Skupina mladých Slovákov sa koncom júla vydala na dobrodružnú expedíciu za polárny kruh. O zážitky z ciest po európskych metropolách i nehostinnej prírode sa exkluzívne delí aj s čitateľmi portálu Cestujsi.sk.
Ľadová sprcha vo Fínsku
Po príchode do Fínska sme boli už piaty deň bez umytia sa v sprche, jazere alebo mori, z čoho sme boli aj patrične nervózni. Túžili sme nájsť kemp s teplou vodou, kde by sme sa konečne mohli pohodlne osprchovať, keďže teplú vodu sme mali naposledy v Petrohrade. Neurčité reakcie domácich (nehovoriacich anglicky) však naznačovali, že tu na juhu to už s kempom nebude také jednoduché a keďže sme už boli značne unavení z celodennej cesty, rozhodli sme sa opäť pre jazero. Veď tu, ‚na juhu‘, by už nemusela byť voda taká studená. Omyl. Na to, aby som do vody vliezla, som potrebovala jednak neustále Lukášove povzbudzovanie, ale hlavne minimálne dva poriadne hlty vodky na odvahu. Fíni z okolitých chatiek museli mať z mojich pisklavých zvukov neskoro večer obrovskú radosť. Ale museli sme. Premklo nás totiž tušenie, že najbližšiu možnosť budeme mať tak v Poľsku, ak vôbec.
Do Helsiniek sme dorazili doobeda. S fungujúcou navigáciou sme sa v meste ani tak veľmi nezamotali, len bezplatné parkovisko sme nevedeli nájsť. Rozhodli sme sa teda zaparkovať v úplnom centre pri Luteránskej katedrále, najväčšej turistickej pamiatke mesta, za 2 €/h. Po týždňoch na surovom ruskom severe sme sa zrazu ocitli v modernej, ľuďmi preplnenej civilizácii, takže nám chvíľu trvalo zaradiť sa do davu a prepnúť myslenie na typického turistu. Najčarovnejšie boli trhy. Od toho prístavného s predraženými jedlami z rýb a suvenírmi, určeného najmä pre turistov, po menšie trhy mimo centra, kde posedávajúci domáci pili kávu a kupovali čerstvé kvety. S Lukášom sme si stanovili menší cieľ- nájsť obed pod 10 €, z ktorého sa najeme. Po hodine a pol sme nakoniec skončili v ‚kebabárni‘ na prízemí obchodného centra. Ale bol to asi najväčší a najzdravší kebabový tanier za 7 euro v mojom živote. Alebo som si to len nahovorila. Helsinkám sme dali jednoznačný prívlastok- veľké nákupné centrum. Najskôr sa mi zdalo, že centrum Helsiniek musí byť naozaj obrovské, keď majú takú veľkú časť posiatu iba obchodmi. Až potom sme pochopili, že centrum z osemdesiatich percent tvoria iba obchody s oblečením.
Stále nám ale vŕtal v hlave jediný problém- kde budeme spať. V podplatenom informačnom centre pre bohatých turistov nám povedali, že niečo ako neplatené parkovisko samozrejme nie je a najbližší kemp je na okraji mesta za 15 eur na osobu. Ešteže nás napadlo opýtať sa mladých domácich. Nezávislý vlasatý týpek na hlavnom námestí nám na mape ukázal jediné parkovisko, kde sa dá stáť 24/7 zadarmo. Našli sme ho asi za 5 minút v zálive pri veľkej továrni. Miesto bolo evidentne rozšírené, keďže sme sa zaradili medzi už zaparkované karavany, ale aj tak to bola zatiaľ najnepokojnejšia noc. Spať v piatok večer na parkovisku pri hlavnej ceste znamená, že neustále počujete autá, sanitky, opitých mladých alebo čajku, čo dosadne na auto.
Trajektom do Tallinnu
V sobotu nás čakal trajekt do Tallinnu, hlavného mesta Estónska. Po doobedňajšom motaní sa po chladom meste sme sa okolo druhej zaradili do rady v prístave. Trajekt bol obrovský. Všade bary s rozličnou hudbou, občerstvenia od jedální po fastfoody a kajuty pre prípady, keď sa loď plaví celú noc. My sme celý čas sedeli na kreslách, nabíjali si mobily a s extrémne pomalou wi-fi sa snažili spojiť s domovom.
V Tallinne sme boli za dve hodiny. Ešte hodnú chvíľu sme sa snažili nájsť cestu do centra, keďže navigácia Andrea opäť zlyhávala. Starým centrom Tallinnu je kamenná pevnosť na malom vŕšku, plná malých obchodíkov, suvenírov a podnikov. Celá atmosféra centra vôbec nepripomínala severskú metropolu, skôr prímorské chorvátske či čiernohorské mestečká obklopené kamennými múrmi a domčekmi, kde posedávajú domáci a pijú víno. Objavili sme tam napríklad predajňu starých platní (v ktorej boli ľudia, ale na dverách mala „closed“) alebo socialistické múzeum plné krásnych zachovalých vecí, kde nás privítala internacionála z rádia.
Podvečer sme sa vydali hľadať vhodný flek na spanie, ako inak- k moru. Našli sme krásne vyhliadkové parkovisko pri pláži s výhľadom na opačnú stranu mesta. Okolo nás sa striedali prichádzajúci domáci, ktorí sa s deťmi vyšli poprechádzať k majáku, opekať si, alebo sa len rýchlo namočiť v chladnom mori. Miesto vyzeralo perfektne, až kým za nami neprišiel anglicko-rusky hovoriaci párik (Ťimur i Anna) a nezačal sa nás vypytovať. Vysvitlo, že sú aktívni cestovatelia, ktorí boli ako na Rybačij, tak v Bratislave, odporučili nám, kam nabudúce určite ísť, ale hlavne neostávať na tomto pakrovisku. Že sme v nebezpečnej štvrti, že Ťimur je bývalý policajt a niečo o tom vie. Po ich odporučení sme sa uistili ešte u zopár mladých, tí nám tiež neodporučili ostávať. Hľadanie ďalšieho miesta bolo neskuročne komplikované. Západnejšie už pokračovali iba kilometre bohatých štvrtí, celé oplotené so súkromnými plážami. Dostali sme sa až k malému vstupu do národného parku kúsok za Tallinnom, kde sme na malom tmavom parkovisku obklopení lesom zostali na noc. Kala s Maťom ostali na večer v centre a našťastie našli miesto na prespatie, lebo na tom zašitom fleku by nás v noci určite len tak nenašli.
Cesta domov
Pred cestou domov sme sa rozhodli pohodlne vyspať, keďže nás čakali dva celé dni opäť v aute. V poobedňajších hodinách sme teda vyrazili asi 850 km južne na Poľsko. Cesty boli krásne a rýchle, ale pripomínam, že naša maximálna rýchlosť je medzi 75-80 km/h. Nieže by auto nešlo viac, ale nad osemdesiatku sa na spotrebe pridáva liter a viac a všetko stále neprirodzene hučí. Takže dostať sa aj po rýchlostnej ceste z bodu A do bodu B nám trvá pomerne dlho. Aj keď sme pochytili iba malú zápchu tesne za výjazdom z Tallinnu, na sever Poľska sme sa „hladko“ dostali až okolo polnoci. Spali sme v rovnakom agrocampe pri meste Suwalki ako cestou na sever, len s tým rozdielom, že sme sa už s nikým nerozprávali, odstavili sme sa na odľahlejšej časti, kde o nás ani nikto nevedel a skoro ráno sme sa znova vydali na juh. Keď som na navigácii Andrejke mohla konečne navoliť „naviguj domov“, vypočítala mi presne 1001 km a nadšenie z nás rázom opadlo. A to sme už zabudli, čo nás na poľských cestách čaká. Celým severom sme sa pol dňa pomaly posúvali dedinami spolu s tisícom nákladných áut a kamiónov. Až tesne pred Varšavou sme sa napojili na obchvat. Lenže nebolo by to Poľsko, keby sa na obchvat nedostávalo cez dedinu s nespočetne veľa semafórmi, ktoré sa uistia, že na každom určite zastanete. Po Katowice už išla relatívne plynulá rýchlostná cesta, kde nás aspoň zabávali „ľahké stopárky“ popri ceste, ktorým sme kývali.
Hranice sme prekročili okolo jedenástej, po asi pätnástich hodinách cesty. Spontánne sme sa všetci začali smiať. Po tri a pol týždni sme opäť doma na Slovensku. Čokoľvek sa už stane, niekto po nás príde a zoberie domov. Budeme spať vo svojej posteli, dáme si teplú sprchu (aj keď mne ešte mama medzi tým stihla zavolať, že v celej štvrti celý týždeň nepôjde teplá voda). Aj keď bola celá expedícia plná úžasných zážitkov a chvíľ, celý čas cítite niekde v podvedomí to napätie- čo keď. Preto je ten pocit, keď prekročíme hranice rodnej krajiny rovnako vzrušujúci a nezabudnuteľný, ako keď ich opúšťame.
