Roztrhané vankúše, rozhryzené topánky a obžuté nabíjacie káble, pričom po celom dome máte umelecké dielo vytvorené z toaletného papiera. Pravdepodobne by ste medzi majiteľmi psov len ťažko hľadali niekoho, kto sa s podobným scenárom ešte nikdy nestretol. Niet sa čo čudovať, keďže naši štvornohí miláčikovia dokážu niekedy narobiť poriadny chaos. Majiteľ sa po príchode domov často cíti nahnevaný, sklamaný či dokonca zúfalý, zvlášť ak má pred sebou zničenú drahú koženú obuv. A keď prižmúri oko na psa, ktorý vyzerá akoby vedel, že „to prehnal“, všetko do seba akosi zapadá – veď ten „vinník“ sa tvári tak… previnilo!
Lenže pozor, môže ísť o veľký omyl. Vyzerá to síce, akoby pes chápal, čo spôsobil, no je dosť pravdepodobné, že nejde o skutočné ľudské pocity viny, aké mu pripisujeme. Prečo teda takto reaguje? A čo sa naozaj skrýva za jeho „previnilým“ výrazom?
Môžete sa mýliť
Hlavný problém tkvie v tom, že akonáhle uvidíme psom spôsobenú škodu, zafunguje náš ľudský sklon k projektovaniu emócií a záver je jednoduchý: „Pes spôsobil neplechu. Vie, že nemal. Teraz sa tvári, že ho to mrzí.“ V skutočnosti však pes často vôbec nerozumie, čo ho čaká, len už odpozoroval, že keď nájdete nejakú spúšť, ste nahnevaní a prídu nepríjemné chvíle.
Majitelia psov potom opisujú tzv. „previnilé“ signály: pes skloní hlavu, niekedy ustrnie, inokedy sa začne krčiť, prípadne sa odtiahne. Môže dokonca zdvihnúť labku, stiahnuť chvost medzi nohy a nasadiť smutný výraz. Na prvý pohľad to všetko vyzerá ako jasný dôkaz viny. A možno dokonca aj výčitiek svedomia. Ale čo ak je to celé inak?
Zaujímavým faktom však je, že mnohé štúdie naznačujú, že nechválne známy psí „previnilý“ pohľad vôbec nemusí súvisieť s pocitom viny v ľudskom zmysle. V skutočnosti sa zdá, že tento pohľad či gestá vznikajú skôr ako reakcia na majiteľa, ktorý sa hnevá, než ako priznanie si vlastnej zodpovednosti.
Test poslušnosti, ktorý odhalil pravdu
V knihe Inside of a Dog (v preklade „V hlave psa“) autorka Alexandra Horowitzová opisuje dôležitý experiment, ktorý túto teóriu potvrdzuje. Niekoľkým majiteľom psov uložili pokyn, aby nedovolili svojmu psíkovi zjesť pripravenú maškrtu. Potom majitelia opustili miestnosť. Niektorí psi maškrtu naozaj zjedli, iní nie.
Keď sa majitelia vrátili, výskumníci tým, ktorých psy v skutočnosti poslúchli a maškrtu nechali tak, cielene povedali, že psík odmenu zjedol. Ako na to majitelia reagovali? Samozrejme, vyhrešili svojich chlpáčov. A výsledok bol fascinujúci: psi, ktorí nič zlé neurobili, sa tvárili rovnako „previnilo“ ako tí, čo maškrtu potajomky zjedli!
Z toho vyplýva, že prepadnuté ušká, smutné očiská a sklopený chvost neodrážajú len samotný fakt „vykonania prehrešku“, ale do veľkej miery reakciu na správanie sa človeka – rozladeného pána či pani, od ktorých pes vníma hrozbu alebo prichádzajúce napomenutie.
Pohľad psa na „vinu“
Aby sme pochopili psie správanie lepšie, je užitočné pozrieť sa naň z etologického hľadiska. Hoci sa nám môže javiť, že sa pes správa ako malé dieťa, evolučne i biologicky to funguje trochu inak. V 50. a 60. rokoch minulého storočia sa etológovia intenzívne zaoberali sociálnym správaním psov vrátane ich súdržných prejavov, známych aj ako submisívne správanie.
Psy – podobne ako mnoho iných spoločenských zvierat (a áno, človek je, biologicky vzaté, tiež živočích) – používajú submisívne signály na upokojenie napätej situácie v rámci skupiny. Ak príslušník skupiny vyjadruje hnev či nespokojnosť, druhý sa môže správať pokorne, aby zachoval sociálnu harmóniu.
Prečo to robia?
Takéto prejavy slúžia na zjednotenie skupiny a udržanie dobrých vzťahov medzi jej členmi. Patrí sem napríklad zdvihnutie labky, odvrátenie pohľadu, sklonenie hlavy, kňučanie alebo prevrátenie sa na chrbát s odhaleným bruchom. Povedomé? Presne takto sa totiž často správa pes aj vtedy, keď ho „prichytíte“ pri roztrhanom toaletnom papieri alebo inom probléme.
Ďalšie pozorovania navyše ukazujú, že tzv. „previnilý výraz“ môže byť prejavom zmierlivého správania, ktoré sa objavuje pri interakciách vyvolávajúcich stres či strach. Skrátka: pes vidí, že ste naštvaní alebo rozrušení, a snaží sa vás upokojiť. Možno tak reaguje aj v situáciách, keď sám presne nevie, prečo ste nahnevaní – ale už má skúsenosť, že roztrhané ponožky či rozhádzané vankúše vo vás takéto pocity vyvolávajú.
„Previnilé“ chovanie, aj keď pes nič neurobil
Ďalšia zaujímavá otázka znie: prečo sa pes schováva alebo sa tvári podozrivo ešte skôr, než zistíme, čo vlastne vyviedol? Niekedy sa vrátite domov, pes je zrazu celý skľúčený a vy následne objavíte skazu v obývačke. Čiže pôsobí to, akoby pes vedel, že urobil niečo zlé, ešte predtým, ako ste to vôbec zaregistrovali.
Na tento efekt poukazuje príklad z roku 1977, keď veterinár Peter Vollmer vo Wisconsine riešil prípad psa menom Nicki, ktorý údajne rozkúskaval papier. Veterinár poradil majiteľovi, aby ešte pred odchodom z domu sám roztrhal kus papiera, a to tak, aby to pes ani nespozoroval.
Keď sa neskôr majiteľ vrátil, Nicki sa správala „previnilo“, hoci tentoraz papier neroztrhala ona. Vysvetlenie? Pes reagoval nie na vlastný prehrešok, ale na náladu a emócie majiteľa, ktorý zbadal neporiadok (a ešte netušil, či to má na svedomí Nicki alebo niekto iný). Táto reakcia bola výsledkom očakávania, že „nahnevaný človek“ sa môže opäť hnevať na ňu, bez ohľadu na to, či niečo skutočne vyviedla.
Submisívne správanie nie je priznaním viny
Z etologického hľadiska je teda zrejmé, že submisívne chovanie psa je dôležitou súčasťou jeho sociálnych stratégií na udržiavanie pokoja v „svorke“ – či už je tou svorkou iný pes, alebo človek. V psom svete nejde v prvom rade o výčitky svedomia, ale o reakciu na hrozbu konfliktu. Je to spôsob, ako zmierniť napätie a zabrániť konfrontácii.
To môže vysvetľovať aj situácie, keď máte doma viacero psov a po návrate nájdete zničený gauč či rozhádzanú bielizeň. Pes, ktorý sa tvári skľúčene, nemusí byť vôbec tým pravým „vinníkom“. Možno to urobil jeho psí súrodenec, no práve on sa rozhodol „zaistiť pokoj v dome“ skôr, než sa stihnete nahnevať.
V konečnom dôsledku pes nechce, aby ste sa hnevali na kohokoľvek, a preto môže spontánne zaujať submisívne postavenie – stiahne chvost, prípadne inak naznačí, že je priateľ a nechce vyvolávať konflikt.
Na záver: poučenie pre majiteľov
Čo si z toho odniesť? Ak váš psík roztrhá vankúše alebo rozhryzie topánky, jeho smutný pohľad a skľúčené chovanie ešte vôbec nemusia znamenať, že „ľutuje“ svoje konanie vo význame ľudského chápania viny. Skôr je to dôkaz, že vníma váš hnev, bojí sa ďalšieho trestu alebo sa len snaží celú situáciu upokojiť.
Samozrejme, z dlhodobého hľadiska je dôležité psíka vychovávať a trénovať vhodnými metódami, aby ste predišli neporiadku či deštrukčnému správaniu. No nemali by sme za „vinným“ pohľadom hľadať úplne to isté, čo cítime my ľudia, keď nás kvári zlé svedomie. Psi skrátka myslia a konajú inak a ich sociálna logika je ovplyvnená inštinktívnymi i naučenými vzorcami.
Ak teda prídete domov a nájdete rozkúskanú obuv za stovky eur, namiesto toho, aby ste usúdili, že pes presne „vie, čo urobil a teraz sa trápi,“ skúste si uvedomiť, že vníma najmä váš hnev. Týmto ho môžete efektívne upokojiť a následne s rozvahou premýšľať, ako v budúcnosti podobným situáciám zabrániť.
Zhrnutie
- Psí „previnilý“ výraz nemusí znamenať ľudsky chápanú vinu.
- Výskumy ukazujú, že psa výrazne ovplyvňuje správanie a nálada majiteľa.
- Submisívne signály slúžia na zmiernenie napätia a zachovanie harmónie vo svorke (v rodine).
- Ak máte doma viacerých psov, „vinník“ nemusí byť ten, ktorý sa tvári najviac nešťastne.
- Výchova a správne usmerňovanie psa sú dôležité, no netreba zabúdať, že pes vníma svet (a „vinu“) inak ako my.
Aj keď váš pes môže pôsobiť dojmom, že si uvedomuje vážnosť svojho „hriechu“, v skutočnosti ide častejšie o reakciu na váš hnev a snahu udržať alebo obnoviť pokoj. Neznamená to, že psy nie sú schopné emócií, ale skôr, že pociťujú a komunikujú ich iným spôsobom, ako si my ľudia bežne myslíme. Navyše, ak už nájdete roztrhaný papier alebo rozhádzané veci, zostaňte pokojní – váš štvornohý spoločník môže oveľa citlivejšie reagovať na vašu náladu, než by ste očakávali, a to bez ohľadu na to, či má na svedomí prehrešok práve on, alebo niekto iný.
