Ste skúsený futbalový reprezentant, bývalý ligový hráč a dlhoročný klubový funkcionár. Ako sa pozeráte na možnosti súčasnej slovenskej reprezentácie v blížiacej sa medzinárodnej konfrontácii, ktorá ju od polovice tohto mesiaca čaká na svetovom šampionáte v Juhoafrickej republike?
Ťažko o tom hovoriť, ale ja si myslím, že keď to prevzal Vlado Weiss, tak to pôjde iba k lepšiemu. Máme šancu na šampionáte v Južnej Afrike dobre obstáť. Ja Weissovi verím, že to dokáže. Je to jeden z tých mladších progresívnejších trénerov a má aj potrebnú charizmu. On je dobrý tréner a navyše aj šťastlivý kouč. On vie trénovať a navyše má pri tom aj šťastie. To je veľmi dobrá kombinácia. Mať pri mužstve trénera, ktorý vie dobre pracovať a navyše ako bonus má aj šťastie. Lebo šťastie pri futbale hrá veľmi dôležitú úlohu. Vlado Weiss v mojich očiach je malý futbalový mág. Je to náš malý Alex Ferguson.
V čom podľa vás spočíva tá jeho charizma?
Je to tréner, ktorý má veľmi dobrý prístup k hráčom. Vie s nimi rozprávať. Počas tej úspešnej kvalifikácie o postup na MS si vytvoril kolektív, ktorý ho bral. Keď trénera berie kolektív, vtedy sú aj výsledky. Weiss si vie získať mužstvo, vie ho vyburcovať v prospech dobrej veci. Vie z hráčov spraviť jeden tím. Stačí sa pozrieť na nedávnu úspešnú kvalifikáciu. Veď my nemáme v mužstve superhviezdy. Máme dobrých hráčov, ale nie žiadne superhviezdy. Napríklad Česi, cez ktorých sme v kvalifikácii prešli, mali minimálne šesť hráčov, ktorí pôsobia v oveľa špičkovejších kluboch, ako naši najlepší hráči. Škrtel a Hamšík nehrajú v najkvalitnejších európskych kluboch. Neapol nie je top elita talianskeho futbalu. A predsa sme sa cez tých v Európe oveľa futbalovo oveľa známejších Čechov dostali. Predsa tentoraz zostali za nami.
Prečo sa nám to podarilo, keď sme v porovnaní s nimi mali tím s menej známymi menami vo futbalovej Európe?
Lebo tréner Weiss z tých hráčov, ktorým dal dôveru, vyťažil maximum, čo sa z nich vyťažiť dalo. Česi hrajú v kvalitnejších mužstvách, v kvalitnejších európskych kluboch ako naši a predsa v oboch súbojoch s nami ťahali za kratší koniec. Nepresadili sa. Dôvod? Jednoduchý. V oboch spomínaných zápasoch sa prejavila práca trénera. Vlado Weiss vie zo svojich zverencov urobiť veľmi kvalitné mužstvo. Vie ich získať pre to, čo on chce. Dokázal ich správne poblázniť. Dokázal ich presvedčiť, že ako tím majú na to, aby na svetový šampionát postúpili. Aby sa tam dostali ako tím. Nie ako mužstvo okolo dvoch – troch superhviezd, ale ako tím. A to bolo pre celkový úspech veľmi dôležité.
Aké šance dávate Slovákom pri ich historickom debute na majstrovstvách sveta v konkurencii 32 krajín, ktoré budú v Juhoafrickej republike štartovať?
Ja si myslím, že postúpia. Fandím im, aby postúpili. Ale bude to veľmi ťažké.
Prečo?
Lebo v prvom rade nepoznáme Nový Zéland. Nevieme, aký futbal hrajú. Aj keď je to určite niečo podobné, ako preferuje Austrália. V mužstve je veľa hráčov, ktorí sú urastení, kondične dobre pripravení. Sú to hráči, ktorí preferujú anglicky štýl futbalu. Veď väčšina z nich pôsobí v Anglicku. Aj keď iba v nižších ligových súťažiach, ale majú typickú anglickú futbalovú školu. Takže súboj s nimi bude veľmi ťažký, lebo prvý zápas bude rozhodujúci. Ale ja verím, že my na tomto svetovom šampionáte pôjdeme zo skupiny ďalej.“
V čom pramení vaša viera, že pôjdeme ďalej?
Aby sme sa rozumeli. Ja netvrdím na sto percent, že postúpime. Ja si skôr myslím, že by sme mali postúpiť. Mužstvo na to máme. A máme tiež veľké šance opäť dokázať, že sme tím, že sme mužstvo. Moja viera v úspech pramení najmä v tom, že toto mužstvo má v sebe ducha kolektívu. Tá spolupatričnosť a spoločná zodpovednosť hráčov za výsledky v ňom je. Takže ja verím tomuto kolektívu. Verím, že sa dostanú ďalej.
Vy ste na majstrovstvách sveta hrali, viete, o čo sa na tomto turnaji hrá, viete, aká je na ňom atmosféra. Takže čo bude podľa vás rozhodujúce a kľúčové pre to, aby Slováci na MS svojich priaznivcov potešili?
Rozhodujúce bude vyhrať prvý zápas. To je na 100 percent alfa a omega celého nášho účinkovania na MS. Prvý zápas na takomto turnaji je najťažší. To nie je kvalifikácia, kde máte šancu na reparát. Majstrovstvá sveta sú iba o jednom zápase. Alebo ho vyhráte, alebo prehráte. Druhú šancu s tým istým súperom máte iba vtedy, keď sa dostanete do play off. V základnej skupine nie.
Aký máte pocit, keď toto mužstvo sledujete v akcii, keď sa pozeráte na stretnutie v televízii?
Konečne máme na Slovensku mužstvo, ktoré hrá kvalitný futbal. Ako celok. Ako kolektív. Hráči, ktorí do reprezentácie prichádzajú z mnohých európskych ligových súťaží, chcú pre Slovensko niečo urobiť. Chcú ho vo svete presláviť. To je dobrý signál pre všetkých, ktorým slovenský futbal nie je vôbec ľahostajný.
Kedy ste začali Vladimíra Weissa vnímať ako futbalistu.
Veľmi skoro. On ešte u mňa hrával. K nám prišiel z Rapidu a od nás odchádzal do Hurbanova. Už vtedy bol veľmi ctižiadostivý a cieľavedomý. Už vtedy sa chcel presadiť. Pracoval na sebe. Bol dobrý hráč a chcel byť ešte lepší. To sa mi na ňom páčilo. Preto ho uznávam aj ako trénera. Je vidieť za ním kus dobre urobenej práce.
Čo sa vám vynorí v mysli vo chvíli, keď sa spomenú majstrovstvá sveta v Mexiku?
Spomienka na jeden z mojich najkrajších futbalových zážitkov. Aj keď rok predtým sme so Slovanom v Bazileji vyhrali PVP, Mexiko bolo neopakovateľné. Bol som jeden z najmladších holubov nášho mužstva. Ako mladý chalanisko som sa dostal na najvýznamnejšie svetové futbalové podujatie. Mal som iba 22 rokov. Bol som nesmierne šťastný, že som tam. Pre každého futbalistu je to najväčšia pocta a vyznamenanie hrať na svetovom šampionáte. Na ihrisko som nastúpil v poslednom zápase základnej skupiny proti Anglicku. To sú nezabudnuteľné zážitky! Byť na MS a hrať proti hráčom z krajiny, ktorá dala svetu futbal, ktorá je jeho kolískou. To sa už v živote nedá zopakovať.
Bývalé Československo od roku 1930 iba osemkrát štartovalo na MS a iba štyria Slováci figurujú medzi strelcami gólov. Posledným z nich je Milan Luhový, ktorý dal gól na MS 1990 v Taliansku. Čo bránilo tomu, že by ste tým štvrtým slovenským strelcom v poradí boli práve vy?
Ja som bol mladý chlapec, keď som hral v Mexiku. Boli tam aj skúsenejší a lepší strelci a v zápasoch s Brazíliou, Anglickom a Rumunskom sa nepresadili. Je síce pravda, že skórovať som mohol aj ja, ale mi to nevyšlo. Ale veď Laco Petráš dal dva góly. Jeden Brazílii a jeden Rumunom. Takže Slovák v Mexiku skóroval. Navyše ja som nehral typického útočníka, ale stiahnuté ľavé krídlo. Pán Marko ma dal hrať takého stiahnutého záložníka. Síce som sa aj z tej pozície dostal do šance, ale gól som nedal, Napokon, nedá sa každá šanca premeniť… Niekto mi vypočítal, že keby som za tých 10 rokov, čo som odohral v Slovane Bratislava, premenil 50 percent šancí, tak by som v lige dal 180 gólov. A keby každú, v ktorej som sa ocitol, tak by to bolo aj tristo gólov. Takže z toho vidieť, že moja strelecká úspešnosť v lige bola približne tridsaťpercentná.
Ktorý z tých dvadsaťjeden zápasov, čo ste počas svojej kariéry odohrali v reprezentačnom drese, vám najviac utkvel v pamäti?
Bez konkurencie ten, čo som v Mexiku hral proti Anglicku. Predsa len bolo to na svetovom šampionáte. Bola to moja premiéra na MS a hneď proti takému silnému mužstvu. Proti úradujúcemu majstrovi sveta! Veď Angličania v Mexiku obhajovali titul, ktorý získali doma v roku 1966. Aj keď sme nepostúpili zo základnej skupiny, bolo to fantastické. Eufória ľudí a atmosféra okolo sa nedá opísať. Mexičania boli fantastickí. Povzbudzovali nás, fandili nám. Druhý taký zápas som hral proti Wallesu kvalifikáciu o postup na ME a dal som v ňom dva góly. Tak aj tento zápas mi zostal v pamäti veľmi dlho – a rád si naň spomeniem aj teraz.
Ste priamym účastníkom MS 1970 v Mexiku, zažili ste atmosféru svetového šampionátu. Je nejaký moment, alebo nejaká šanca, ktorá vám dodnes vŕta v hlave, ku ktorej sa v mysli dodnes vraciate?
V hlave mi veľmi často vŕta otázka, prečo nás do Mexika nezobrali aspoň tri týždne pred začiatkom majstrovstiev sveta. My sme tam prišli týždeň pred šampionátom, čo z hľadiska aklimatizácie už bolo veľmi neskoro. V Mexiku sme hrali na ihriskách, ktoré boli 2000 – 2500 nad morom, ale my sme dovtedy hrali pod úrovňou mora (smiech). My sme sa na vysokohorské podmienky pripravovali zápasmi v Luxembursku a Nórsku… Samozrejme viem, že tie stretnutia sme kvôli Lacovi Petrášovi, ktorý bol v Marseille vylúčený, museli odohrať, aby mohol nastúpiť v úvodnom zápase proti Brazílii. Ale veď sme ich mohli hrať v Ekvádore, alebo v Kolumbii, kde sú klimatické podmienky podobné Mexiku. Nie, my sme ich hrali v Luxembursku a v Nórsku… Takže jednoznačne nám chýbala aklimatizácia. Stopercentne. Ja som mal vtedy výbornú kondičku. Bol som dobre trénovaný, ale keď sme prišli do Mexika a začali sme ľahko trénovať, hneď som vedel, že je zle. Ťažko sa mi dýchalo pri jednoduchých cvičeniach. A opakujem ešte raz, ja som mal kondičku veľmi dobrú. V Slovane sme tvrdo trénovali. Za Vičana sa ani inak nedalo… Do dnes však z mnohých strán počúvam, že sme mali asi jedno z najlepších mužstiev, aké za Československo na MS hralo, a vraj sme sklamali. Nie my…. Na celej čiare sklamal Československý futbalový zväz, ktorý nás do Mexika alebo do Južnej Ameriky neposlal o tri týždne skôr. Škoda toho, lebo mužstvo sme v tých rokoch mali naozaj veľmi dobré. Mohli sme s ním urobiť dieru do sveta.
Záver MS 1970 v Mexiku poznačila kauza Puma – Adidas. Postihlo to nejako aj vás? Mali ste s tým nejaké problémy?
Postihlo – a ja dodnes neviem prečo. My slovanisti sme nemenili športovú výstroj. My sme nepreskakovali kvôli peniazom od Adidasu k Pume. My sme hrávali v oblečení Adidas ako aj československá reprezentácia aj v klube. My sme vôbec nemenili. Nám bolo jedno, či nám dajú o desať alebo dvadsať dolárov navyše. Národné mužstvo zostalo v Adidase. Trnaváci mali Pumu. Oni hrávali vo výstroji Puma už dávno predtým. Aj keď Puma sľubovala viac peňazí za zápas, my sme zostali verní Adidasu. Nám to bolo jedno. No nebolo to jedno niektorým zväzovým funkcionárom, ktorí celú kauzu, samozrejme úplne zbytočnú a nafúknutú, vymysleli. Asi niekomu závideli, že dostal o pár dolárov viac. Neviem, čo ich k tomu viedlo… Bola to hlúposť… Ak sa dobre pamätám, jediný hráč, ktorý v tejto kauze nebol potrestaný, bol Milan Albrecht. Možno preto, že na MS nehral v žiadnom zápase.
Vo futbale sa pohybujete pomaly už 50 rokov, tridsať rokov funkcionárčite, čím si vysvetľujete fakt, že v Mexiku bolo z 23-členného kádra až sedemnásť Slovákov?
Bola doba, keď slovenské mužstvá a slovenskí hráči tvrdili muziku v celej československej lige. Bolo obdobie, keď na prvých štyroch – piatich miestach boli slovenské kluby, až potom české. Navyše, v období majstrovstiev sveta v Mexiku bolo veľmi veľa kvalitných hráčov, ktorí medzi sebou súperili o posty v reprezentácii. Ja som napríklad hrával ľavé krídlo, kde som mal najvážnejších konkurentov v Dušanovi Kabátovi z Trnavy a Pavlovi Stratilovi z Teplíc. Ale na mojom poste mohol hrať aj Karol Jokl, Jožko Adamec a mnohí ďalší. V tom období bolo veľmi ťažké dostať sa do reprezentácie, lebo vtedy sa hralo na troch útočníkov. Aj keď spomínaná aféra Puma – Adidas ma možno pripravila o tri – štyri zápasy v reprezentácii, oveľa viac by som ich neodohral. Ak sa tréner rozhodol pre to, že ľavú spojku bude hrať Dušan Kabát, tak s ním išiel do útoku Jožko Adamec, keď sa rozhodol pre Karola Jokla, tak som nastúpil ja. Využíval zohratosť hráčov z klubu. Jeho voľba sa potom odrazila aj na ihrisku. Preto, hoci som bol nominovaný na 75 medzištátnych zápasov, až 54 z nich som presedel na lavičke náhradníkov. Bol som pri nich, ale do hry som nezasiahol. Preto som veľmi rád, že sa mi v živote podarilo odohrať aspoň tých dvadsaťjeden oficiálnych duelov. Aj na mojom príklade vidíte, aká obrovská bola vtedy konkurencia a koľko veľa dobrých hráčov sa do reprezentácie nedostalo. Nie, že by na to nemali, ale jednoducho mali smolu, že na určitý post boli povedzme tretí v poradí. Ja som určitú kvalitu ako hráč mal, preto som sa aspoň v tých 21 zápasoch zapojil do diania priamo na ihrisku.
Určite ste tú kvalitu mali, keď ste členom Klubu ligových kanonierov, kam sa dostane iba ten, čo v lige dá sto a viac gólov?
A vidíte aj tak som podľa tých štatistík, ktoré som už spomínal, premenil iba tridsať percent možností, do ktorých som sa dostal, alebo do ktorých ma poslali spoluhráči. Najmä tie moje samostatné úniky na bránku, ktoré som mnohokrát nevyužil, vyzerali veľmi sľubne, no nič z nich nebolo. Ak by som bol úspešnejší, aj v celkovom poradí Klubu ligových kanonierov by som určite bol oveľa vyššie ako momentálne som.
Podľa vás, ktoré krajiny budú na svetovom šampionáte 2010 udávať tón a tvrdiť muziku? Ktoré sa dostanú do záverečnej štvorky?
Myslím si, že vzhľadom na to, že sa prvýkrát hrá v Afrike, bude to zaujímavé pre každého. Stačí si spomenúť, že keď boli majstrovstvá sveta v Európe, dvaja najväčší favoriti z Južnej Ameriky – Argentína a Brazília – s výnimkou Švédska a šampionátu v roku 1958 – veľa vody nenamútili. Teraz možno bude vysoko Anglicko, Nemecko, Španielsko. Neviem… Nie som prorok… Neverím Talianom. Aj keď im z času na čas fandím (smiech). Podľa mňa asi Španieli pôjdu na tomto šampionáte veľmi ďaleko. Nemecko s Anglickom majú tiež šancu. Uvidíme ako to dopadne. Nechajme sa prekvapiť.
Svetový šampionát prvýkrát hostí Afrika. Prišlo obdobie, že by na „čiernom kontinente“ mohol zažiariť nejaký „čierny kôň“ šampionátu?
Neviem. Ja si skôr myslím že asi nie. Kamerun a Pobrežie Slonoviny? Nemajú toľko kvalitných hráčov ako má Brazília, Argentína alebo Španielsko, respektíve Nemecko alebo Anglicko. Jeden a ani traja výborní hráči mužstvo neurobia. Musí ich v kolektíve byť viac. Musí to byť výkonnostne vyvážený kolektív. A to Kamerun alebo Pobrežie Slonoviny nie je. Nemci a Angličania majú viac kvalitných hráčov vo svojich výberoch.
S akými pocitmi budete sledovať vystúpenia našej reprezentácie? S akým želaním si budete sadať pred televíznu obrazovku?
Budem im fandiť. Budem im držať palce, aby sa dostali čo najďalej. Zaslúžia si to. Pre tento úspech urobili veľmi veľa. Veď zoberte si napríklad takého Stana Šestáka, ktorý dal v jednej kvalifikácii šesť gólov. Ja som toľko gólov dal za celú reprezentačnú kariéru. On v jednej kvalifikácii! Klobúk dolu! Ale nebudem sklamaný, ak by nepostúpili zo skupiny. Veľkým úspechom predsa je už to, že po dlhých rokoch sa na tie MS dostali. Že sú tam. Ľudí to povzbudilo. Účasť na MS v JAR je pre Slovensko ako krajinu fantastická vec. Postup na šampionát podľa mňa pomôže celému slovenskému športu, nie iba futbalu. To, že Slováci hrajú na šampionáte je veľká vec. Lepšiu propagáciu našej krajiny vo svete nedokáže urobiť ani celý parlament a ministri vlády dokopy. A verím, že národ slovenský to zomkne. Opäť zažijeme v uliciach a na námestiach eufóriu zo športu. Možno aj takú, akú spôsobili hokejisti. Na Slovensku je omnoho ľahšie hrať hokej ako futbal. Aspoň pokiaľ ide o vnímanie úspechov. Hokejisti sa jeden rok na MS nedostanú do play off , ale druhý rok bojujú o medailu a prechádzajúci neúspech je zabudnutý. Futbal nie je tak v povedomí širokej verejnosti ako je hokej. Lebo MS vo futbale sú iba každé štyri roky. Keby sme teraz na MS v Afrike spravili nejaký dobrý výsledok, bola by to bomba! Dianie v Afrike bude sledovať celý svet. Konečne sa celý svet dozvie, že Slovensko a Slovinsko nie je tá istá krajina. Hrať na futbalovom šampionáte je ohromná reklama pre celú krajinu najmä smerom do zahraničia. Je to propagácia Slovenska, ktorá sa nedá zaplatiť žiadnymi peniazmi.
Zažili ste najstaršieho Weissa ako protihráča a ako sa pozeráte na ich unikátnu trojgeneračnú dynastiu? Kedy ste zaregistrovali trojicu Weissovcov v zostave starý otec – otec – syn ako futbalistov?
Samozrejme, že áno. V Slovane Bratislava som začal v roku 1967, keď najstarší Weiss ešte hral ligu za Inter. Tak sme boli na ihrisku súpermi… Poznal som ho však z Červenej hviezdy ako hráča nášho majstrovského mužstva z roku 1959. Rok predtým k nám prišiel z Vrútok. Ja som v ČH ako žiak začínal a všetkých tých pánov futbalistov som veľmi dobre poznal. Takže k tej dynastii…. Starý otec- športovec, dal syna na futbal. To sa stáva. Mladý u nás hrával ako dorastenec. On tiež mal syna a tiež ho dal na futbal. To sú gény. To je talent. Alebo aj výchova. Najmladšieho z nich som videl na ihrisku v Dúbravke. Ako mladší dorastenec Interu hral proti nám. Bolo ho vidieť na ihrisku. A to mal iba pätnásť rokov. Tak som sa opýtal, kto to je. A zhodou okolností bol to Vladov syn. Ale hneď potom odišiel do Anglicka, kde pôsobí doteraz. Darmo, talent sa zaprieť nedá. Aj ja som chcel, aby syn hrával futbal. So žiakmi Slovana bol majster republiky. Lenže potom vyrástol a futbal ho prestal baviť.
Dlhé roky pôsobíte v slovenskom a bratislavskom futbale. Ako sa pozeráte na súčasnú demontáž bratislavských klubov, po ktorej z troch ligových zostane už iba jeden?
Ja nehovorím o demontáži jedného – dvoch bratislavských ligových klubov. Mňa mrzí to, že tu postupne už zaniklo minimálne sedem – osem voľakedy úspešných a slávnych bratislavských klubov. Matador, Spoje, Červená hviezda, Vinohrady, Pozemné stavby, Kablo, Inter… Voľakedy, keď bola Bratislava malá, bolo v nej dvanásť futbalových štadiónov. Teraz, keď je Bratislava veľká, tak sa futbal dá hrať možno na štyroch štadiónoch… Nič iné tu nie je. A nič nové sa pre túto generáciu ani nestavia. Zimný štadión nepočítam, ten tu bol.
Trochu ma to mrzí, lebo tie deti, naozaj nemajú kde športovať. Nariekame, že sa o nič nezaujímajú, že začnú drogovať, fajčiť, piť, flákať sa… Hneváme sa, že sú mľandravé a že stále sedia iba pri počítačoch. Že nemajú o šport záujem. Možno by aj mali záujem športovať, ale kde majú športovať, keď v tejto Bratislave nie sú pre ne vhodné športoviská? Je to veľká krivda, čo na tejto mladej a najmä najmladšej generácii páchame. Je našim hriechom, že im búrame ihriská a štadióny, že ich pre ekonomické záujmy niektorých podnikateľov vyháňame zo športovísk a ihrísk.
Zhováral sa Štefan Žilka
