
Islandská príroda je draho zaplatená krása. To, čo človek vníma zmyslami, je len klam. Strnulosť je ilúzia. Hlboko pod jeho nohami sa vytvára nová zemská kôra. Island sa vynoril z mora len pred asi 16 000 rokmi a kôra je tu veľmi tenká. Má sotva osem až desať kilometrov, kým pod kontinentmi môže siahať až do hĺbky 40 kilometrov. Island je súčasťou Stredoatlantického riftu, pásma, kde sa rozlomili litosférické platne. To pásmo, alebo, ak chcete, chrbát, ide pod vodami Atlantiku takmer od jedného pólu k druhému a všade sa odohráva to isté. Podmorský chrbát miestami siaha až tri kilometre do výšky a zúria tu desiatky tisícok aktívnych sopiek. Horúca magma vystupuje, šíri sa do bokov, ďalej láme zemské platne a odtláča ich od seba. Do údolí medzi nimi sa zároveň valí láva. Pri troche fantázie si to možno predstaviť ako hojacu sa ranu. Priestor medzi dvoma okrajmi sa postupne vypĺňa, „hojí“.
Island je súčasťou tohto riftu, avšak je jeho jedinou časťou, ktorá vystúpila spod vody. Stredom ostrova sa tiahnu až dva chrbty, a práve v tejto oblasti sú najmladšie vulkány. Niektoré nemajú ani milión rokov, kým sopky na okrajoch Islandu sú staré sedem až osem miliónov rokov. Inými slovami, na východnom a západnom pobreží Islandu sa už „jazvy zahojili“ dávno, ešte v časoch, keď bol ostrov pod vodou. V strede, kde sú najmladšie sopky, sa ešte len zaceľujú. Ešte inak, vlastnými očami sa môžeme pozerať, ako sa rodí nová pevnina. Možno nový kontinent. Presne takto totiž vznikali aj dnešné kontinenty, ibaže na to potrebovali štyri miliardy rokov. Ktovie, ako raz bude vyzerať svet.
Atrakcia nielen pre Japoncov
V Tingveliri, iba pár kilometrov od Reykjavíku, majú veľkú atrakciu. Čosi, čo sa podobá na kaňon vyschnutej rieky, ale pritom sú to dva okraje lámajúcej sa platne. Každý rok sú od seba o pár centimetrov ďalej. Japonskí turisti sú celí bez seba, usilujú sa tento pohyb zachytiť na digitálnych fotoaparátoch. Nadšene vykrikujú a cvakajú odušu. Pár zlomkov sekundy sem, pár zlomkov sekundy tam. Nijaký rozdiel by si však nevšimli, ani keby robili jeden obrázok raz za sto rokov. Naša planéta má čas! Celý tento proces sa začal asi pred 35 miliónmi rokov. Po vynorení sa Islandu spod vody sa tu vystriedalo asi desať ľadových dôb. Obrovské ľadovce ho svojou hmotnosťou zrazili na kolená, keď sa ľad roztopil, ostrov doslova poskočil o pár stoviek metrov, vystúpili nové pobrežia. To si však ani jeden fotoaparát na svete všimnúť nemôže. Ani japonský…
Oheň vo vode
Island je asi najkrajším pozemským laboratóriom, aké si človek vie predstaviť. Je to oheň vo vode. Žije tu iba 300 000 Islanďanov, avšak každý rok si ich ostrov príde pozrieť okolo päť miliónov cudzincov. Prečo? Pretože tu sa nič nemusí na niečo hrať, všetko je ozajstné. Keď ľadovec, potom Vatnajökul. Má rozlohu osem a pol kilometra štvorcového a na niektorých miestach ide ľad do hĺbky jedného kilometra! Obor. Najväčší v Európe. Nijaký pozostatok ľadovej doby, len dôsledok prudkého ochladenia klímy asi pred 2 000 rokmi. Vznikol v čase, keď po Zemi chodil Ježiš Kristus, lenže asi aj on na tento ostrov zabudol. Osídlili ho až o deväť storočí neskôr, keď rebélie vyhnali Škandinávcov na západ. Posledných 500 rokov patril Dánsku, od roku 1944 je samostatnou republikou.
Všetko je tu ozajstné! Keď gejzír, potom Geysir, podľa ktorého sa volajú všetky gejzíry na svete. Vrelá voda strieka do výšky 50 metrov. Úžasné divadlo opakujúce sa každých sedem až osem minút. Ak vodopád, potom Gullfoss na rieke Hvitá, kde sa voda prepadá do hĺbky 32 metrov. Nuž a keď nič, potom ozajstné nič. V strede ostrova nacvičovali kozmonauti pristátie na Mesiaci! Nijaká vegetácia, desivé víchrice s lietajúcim kamením, nijaká voda… Ešte sa čudujete, že si ho vybral Jules Verne, keď písal Cestu do stredu Zeme? Ako bránu do jadra našej planéty si zvolil tunajšiu bezmála 1 500 metrov vysokú sopku Snaefell.
Peter Kubínyi
Tento článok si môžete prečítať aj v tlačenej forme magazínu Metropolitan Tribune.
