Nový spišský biskup František Trstenský, ktorého vymenoval pápež František, sa ujal úradu v októbri tohto roka. V rozhovore pre agentúru SITA, ktorý vznikol pár dní pred Vianocami, hovorí o výzvach, ktorým čelí nielen súčasná cirkev, ale aj spoločnosť.
Povzbudzuje nebyť jednou nohou vpredu a to nielen v súvislosti s vianočnými sviatkami, či upustiť iba od symboliky prázdneho taniera. Dotkol sa aj témy rodiny, ľudskej dôstojnosti i prepojenia cirkvi a politiky. Pripomína, že dobrota, ktorá nepozerá na konzekvencie, je v žití náročná.
Mali sme tu adventné obdobie a čas prípravy na vianočné sviatky. Pred rokom ste ho prežívali v Kežmarku, kde ste pôsobili ako dekan a farár, teraz ste biskupom, aký je to rozdiel?
Je to iné. S veľkou láskou spomínam na obdobie v pastorácii, pretože to bol čas plánovania spovedí, čas rorátnych svätých omší za účasti detí, ktoré na ne chodili s kahancami. Prežíval som to viac s ľuďmi v každodennosti. Biskup má na programe mnohé veci skôr administratívne, úradné.
Pápež vymenoval nového biskupa Spišskej diecézy, je ním František Trstenský
Mávam veľa stretnutí či pracovných rokovaní, ktoré mi vyplývajú zo služby. Stále je tam však aj veľa ľudských stretnutí, a to ma napĺňa.
František Trstenský bol vysvätený za nového spišského biskupa (video+foto)
Keď sa ma pýtajú, čo ma najviac teší na službe biskupa, po tých pár týždňoch skúseností odpovedám, že stále je to to kňazské. To znamená svätá omša, stretnutie s ľuďmi v rámci spoločenstva, homílie, bohoslužby, liturgie. To ostatné je skôr administratívne, no nevyhnutné a dôležité.
Celkovo je asi predvianočné obdobie pre vás i kňazov náročné, predsa len, je to čas, ako ste povedali, spovedí, keď do kostolov prichádza asi najviac veriacich, je to tak?
Je to náročné, aj keď od týchto vecí som bol pre nové povinnosti v posledných týždňoch trošku vzdialený. No to množstvo ľudí, ktoré sa spovedá, pre mňa stále svedčí o tom, že máme ako Slovensko stále pocit potreby svätej spovede, zbaviť sa viny, potreby vyznať.
A najmä, keď kňaz prežije svätú spoveď niekoho, kto skutočne našiel Pána Boha, možno aj po rokoch, tak si povie „vďaka ti, Pane“. A tiež, že aj tie hodiny, ktoré v spovednici presedel, stáli za to. Veď toľkým ľuďom možno naozaj kňaz zmení Vianoce na pokojné, zmierené, jednoducho krásne v srdci, ktoré potom prežíva aj navonok.
Nedovoľme, aby nám unikol prítomný okamih, ale žime prítomnosť, nechoďme nohou stále akoby popredu.
Veď sa aj hovorí, že Vianoce sú najkrajšie sviatky v roku, pre kresťanov po Veľkej noci najdôležitejšie. Ako by teda mal vyzerať advent a potom samotné sviatky?
Advent sa nám čím ďalej, tým viac za posledné roky stáva už vianočným obdobím. Pre mňa je to veľké sklamanie. Už kdesi v polovici novembra, len čo sa skončí obdobie Dušičiek, sa nám nútia reklamy a marketing k Vianociam. A advent? Ten sa ešte ani nezačal.
Advent je vždy v cirkvi chápaný ako príprava, stíšenie, spomalenie, zamyslenie sa, prehodnotenie toho, čo nás čaká. Posledné roky sme ale vystavení mediálnemu bombardovaniu typu: toto je jedinečná príležitosť, jedinečná akcia, a tak ďalej. Potom prídu sviatky a sme už možno unavení, až vyprázdnení. Pritom Vianoce trvajú nie jeden či dva dni, ale z toho cirkevného hľadiska sa začínajú Štedrým dňom a končia sviatkom Krstu Pána, teda minimálne štrnásť dní. Práve tam je ten priestor prežiť Vianoce.
Fotografie: Vysvätenie Františka Trstenského za nového spišského biskupa
Výzvou je teda nebyť spoločnosťou, ktorá akoby stála jednou nohou vpredu, ako je tomu teraz, a teda, že keď je advent, už chceme sláviť Vianoce, a keď sú Vianoce, už bude Valentín, a keď Valentín, nasleduje Veľká noc. Akoby nám stále unikal ten prítomný okamih. Preto mám rád Cirkev, ktorá hovorí: je tu advent, preto od nás nečakajte vianočné piesne. Rovnako aj ozdoba kostola je primeraná adventu, je tam adventný veniec. Toto celé je však niečo, čo nám hovorí o celej spoločnosti.
Nedovoľme, aby nám unikol prítomný okamih, ale žime prítomnosť, nechoďme nohou stále akoby popredu. Trochu mi to pripomína situáciu, keď v manželstve manželka niečo hovorí manželovi a ten je už hlavou niekde úplne inde, pri myšlienke na večernú Ligu majstrov a podobne. A manželka sa ho potom pýta, „počúvaš ma vôbec, miláčik“? A takto je to možno aj v našej spoločnosti. Prinavráťme daným obdobiam ich význam a úlohu, ktorú majú, či už je to advent alebo Vianoce, pôst alebo Veľká Noc.
Ako hovoríte, novodobý advent sa stíšeniu či spomaleniu nepodobá. Skôr je toto predvianočné obdobie spájané s hektickým naháňaním sa za darčekmi, doma za poriadkom. Každý chce mať všetko na sto percent a potom sú mnohí na Štedrý večer vyšťavení…
Áno. A vy ste to tak pekne povedali – na sto percent. To predsa nemusí byť. Chceme, aby všetko bolo tip-top. Ale tip-top v čom? V tom, že to mám všetko dokonalé, „nastylované“, alebo tip-top v tom, že venujem energiu do vzťahov?
Keď hovorím o Vianociach, stále prosím o návrat k jednoduchosti, k tým prvým Vianociam Ježiša Krista v Betleheme. Možno aj k takej tichosti a jednoduchosti, aká tam bola pred dvetisíc rokmi. Som dokonca presvedčený o tom, že my po tej jednoduchosti a bezstarostnosti aj túžime. Len je potrebné mať odvahu nielen po nich túžiť, ale aj preto niečo urobiť.
Výzvou je nebyť spoločnosťou, ktorá akoby stála jednou nohou vpredu, ako je tomu teraz, a teda, že keď je advent, už chceme sláviť Vianoce, a keď sú Vianoce, už bude Valentín, a keď Valentín, nasleduje Veľká noc. Akoby nám stále unikal ten prítomný okamih.
Kým veriaci oslavujú Vianoce z pohľadu kresťanského sviatku, neveriaci sa možno tešia na darčeky, spoločné chvíle s rodinou. Je tam nejaký prienik, ktorý by sme mohli nájsť?
Je tam prienik. Vidím ho v evanjeliovom posolstve, ktoré zaznieva na Vianoce „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“. To „sláva Bohu na výsostiach“ patrí možno veriacim, hovorí o narodení Ježiša Krista. Neveriaci si možno povedia, čo my s tým máme, že sa narodil nejaký Pán Ježiš?
No je tam aj tá ďalšia časť, a to „pokoj ľuďom dobrej vôle“. O to ide, naozaj naplniť tieto sviatky pokojom a byť ľuďmi dobrej vôle. V medziľudských vzťahoch, v prístupe, odpustení, a tam je viditeľný prienik. Nepozerám sa predsa na to, či je môj sused veriaci, neveriaci. Jednoducho, ak s ním mám zlé vzťahy, je to pre mňa výzva.
Ak máš dobrú vôľu, povieš si, že to skúsiš napraviť. To isté si môže povedať aj neveriaci, či nepraktizujúci, a teda, že urobí niečo pre to, aby boli tie vzťahy dobré. Evanjeliové posolstvo anjelov „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ tak môže ísť naprieč celou spoločnosťou.
S láskou, pokojom sa spája aj charita. To však asi neplatí len počas sviatkov, i keď práve vtedy akoby ľudia boli o niečo viac štedrejší, mám pravdu?
Ak by sa pomoc vykonávala či organizovala každý týždeň, asi by sme sa unavili. Alebo by sme odmietli pomoc so slovami „počkajte, nemyslite si teraz, že budem každý druhý deň dávať peniaze na nejaké darcovské smsky alebo podporu projektov“. To je v poriadku. Rozlišujem dve formy pomoci.
Prvá môže nastať kedykoľvek. Podstatné je, aby sme vždy mali ochotné srdce pomôcť, keď nastane prípad núdze. Môže prísť zemetrasenie, ako sa to aj na Slovensku stalo. Ľudia potrebujú pomoc v danej chvíli, nemôžu čakať do adventu, kým bude zbierka, nemôžeme im odkázať, aby počkali ešte dva mesiace, kým budú Vianoce. Zároveň sú tu však Vianoce, s ktorými sa spájajú charitatívne koncerty a zbierky. Tie nám, ako spoločnosti, hovoria o tom, že potrebujeme ľudskosť a ľudskú solidaritu.
Aj keď sa nič mimoriadne nedeje. Veď za celý rok sa nemusí stať nejaká mimoriadna udalosť, tragédia, ktorú potrebujeme riešiť. Charitatívne projekty a udalosti nám však hovoria o tom, že stále sú okolo nás ľudia, ktorí potrebujú našu pomoc, aj keď nie možno konkrétne či viditeľne. Aj ja sa presviedčam o tom, koľko je ešte zakrytej ľudskej bolesti, biedy, tej materiálnej, ešte neodhalenej.
Niekedy preto, že sa ľudia za ňu hanbia. Hanbia sa povedať, že niečo nemajú. Lebo je to ponižujúce, keď človek musí ísť s toľkou pokorou prosiť o pomoc. Práve preto sú dobré charitatívne diela, aby sme ľudí od poníženia uchránili. A ja nemám čakať na to, kým vyjdu už takto donútení okolnosťami, s pokorením a ponížením po žobraní. Toto nikdy nedovoľme, aby sme im ponížili ľudskú dôstojnosť.
U nás doma bolo na Štedrý večer vždy jedno miesto pri stole voľné, prázdne, mali sme tam pripravený tanier pre pocestného. A keby prišiel, zaklopal, nepovedali by sme mu, že nemáme miesto. Možno nám treba upustiť od tej symboliky prázdneho taniera, respektíve, keď ho síce máme pripravený, ale dúfame, že nikto nepríde.
Máme tu aj ďalšiu skupinu trpiacich, ktorých bolesť vystupuje práve počas Vianoc. Mám na mysli ľudí zranených životom, ktorí možno prišli o niekoho blízkeho. Aj psychológovia sa zhodujú na tom, že práve vianočné obdobie je pre mnohých obdobím depresií či psychických problémov…
Vyplýva to z pocitu osamotenosti. Každý hovorí o Vianociach ako o sviatkoch rodiny, všetci sú spolu. Niekto je však, chudák, sám. Sú napríklad starší ľudia, ktorých už manžel, manželka opustila, zomrel, zomrela, alebo prišiel rozvod. Naozaj to môže pôsobiť až depresívne, keď všetci hovoria o tom, ako sú spolu a zrazu ja musím sám hľadieť do štyroch stien.
U nás doma bolo na Štedrý večer vždy jedno miesto pri stole voľné, prázdne, mali sme tam pripravený tanier pre pocestného. A keby prišiel, zaklopal, nepovedali by sme mu, že nemáme miesto. Možno nám treba upustiť od tej symboliky prázdneho taniera, respektíve, keď ho síce máme pripravený, ale dúfame, že nikto nepríde. Možno si aj vypneme zvonček, aby niekto náhodou nezazvonil s prosbou o prichýlenie. Je potrebné mať oči otvorené. Možno vieme o takom človeku aj vo vlastnej bytovke, o nejakej opustenej starenke. Tak prečo ju nepozvať za stôl?
Neznepríjemní nám to život. Možno si tá žena bude celý rok pamätať to, aké mala nezabudnuteľné Vianoce, lebo niekto si na ňu spomenul. A nemusí to byť starenka, môže to byť aj mladý človek. Mali by sme mať oči otvorené, aby pripravený prázdny tatier nebol len prázdnym symbolom.
Páči sa mi aj zvyk v niektorých farnostiach, v ktorých na Štedrý večer nenechajú kňaza samého. Viem konkrétne o jednej rodine, ktorá povedala, že nezačne večerať a bude o hlade, kým k nim nepríde ich kňaz, o ktorom vedeli, že je sám. On nechcel nikoho zaťažovať, byť niekomu na ťarchu, no rodina mu nedovolila, aby ostal sám. Je to pekné, pretože aj ten kňazský život je v mnohých farnostiach skôr taký samotársky.
My si tu možno teraz ako rodina večeriame a tešíme sa spolu, a potom na polnočnej sa opýtame pána farára, kde bol. A on povie, že bol sám, že si rozmrazil filé a dal si šalát, ktorý si kúpil v supermarkete. A večer nám potom hovorí, aké je pekné, že sme v rodinnom kruhu. Ale to nie je o tom byť niekomu na ťarchu. Ale nedovoliť, aby niekto ostal sám.
A možno je to aj o prijatí niekoho, kto nám nemusí byť úplne pohodlný..
Je to výzva. To je tá dobrota, ktorá nemyslí na dôsledky. Ak začnete rozmýšľať nad dôsledkami, neurobíte nič dobré. Lebo si poviete, čo keď sa mi prihlási taký a taký človek, tamten Róm alebo bezdomovec? To už je potom vypočítavosť.
Dobre, chcem byť štedrý, ale nie len tak k hocikomu. Potom sa to míňa tomu kresťanskému. Milosrdný samaritán sa nepýta, či ten, kto potrebuje pomoc, je žid alebo iného pôvodu. Dobrota, ktorá nepozerá na konzekvencie, je v žití náročná.
Pred štyridsiatimi rokmi som ako dieťa nemohol ani vysloviť vulgárne, neslušné slovo, nemohlo zaznieť ani v televízii. Teraz popoludní tu máme napríklad debatu politikov, a vulgarizmy lietajú z oboch strán. Nehovorím už o falošných obvineniach.
Vrátila by som sa ešte ku kostolom a veriacim počas sviatkov, keď ich tam prichádza najviac. Nie je to ale z cirkevného pohľadu málo, ak niekto príde na svätú omšu iba v tomto období? Alebo sa skôr tešíte, že prídu aspoň na Vianoce?
Nechcem, aby sme sa uchyľovali k štatistikám, či niekto príde, nepríde, či je to dostatočné alebo že by mohlo prísť ľudí do kostola aj viac. Dá sa na to pozerať očami nariekania, a teda, že obec má toľko a toľko obyvateľov, a toľko a toľko percent sa ich prihlásilo ku katolíkom, no kde sú?
Kresťanstvo, Ježišovo posolstvo ale nie je o štatistikách, nie čo sa týka istého presvedčenia. Pre mňa je dôležité, aby bez ohľadu na to, či sú Vianoce alebo nie, bolo spoločenstvo neustále otvorené prijať ľudí. Lebo čo ak bude človek hľadať Boha, Cirkev nie na Vianoce, ale v iné obdobie roka?
Aby sa nestalo, že veriaci, spoločenstvo povie, že už ďalších neprijíma, lebo Vianoce prešli. Vianoce nám pripomínajú to, čo máme robiť celý rok a celý život. Nanovo nám to osviežia. Inými slovami, ak oslavujeme v živote narodeniny, slávime ich raz do roka. Ale každý deň ďakujeme za dar života, nielen v deň, keď máme narodeniny. A tak je to aj s Vianocami.
Nechceli ste veľmi hovoriť o štatistikách, ale predsa len, aj podľa posledného sčítania sa ukázalo, že počet hlásiacich sa k rímskokatolíckemu náboženstvu na Slovensku klesá, aj keď stále je to viac ako polovica obyvateľov. Niektorí ľudia však hovoria o frustrácii, o klamaní z cirkvi, kňazov, vnímate to aj vy?
Dôležité pre mňa je, aby sme ako cirkev, aj tá naša tu, v Spišskej diecéze, neprepadli nejakým marketingovým snahám. V zmysle, poďme urobiť nejaké PR a marketing, aby sme ľudí oslovili. Aby náš klient, v úvodzovkách, náhodou neprešiel do nejakej inej skupiny alebo neprepadol inej ponuke, ale aby zostal pri nás, či sa vrátil. To by bolo úplne zlé, ak by sme išli touto, skôr podnikateľskou cestou.
Na druhej strane je dôležité, aby tu boli rôzne aktivity, ponuka. Aby niekto nemohol povedať, prečo som o tom nepočul? Prečo mi o tom nikto nepovedal? Aby naozaj mohol každý počuť o ponuke, no sloboda rozhodnutia bola na ňom a my sme ju rešpektovali. Štatistiky sú také, aké sú. Neviem sa k nim vyjadriť z dôvodu, že sú mnohokrát ovplyvnené možnou momentálnou situáciou, tým, čím spoločnosť žije.
Spomenuli ste možno pohoršenia, škandály, a práve do toho obdobia príde sčítanie obyvateľstva. Aj toto tam možno zaváži, momentálna nálada, skúsenosť človeka, ktorá mohla byť z rôznych dôvodov aj negatívna. Ale pre mňa je stále dôležité, že Ježišovo evanjelium je ponukou. Ide o ponuku, ktorú chceme dať ako istú možnosť prežiť život zmysluplne a radostne.
Cesta pre cirkev je neustále obroda, obnova, aktualizovanie Ježišovho posolstva, ale nikdy nie prispôsobovanie sa. Potom by cirkev prestala byť soľou a svetlom.
Hovoríte o pohoršení a škandáloch. Ako sa pozeráte na, a poviem to súčasným jazykom, takzvané hejty či ataky na cirkev?
Tie sú súčasťou tohto života. Som človek, ktorý vychádza zo Svätého písma, Božieho slova. Tam zaznievajú vety „milujte tých, čo vás nenávidia, modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“. To sú slová, ktoré povedal Ježiš pred dvetisíc rokmi. Asi vtedy nemyslel na digitálny svet, ani na rôzne „hejty“ na facebooku a iných sociálnych sieťach. Podstata však stále ostáva, „ak mňa prenasledovali, vás budú prenasledovať“.
Pre mňa je dôležité neskĺznuť na rovnakú nôtu, rovnakú vlnu, a teda, keď nás vy nenávidíte, aj my vás budeme nenávidieť. Toto nie je Ježišovo evanjelium. Dôležité je ostať vernými pravde, a nemyslieť si, že keď budeme prispôsobivejší, ľudia nás budú mať určite radi. Vôbec si to nemyslím, lebo práve tam stratíme svoju tvár.
Prichádza mi na myseľ postava Jána Krstiteľa, ktorý stojí pri rieke Jordán a okolo neho je pustatina. Sväté písmo hovorí o tom, že ľudia za ním prichádzali z Jeruzalema, aj iných miest. Vtedy neboli autá, museli prísť pešo, čo mohlo trvať aj jeden a pol či dva dni. Prečo ich Ján Krstiteľ ťahal na púšť? Lebo bol autentický, pravdovravný, a to je aj cirkev. Ak pôjde cirkev takouto cestou, teda, že skúsi byť prijateľná a nenástojiť, ľudia nás nebudú vyhľadávať, lebo už nebudeme autentickí.
A zároveň, ak pôjdeme cestou – dobre, keď vy nás odmietate, tak aj my vás a zatvoríme sa do bubliny, v ktorej budeme v bezpečí, – ani vtedy nás už vôbec ľudia nebudú vyhľadávať. Povedia si, vy ste nedobytná pevnosť. Preto je tu na jednej strane tá otvorenosť, na druhej vernosť. Podľa mňa nás obidve tieto vlastnosti robia autentickými.
Mnohí ale hovoria o potrebe modernizácie cirkvi, objavujú sa tvrdenia, že cirkev je spiatočnícka, archaická…
Stále verím v silu Ježišovho evanjelia. Keď aj hovoria o cirkvi ako o archaickej, spiatočníckej, my potrebujeme, aby Božie slovo bolo aktualizované. Pápež Ján XXIII. používal ten známy taliansky termín „aggiornamento“. V angličtine je to „update“.
Cesta pre cirkev je neustále obroda, obnova, aktualizovanie Ježišovho posolstva, ale nikdy nie prispôsobovanie sa. Potom by cirkev prestala byť soľou a svetlom.
Použijem tu príklad soli. Predstavte si, že poviete, že soľ je príliš slaná a chcete ju trošku zriediť. Dobre, zriedime ju, ale chuťovo je ešte stále slaná. A keď ju ešte znova zriedime, stane sa vodou. No my máme vody dosť. Soľ je soľou práve pre svoju slanosť. Dáva chuť jedlu.
A preto tu podľa mňa nejde o nálepky ako stredoveká, tmárska, to sú nálepky, ktoré sú dané ľuďmi. Cirkev aktualizuje posolstvo, ale neriedi ho. Tu môžeme nadviazať na predchádzajúcu otázku, aby sme boli autentickí, lebo inej cesty asi niet.
Zaujímavé je, že cirkev, napriek svojej nemodernosti a spiatočníctvu, bola v istej dobe možno považovaná za starú štruktúru, no prišla s univerzitami. Bola to práve cirkev, ktorá zakladala univerzity. Vo svojej dobe prišla s hospicmi a nemocnicami, a asi vtedy tiež nebola spiatočnícka. Stále verím v silu cirkvi, ktorú nemá zo seba, ale z jej zakladateľa Ježiša Krista, a v to, že dokáže byť stále mladá a príťažlivá. Aj v tejto dobe. Možno sa jej mladosť prejaví len iným spôsobom, či inými formami.
Som toho názoru, že cirkev má byť nestranícka, ale nemôže byť apolitická. A to vtedy, ak chápeme politiku ako vec verejnú, ako verejný, každodenný život. Tu nejde o biskupa, ale sú tu predsa bratia a sestry v cirkvi, ktorí sú tiež daňoví poplatníci.
Ak ste hovorili o riedení, nie je takýto stav v súčasnosti aj v spoločnosti, a paradoxne aj teraz, pred či počas Vianoc? Ľudia sa delia na veriacich, neveriacich, podľa politickej príslušnosti, vidíme tu protivládne protesty…
Keď hovoríme o tých paradoxoch, týždeň, čo týždeň sa veriaci schádzajú v kostole. Keď sa pozrieme na Slovensko v nedeľu dopoludnia, cesty sú takmer prázdne. Mnohí ľudia idú práve do chrámov, do kostolov, a robia to tak už desaťročia. Čím je to, že tam ľudia prichádzajú?
Nemajú žiadnu svetskú motiváciu. Nedávame im nejaké zľavy, neponúkame výpredaje, lacnejší nákup. Verím, že je to stále sila Kristovho evanjelia, ktorá ľudí vnútorne núti vybrať sa do chrámov. Preto som vďačný cirkvi, ktorú máme na Slovensku, že je zjednocujúcou silou. Uvedomme si, čo každú nedeľu v chrámoch zaznieva. Hovorí sa tam o odpustení, láske, o „miluj blížneho ako seba samého“, o obetavosti.
Manželia sú povzbudovaní k tomu, aby žili verne svoju lásku, aby, ak prídu ťažkosti, choroby, to dokázali prekonať. Ale zaznievajú tam aj slová o spravodlivosti, čestnosti, poctivosti, proti korupcii a iným veciam. A to pravidelne niekoľko desaťročí. Niektorí na to povedia, ako je možné, že je napriek tomu tej nespravodlivosti na Slovensku toľko? Odpoviem možno protiotázkou.
Predstavte si, že by tieto slová počas týždňa nikde na Slovensku nezazneli. Boli by sme ešte hrubší a úplne bez morálky. Pre mňa je aj toto znakom dôležitosti cirkvi v tomto priestore. Je tu však aj veľa nespravodlivosti, nespokojnosti, vulgarizmov a hrubosti v tejto spoločnosti. Čo môže cirkev urobiť? Ona aj koná, týždeň čo týždeň vyzýva k vernosti Ježišovmu evanjeliu, k uzmiereniu, obetavosti, spravodlivosti, pravde, ale aj k láske a dobrote. Možno tak robí ako kvapka vody – voda totiž nevyhĺbi jamu, ak jej tam nalejeme celé vedro, ale tým, že stále kvapká na kameň.
Možno sú to teda len kvapky, zaznievajú však roky a roky. Preto považujem cirkev za dôležitú súčasť tejto spoločnosti, práve pre tie hodnoty, ktoré ľudí motivujú, aby vyšli do chrámov a stotožnili sa s nimi. Lebo ak by sa s nimi nestotožnili, o týždeň by neprišli. To je tá opodstatnenosť cirkvi aj vo verejnom priestore.
Hovoríte o cirkvi v spoločnosti, jej úlohe, a čo cirkev a politika? Mnohí ľudia kritizujú a pýtajú sa, prečo sa cirkev vyjadruje k politickým záležitostiam, voľbám. Kde je teda to prepojenie, a kde je tá hranica?
Som toho názoru, že cirkev má byť nestranícka, ale nemôže byť apolitická. A to vtedy, ak chápeme politiku ako vec verejnú, ako verejný, každodenný život. Tu nejde o biskupa, ale sú tu predsa bratia a sestry v cirkvi, ktorí sú tiež daňoví poplatníci. Sú pobádaní žiť kresťanstvo a nebáť sa tak robiť aj vo verejnom priestranstve, v politike. Veď, ak sú to hodnoty, o ktorých ste presvedčení, nemôže vám to byť zazlievané, respektíve, nemôžete sa so svojimi názormi stiahnuť do súkromia. Hodnoty, ktoré žijeme, sú predsa aj naším životným štýlom.
Cirkev chápem ako spoločenstvo bratov a sestier, ktorí idú po skončení svätej omše do svojej práce a zamestnania, nie ako cirkev zloženú len z farárov a biskupov, ktorí sedia a mudrujú tam zhora. Veď mnohí veriaci sú poslancami, členmi zastupiteľstiev, sú v rôznych firmách a podnikoch. A čo im teraz povieme, tam zabudnite na to, že ste kresťania? Že tam už desatoro neplatí?
Opakujem, Cirkev nesmie byť stranícka, nemá byť súčasťou volebných bilbordov a programov, ale neviem si ju predstaviť ako apolitickú. Od veriaceho človeka, ktorý je v kostole, chceme, aby miloval blížneho ako seba samého, aby tak konal aj v škole, medzi svojimi kolegami, samozrejme.
A chceme, aby tak robil aj napríklad v mestskom zastupiteľstve. Nechceme, aby sa vo verejnom sektore, keď ide o politiku, hlasovanie a zákony, tváril, že Pána Boha nepozná. To by asi nebolo dobré, ak by sme ľudí presviedčali o tom, aby boli kresťanmi a šírili Ježišovo posolstvo vo všetkých sektoroch, no v politike na to všetko zabudli.
Spomínali sme negatívny postoj časti verejnosti k cirkvi. Stretli ste sa vy v živote s tým, že ste museli obhajovať cirkev, či s verbálnym útokom?
Samozrejme. Som kňazom 26 rokov. Aj keby som ním nebol, povzbudzujem k tomu, aby sa veriaci pozerali na cirkev ako ich rodinu, do ktorej patria. Aby im záležalo na ochrane tejto rodiny a jej dobrom mene. Veď ak niekto zle hovorí o mojom otcovi a mame, nepoviem predsa, čo s tým mám ja? Veď otec a mama ti dali život.
Cirkev je spoločenstvo bratov a sestier, ktoré nám dáva život v sviatosti, spoločenstvo milosti. Ale áno, prichádzajú aj situácie, keď sa potrebujem zastať hodnôt, o ktorých som, sme presvedčení. Čím ďalej tým viac si ale uvedomujem, ako sa od ľudských hodnôt vzďaľujeme.
Začíname presadzovať veci, pri ktorých sa pýtam, či sme ešte stále v ľudskej sfére, vo sfére ľudských zdravých vzťahov, a či sa už odtiaľ nevzďaľujeme?
Aké ľudské hodnoty máte možno konkrétne na mysli?
Je to napríklad pravda. Ako je možné, že meno druhého pošpiním len preto, lebo mám v rukách médiá? Že nehľadím na neho, a na to, že mu zničím život? Vidíte, a tu som vôbec nespomenul Pána Boha.
Je dovolené niekomu zničiť život len preto, lebo mi to teraz nevyhovuje? A o mesiac len tak tomu človeku poviem „prepáč, asi som sa mýlil“. To už je strata ľudskosti. Potom je tu spravodlivosť. Ako môže niekto povedať, „pracoval si mesiac, ale ja ti to nezaplatím“.
Toto nie je nič náboženské, toto je o strate ľudskosti, zmyslu pre spravodlivosť. Keď hovoríme o súdnom systéme, či je to bedár alebo bohatý, obaja majú predsa pred súdom rovnaké právo. Tak ako to, že sa niekto nemôže dovolať spravodlivosti? To nie je preto, že je to kresťan alebo nekresťan, je to o ľudskosti. Takýchto vecí máme viac. Spomenul som len niektoré, ktoré sú zrejme vypuklé a stretávame sa s nimi. Vidíme tiež, že je bežné vynadať druhému len preto, že ja som nahnevaný. Ako spoločnosť sme zhrubli, šíria sa vulgarizmy.
Pred štyridsiatimi rokmi som ako dieťa nemohol ani vysloviť vulgárne, neslušné slovo, nemohlo zaznieť ani v televízii. Teraz popoludní tu máme napríklad debatu politikov, a vulgarizmy lietajú z oboch strán. Nehovorím už o falošných obvineniach.
Nedávno menovaný poľský kardinál Ryš hovorí, že ak celého polroka špiníte na toho druhého, ponižujete ho, aj jeho dôstojnosť, ľudskosť, osočujete ho a po polroku ho vyzývate k spolupráci, nečudujte sa, že ten človek vás odmietne. Potom mu vyčítate, prečo nie je ochotný spolupracovať.
To sú ale hodnoty, ktoré by asi mali vštepovať deťom aj rodičia. Vy veľmi rád spomínate práve na svojich rodičov, boli to oni, ktorí vám vyššie spomínané hodnoty ukázali?
Určite. Tiež povzbudzujem k tomu, aby sme pomáhali rodine, rodičom, aby mali priestor dané hodnoty vštepovať. Umožnime to, aby rodina bola priestorom ľudskosti, slušnosti, poctivosti, pracovitosti. Veď ak sa aj niečo stalo, aj keď som niečo vyviedol, rodičia prišli a povedali mi „ospravedlň sa, toto naprav“ a nie, že „nič sa nestalo“.
Rodina ale nikdy nebola miestom bezchybného správania sa. A teda, že by sme sa len objímali a usmievali, aj tam boli konflikty, hádky medzi súrodencami, neposlušnosť voči rodičom, priamy prenos hádok medzi rodičmi.
Ale to je tá prvá škola vzťahov. Aby deti na príklade rodičov videli, ako riešiť niektoré situácie, ako k nim pristupovať. Či sa budeme tváriť, akoby sa nič nestalo alebo ten druhý príde a povie „prepáč, mýlil som sa, odpusť mi“. To, čo vidíme v rodine, potrebujeme preniesť aj do spoločnosti.
A nevytrácajú sa nám v súčasnosti tieto príklady v rodinách? Mám na mysli aj krízu manželstva, keď sa každé druhé končí rozvodom..
Vytrácajú. Poviem to úplne provokačne: ak bijeme do rodiny, aby sa rozpadla, a robíme všetky kroky nie preto, aby držala pohromade, ale aby sme jej rozpadnutie uľahčili, spochybnili ju, nečudujme sa, že sa rodiny rozpadávajú.
Viete, je to tak, ako keď zbíjačkou bijete do skaly z jednej, z druhej i tretej strany, a keď sa rozsype, pýtate sa, ako sa to stalo? Potrebujeme spoločnosť, ktorá bude priaznivá pre rodinu, ktorá bude dokazovať jej veľkosť, dôležitosť. Asi sa všetci stotožníme s tým, že rodina je základná bunka spoločnosti. Spomínam si teraz na pastoráciu v Kežmarku, kde som bol aj v školstve, medzi deťmi.
Učitelia mi hovorili, že na deťoch vidia, ak sa v rodine niečo deje. Vidia, aký to má dosah na správanie, prospech, prístup k spolužiakom, učiteľom, na kriminalitu. Keď sa niečo deje v rodine, má to ďalekosiahle dosahy. Samotné dieťa niekedy kričí, nie skutočne nahlas, no svojim prejavom. Akoby hovorilo „pomôžte mi, mám problém v rodine, niečo sa deje“. Preto potrebujeme spomínané hodnoty posilniť.
Učitelia boli a sú svedkami toho, čo sa stane, keď sa rodinou zatrasie. Prenesie sa to do triedy, do vzťahov, krúžkov, záujmov, ale aj depresií. Preto nerozumiem niektorým krokom, ktoré akoby rodinu spochybňovali. Je dobré, že štát hľadá legislatívne riešenia, ale napríklad tráviť jeden týždeň pri jednom rodičovi, druhý pri druhom, je už len riešením dôsledkov, ich zmiernením.
Čo keby sme začali prevenciou, aby k tomu vôbec nemuselo prísť? Teraz nechcem byť nejakou kaviarňou, v ktorej budeme teoretizovať, ako to legislatívne vyriešiť. Prax nám však ukazuje, aké škody to robí, keď má dieťa chaos. Príde k jednému rodičovi, ktorý nadáva na druhého, príde k druhému, ktorý nadáva na toho prvého. Ten sa ožení, tá sa vydá, má partnera.
Kľúčom je prevencia a pomoc, aby bola rodina pohromade. Menej spochybňovania a viac presvedčenia o tom, že ju potrebujeme. Ak budú naše rodiny stabilné, budú aj ostatné veci stabilné v našej spoločnosti. Chceme mať pevné charaktery ľudí vo verejnom živote, v práci, a tie pevné charaktery vznikajú predsa v rodine.
A toto je možno aj výzva či prianie do budúceho roka z vašej strany?
Áno. Želám Slovensku pokoj, aj radosť. Menej ponôs, viac váženia si toho, čo máme. Nezabúdajme na to, že stále žijeme v tej šťastnejšej časti zeme.
Vo svete je miliárd ľudí a my tu v tejto časti, tohto kúta zemegule, skutočne žijeme ešte prosperitu a pokoj. Toto želám všetkým, vďačnosť za to, čo máme a starostlivosť o to, lebo sú to poklady, ktoré tu nemusia byť, ani zajtra. Pred pár rokmi by nikto nepovedal o vojne medzi Ruskom a Ukrajinou. Mám na mysli to, aby sme to, čo máme, nebrali ako samozrejmosť.
A sem patria aj naše medziľudské vzťahy. Možno je potrebných mnoho materiálnych vecí, ale to, čo je na nezaplatenie, sú medziľudské vzťahy. Tie nech sú vždy prioritou nášho konania, a teda, majme na zreteli najprv človeka, až potom to ostatné.