Situácia na Ukrajine je v poslednom čase stredobodom svetovej pozornosti. Na Balkán sme akosi zabudli, ale aj tam to znovu začína vrieť. Veď od poslednej vojny na tomto území uplynulo menej ako 30 rokov a v správach opäť počuť zvuky bojových „tamtamov“, ktoré tam odznievajú.
Akoby sa opakoval rok 1991, keď sme boli svedkami začiatku krvavých udalostí. Znovu počúvať reči o ohrozenosti srbského národa, o potrebe zjednotenia všetkých Srbov do jednej krajiny a podobne. Teraz svoje prsty do tohto všetkého zamiešalo aj Rusko, lebo práve u Srbov našli okrem Bieloruska jediných spojencov v Európe.
Je Kosovo časť Srbska alebo nie?
Najpálčivejším problémom je iste vyhlásenie Kosova za samostatný štát v roku 2008. Podľa očakávania Srbsko to nechce uznať, lebo tam žijú mnohopočetní príslušníci srbského národa. Táto oblasť je už 15 rokov časovanou bombou, ktorá môže stále vybuchnúť.
Nezávislosť neuznalo aj päť krajín Európskej únie, vrátane Slovenska. Tamojší politici však denne podnikajú kroky, aby dokázali svoju samostatnosť a to sa im aj celkom dobre darí. Ich osobné doklady uznávajú v Európe (samozrejme nie aj v Srbsku), majú vlastnú políciu, súdnictvo, parlament, vládu a vytýčené hranice. Srbskí predstavitelia v Kosove, podporovaní Belehradom, týmto krokom vzdorujú, ale je to dvojtvárne.
Dominantná strana v Kosove, Srbská listina, neuznáva kroky tamojšej vlády, ale je zároveň členom vládnej koalície a obsadila aj niektoré ministerské posty. Treba povedať, že sú tam na základe dohodnutej Ústavy Kosova, ale svojich privilégií sa zatiaľ nechystajú vzdať.
Najnovší možný konflikt vyvolalo rozhodnutie Prištiny neuznávať srbské doklady pri vstupe do ich krajiny, ako aj ŠPZ-tiek na vozidlách, ktoré vlastnia obyvatelia Kosova, ale sú vydané v Srbsku. Pripomeniem, že ide iba o reciprocitu, lebo rovnako sa dlho správa Srbsko voči kosovským dokumentom.
Kriminálnici dobre spolupracujú
V Belehrade nastalo šialenstvo. Autoritársky prezident Aleksandar Vučič ihneď zvolal tlačovku aby vyhlásil, že sa pripravuje masívny útok na Srbov v Kosove a jeho krajina to nedovolí. Prirovnával to k udalostiam v Chorvátsku v roku 1995, keď po masívnom útoku chorvátskych ozbrojených síl desaťtisíce Srbov utiekli do Srbska.
Provládne média, ktoré sú v Srbsku takmer všetky, ihneď písali o novej vojne v Kosove, vládny predstavitelia tiež vykrikovali o pravdepodobnej vojne, len aby podporili slová svojho vodcu.
Kosovskí Srbi zatarasili cesty pri, ako oni hovoria, administratívnych priechodoch so Srbskom a nestalo sa nič. Prezident Vučič uznal kosovské doklady a znovu je pokoj. O ŠPZ-tkách sa bude hovoriť v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch.
Takto to funguje vo vzťahoch Kosova a Srbska. Kosovo pomaly uzatvára svoju nezávislosť a Srbsko krok po kroku cúva. Prečo je to tak? No jednoducho, konflikt by nikomu neprospel. Kosovo je dlhšie považované za územie, cez ktoré sa vo veľkom pašuje tovar do celej Európy. Albánski a srbskí kriminálnici dobre spolupracujú a prečo by to mal niekto narúšať. Treba dodať, že podľa niektorých správ, sú do celého zapletené aj osoby, ktoré majú veľmi blízko k najvyšším miestam v oboch krajinách.
Kde je tu Rusko?
Ak k tomu dodáme aj enormný záujem Ruska o toto územie, tak je všetkým jasné, že celá situácia sa tak rýchlo neskončí. Rusko, totiž spolu s Čínou, blokuje členstvo Kosova v OSN.
V Srbsku ho vidia ako svojho patróna a preto neprekvapuje, že Vladimir Putin je u jeho obyvateľov populárny prinajmenšom ako Aleksandar Vučič. Pred niekoľkými dňami vo viactisícovom pochode za rodinu sa často objavovali práve portréty tohto ruského diktátora. Jednoducho v Srbsku zbožňujú Rusko, ale niekoľko stotisíc mladých emigrovalo do krajín Európskej únie a nie do Ruska.
Prezident Vučič odmieta uznať vplyv svojho východného brata a vyzdvihuje snahu dostať sa do EÚ, ale napríklad na nedávnom stretnutí jeho ministra vnútra Aleksandra Vulina s ruským šéfom diplomacie Sergejom Lavrovom odznelo, že prezidenti oboch krajín veľmi často koordinujú svoje kroky. Pripomínam, že Srbsko spolu s Bieloruskom, sú jediné krajiny v Európe, ktoré neuvalil sankcie voči Rusku pre vojnu na Ukrajine.
Prezident Vučič veľmi dobre vie, že veľká pomoc do krajiny prichádza z Európskej únie a z Ruska iba úvery. Ale pre vnútorný pokoj, musí hrať aj na ruskú kartu. Európska únia mu to pre pokoj na Balkáne doteraz tolerovala, ale jej trpezlivosť sa pomaly kráti a možno sa už čoskoro bude musieť rozhodnúť, na ktorú „stoličku“ si sadne.
Nespokojnosť Srbov aj v okolitých krajinách
Ohrozenosť Srbov je na dennom poriadku aj v iných krajinách. Ich šéf v susednej Bosne a Hercegovine Milorad Dodik už dlhší čas hovorí o nezávislosti a prípadnom spojení so Srbskom. Odvoláva sa pri tom na ohrozenosť národa, v čom mu významne asistuje opäť Rusko a samozrejme niektorí srbskí predstavitelia.
Je si vedomý, že by to mohol byť znovu začiatok krvavých masakrov na tomto území, ale jediný jeho cieľ, je zostať pri moci, lebo v opačnom prípade by mohol ísť veľmi ľahko za mreže. Nie za politické postoje, ale hospodárske „čachre machre“, ktoré majú náznaky kriminálnych činov.
Rusko svoju pozornosť upriamilo aj na Čiernu Horu. Ešte v roku 2016 boli niektorí predstavitelia ruských tajných služieb obvinení pre pokus o štátny prevrat, v čom im asistovali aj niektoré osoby zo Srbska. Nevydarilo sa a Rusi utiekli domov.
O štyri roky neskôr za rozhodujúcej pomoci Srbskej pravoslávnej cirkvi padla vláda Mila Djukanoviča. Samozrejme, nová vláda sa dohovárala v kláštore a jej úlohou bolo okrem iného vrátiť majetky tejto cirkvi na čiernohorskom prímorí.
Aj v týchto voľbách bola hlavnou témou ohrozenosť Srbov. Djukanovič k svojej porážke prispel nespokojnosťou občanov s veľkou korupciou v spoločnosti, ale „srbstvo“ znovu dominovalo. Veď v uliciach po vyhlásení výsledkov volieb bolo vidieť srbské vlajky a nie čiernohorské. Pripomínam, že asi 30 až 40 percent obyvateľov Čiernej hory sa hlási k srbskej národnosti a srbská cirkev v mnohých vystúpeniach ich predstaviteľov vôbec neuznáva existenciu čiernohorského národa.
Situácia je podobná aj v týchto dňoch. Víťazné strany vo voľbách sa síce väčšinou hlásia k hodnotám Európskej únie, ale viaceré z nich chodia konzultovať svoje kroky do Belehradu.
A čo Rusko? No to je nespokojné, že sa vláda priklonila k sankciám a snaží sa to zvrátiť. Iba pred niekoľkými dňami sa udial kybernetický útok na vládne inštitúcie. Čiernohorské bezpečnostné sily predpokladajú, že je za tým práve Putin.
Jedným slovom Balkán zostáva Balkánom. Stále to tam môže vybuchnúť, aj keď verím, že to medzinárodná spoločnosť nedovolí, ak bude mať čas venovať sa tejto oblasti. Spomeňme si na rok 1991…