Zoči-voči funkcionalistickej klasike Otakara Novotného ako keby sa báli súčasní tvorcovia vymyslieť čokoľvek, čo bude strohej obálke, dominantnej vo svojej jednoduchosti, aspoň akým-takým partnerom. Aspoň tých málo, ktoré som mal možnosť vidieť na vlastné oči v originále (ak nepočítam Architektúru bez architektov ateliéru ksa. z roku 2002 neskôr inštalovaný aj v pražskom Veltržnom paláci).
Za ostatných 6 rokov obsadili česko-slovenskú oázu benátskych Giardini chladničky ateliéru Zero-Zero (2008) – skôr sociologický pohľad do slovenských žalúdkov, než architektonický koncept. Pred dvoma rokmi reprezentoval súčasnú československú tvorbu „sklad dreva“ Martina Rajniša – koncept zámernej „nearchitektúry“ odvážneho architekta – anarchistu (ktorý sám svoje často nepovolené stavby v českých luhoch a hájoch spojením „dočasný sklad dříví“ pred úradnou mocou označuje). Výpoveď zaujala nielen vôňou čerstvo napíleného dreva, ale i agresívnym spôsobom, akým „vyhřezla“ z útrob pavilónu: výron čírej sebastrednej architektovej radosti z tela prísne ukázneného funkcionalizmu architekta-klasika.
Nie náhodou ale porotu viac než programová anarchia zaujala drevená spontánna architektúra autentických domčekov bahrajnských rybárov, ocenené Zlatým levom. Mne osobne vadilo ochotnícke divadlo na zahájení a nepríjemný pocit, že takáto výstava by nemala slúžiť aj ako predajňa kníh autora expozície.
Čo si ale návštevník odnesie z tohtoročného Bienále? Žiaľ, ani chuť parenice z chladničky, ani vôňu fošien či triesku pod nechtom. Prázdny pavilón umožňuje vychutnať jeho proporcie, ale… Objavili sme tablet, fíííha! Škoda, že autori ruského pavilónu objavili aj spôsob, ako ho využiť. Vizualizácie „problémov“ sú len veľmi priemerné. Alebo je latrína na stĺpe odpoveďou na architektúru digitálneho veku? „Panelák bez okien je slepý!!!“
Celý článok si môžete prečítať tu.