Víťazná jazda rivala v boji o letenku na OH 2016 v Brazílii Michala Martikána na olympiáde v Atlante 1996 ho inšpirovala k tomu, aby sa vybral po stopách mamy, ktorá bola československou reprezentantkou vo vodnom slalome. Divoká voda, na ktorú ako 10-ročný prestúpil z rýchlostnej kanoistiky, urobila z neho strieborného olympionika z Ria, niekoľkonásobného majstra sveta a Európy.
Druhú polovicu novembra ste strávili na Novom Zélande, kde ste sa predstavili na prestížnych exhibičných pretekoch. Ako dlho ste na Novom Zélande boli a prečo ste tradičnú Austráliu, kam ste v zime chodili možno aj desať rokov, vymenili práve za Nový Zéland?
Do Austrálie chodievam v januári, to mám v pláne aj tentoraz. Tieto preteky na Novom Zélande boli niečo „navyše“, nevynechám pre ne žiadnu časť prípravy. Na Novom Zélande som bol takmer dva týždne, v dejisku pretekov som pobudol dvanásť dní. Ako ste už vo svojej otázke uviedli, predstavil som sa tam na veľkej exhibícii. Nedá sa povedať, že by to boli nejaké významné preteky.
Kto všetko zo Slovenska štartoval na spomínaných pretekoch? Ako ste sa dostali medzi ich aktérov?
Zavolali ma priamo organizátori, či by som sa nezúčastnil. Neviem, podľa akého kľúča vyberali pretekárov, no okrem mňa tam necestoval žiadny iný slovenský vodný slalomár.
Matej, ako vám cenné striebro z tohoročnej olympiády v Brazílii zmenilo váš život?
Zmenilo, to nepopieram. Je okolo mňa trošku väčší rozruch, veľkú časť súkromia sme museli prispôsobiť rôznym aktivitám, ktoré súvisia s mojím úspechom. Na druhej strane je veľmi príjemné vidieť všetkých tých ľudí a najmä deti, akú veľkú majú radosť, keď uvidia na vlastné oči olympijskú medailu. Niektorí sa ju dokonca boja chytiť do ruky. Toto sú veci, na ktoré som nikdy ani nepomyslel.
Čo sa vám z toho, čo teraz ako známa a úspešná slovenská športová osobnosť práve prežívate, páči? Čo z toho „kolotoča“ povinnosti si dokážete naozaj vychutnať?
Zo všetkého, čo po olympiáde prežívam, spomeniem práve tie krásne a neopakovateľné stretnutia s deťmi, na školách, ako aj besedy a rozhovory s fanúšikmi. Sú to pekné akcie.
A na druhej strane, čo z tých nových mediálnych a fanúšikovských povinností vás vyslovene otravuje, čo z nich vám nie je po chuti, čo by z nich podľa vás naozaj nemuselo byť?
Nič ma neotravuje. Od detstva som túžil po olympijskej medaile, celé roky som pre to
trénoval a naozaj denno – denne drel. Teraz ju mám. Som za ňu mimoriadne vďačný. Možno som sa stal vzorom pre pár ďalších detí, možno som niekoľko ďalších ľudí motivoval k športu. A práve o tom to všetko je. S úspechom na olympiáde v Riu súvisí aj záujem fanúšikov, ako aj moja účasť na rôznych akciách. Ale to som predsa vedel a aj napriek tomu som tú medailu chcel. Tak si ju teraz s mojimi priaznivcami aj patrične užívam.
Koľko dní po olympiáde v Riu ste nesedeli v kanoe? Koľko dní ste si od neho dali totálny oddych?
Myslím, že to mohlo byť dokopy tak týždeň a pol po príchode na Slovensko. Po tom vypätí som si chcel aspoň trochu oddýchnuť, no až tak dlho som bez vody nevydržal… Nedalo sa. Navyše, my sme po olympiáde ešte pokračovali pretekmi Svetového pohára. Tak som musel opäť začať normálne trénovať.
S akými pocitmi ste sa po striebornom úspechu, ktorý ste dosiahli v Riu, opäť pustili na súťažnú trať? Čo sa vám pri tomto návrate ku klasickému súťaženiu premietalo v hlave?
Po Riu som bol ešte na záverečných kolách Svetového pohára. Lebo nám sa sezóna olympiádou nekončila. Začiatkom septembra som bol na prvých pretekoch po Riu a máte pravdu, že tam mi na chvíľu preblesli hlavou zážitky z olympiády.
Ktorá gratulácia, pozdrav alebo blahoželanie k vášmu olympijskému úspechu vás najviac potešilo, zaujalo, resp. prekvapilo?
Konkrétne to boli kresby od rôznych detí, ktoré sa ku mne dostali ešte kým som bol v Riu. Na jednej strane boli nakreslené rôzne obrázky a na druhej napísané gratulácie a priania. Bolo ich naozaj množstvo, musím priznať, že toto ma naozaj dojalo a potešilo. Bolo to veľmi pekné.
Dostali ste k svojmu olympijskému striebru aj nejaké nevšedné a unikátne ocenenie, resp. gratuláciu? V čom boli iné od ostatných? V čom boli pre vás také výnimočné?
Od môjho úspechu v Riu som dostal množstvo gratulácií, to je pravda. Niektoré boli vtipné, napríklad od kamarátov, iné zas plné emócií, ako keď mi gratulovali rodičia, alebo som po finálovej jazde volal s manželkou. Úplne nevšedná gratulácia medzi nimi nebola, no trvalo mi dosť dlho, kým som odpovedal na všetky správy. Bola to celkom zábava. Vždy, keď som mal chvíľu čas, zobral som mobil a odpovedal som niekoľkým ľuďom. Takto to išlo niekoľko dní, no chcel som odpísať každému, aj keď neskôr. Tak snáď sa mi to aj podarilo.
Ako sa vám prijímala gratulácia od päťnásobného olympijského medailistu v C1 Michala Martikána, ktorého ste svojimi minuloročnými a tohoročnými výbornými výkonmi nepustili na jeho šiestu olympiádu?
Už priamo v Riu som povedal, že jazdiť po Mišovi Martikánovi, je ako spievať po Karlovi Gottovi. Všade, kde som sa pred olympiádou zjavil, tak jedna z prvých otázok smerovala práve na to, že na olympiádu idem ja a nie on. Som si vedomý, že môj výkon bol aj práve pre to mimoriadne sledovaný. Mišo bol priamo v Brazílii a gratuloval mi hneď, keď sme sa stretli. Bolo to fajn. Spomenul som si, ako som videl jeho jazdu v Atlante a vtedy som si povedal, že aj ja chcem raz medailu z olympiády.
Čo z jeho gratulácie alebo blahoželania vám utkvelo v pamäti? Tešil sa z toho, že Slovensko aj vašou zásluhou pokračovalo v Riu v tej neprerušenej medailovej žatve, ktorú on ako 16-ročný začal na OH 1996 v Atlante? Určite sa tešil. Veď išlo predsa o medailu pre Slovensko. Pravidlá všetci poznáme, na olympiádu ide len jedna loď z každej kategórie. Hoci sme rivali, počas olympiády by malo ísť všetko bokom, lebo ten z nás, ktorý tam je, práve v tej chvíli bojuje za celú krajinu, nielen za seba ako na iných pretekoch. V tom to bolo predsa iné.
Matej, koľkokrát po návrate z OH 2016 ste videli svoju striebornú jazdu na olympijskom kanáli v Riu? Púšťate si svoju životnú jazdu na OH 2016 ako inšpiráciu do ďalšej kariéry často?
Musím sa priznať, že aj po návrate z Ria som ju párkrát videl, no konkrétne ako inšpiráciu si ju zatiaľ nepúšťam… Skôr som bol na ňu iba tak obyčajne a normálne zvedavý.
Našli ste v nej už ten úsek, ktorý vás pripravil o olympijské zlato? Viete, kde ste na ceste za ním urobili v Riu osudovú chybu, kde ste stratili drahocenné desatiny sekundy?
Hornú časť trate som išiel opatrnejšie, no nenazval by som to osudovou chybou. Jednoducho som sa rozhodol ísť na istotu, lebo som to v tej chvíli tak cítil. Hneď v cieli som tušil, že to bude stačiť na medailu a mám veľkú radosť z toho, že to naozaj aj vyšlo.
Matej, na nedávnom stretnutí ste prezradili, že o chystanom rozchode s trénerom Jurajom Minčíkom ste vedeli v podstate od začiatku olympijskej sezóny. Aké to bolo chystať sa do Ria s vedomím, že to bude posledné vaše spoločné podujatie? Že to bude vrchol vášho spoločného niekoľkoročného tréningového úsilia?
Chcel som vybojovať medailu nielen pre seba, ale aj pre Ďura, lebo si to zaslúži. My máme skôr kamarátsky vzťah, na druhej strane presne vie, ako na mňa a ja ho rešpektujem ako trénera. Som rád, že vďaka zlatu Škantárovcov a môjmu striebru sa stal najúspešnejším slovenským trénerom v Riu. Je to správny chlapík, nikomu nepotrebuje nič dokazovať, keby takých bolo viac…
Chystáte nejakú spoločnú oslavu celej vašej spolupráce? Máte v pláne nejakú bilančnú akciu, na ktorej by ste spolu – už bez súťažného stresu a napätia – zhodnotili svoju spoločnú cestu od prvých kontaktov na linke tréner – zverenec až po striebornú medailu v Riu?
Určite nejaká rozlúčka bude, len to ešte spolu musíme vymyslieť. Neviem, či budeme bilancovať, no určite si spolu pospomíname na pár príhod, ako to na takýchto rozlúčkach býva.
Ako jediný Slovák ste sa predstavili na pretekoch na Novom Zélande. S akými ambíciami ste tam cestovali? Čo ste v konkurencii už dávnejšie avizovaných súperov chceli na pretekoch na novom kanáli dokázať?
Aj keď to bola iba exhibícia, chcel som ju vyhrať. Vždy idem na akýkoľvek štart akejkoľvek súťaže s tým, že chcem vyhrať. Nakoniec v prvých pretekoch som skončil tesne za stupňami pre víťazov, druhú súťaž som vyhral a celkovo som skončil na 2. mieste. Myslím si, že s výkonom i výsledkom môžem byť spokojný.
Tesne pred odchodom do dejiska exhibície ste širokej športovej verejnosti predstavili svojho nového trénera Pavla Ostrovského. Ako nový kouč bol s vami na Novom Zélande? Máte už predstavu, kedy a kde s ním začnete prípravu na nový súťažný ročník 2017?
Na Nový Zéland som išiel bez nového trénera. Bol som tam zo Slovenska úplne sám. A keď sa pýtate novú sezónu a na zimnú prípravu, myslím, že začneme spolu klasicky doma v Čunove a potom sa všetci aj so Škantárovcami presunieme do Austrálie.
Čo všetko bude v programe vašej zimnej prípravy na novú sezónu 2017? Aké sústredenia a tréningové tábory máte v rámci zimnej prípravy už naplánované, resp. na akých ešte robíte?
V zime chodievame na sústredenie na Skalku, to máme v pláne aj tento rok. Podľa plánov by som veľa času mal stráviť na bežkách, čo je príjemná zmena. Koncom januára príde na rad klasicky už viackrát spomenutá Austrália, kam my vodáci chodievame naozaj dlhé roky. Niektorí možno už aj dvadsať rokov. A tam budeme zasa stále na vode. Napokon, tvrdú zimnú silovú prípravu má málokto z pretekárov vyslovene rád. To vám povie asi každý športovec, ale na kanál u protinožcov sa už teraz teším. Hoci vďaka vhodnému počasiu som chodil na vodu v Bratislave ešte aj tesne pred odchodom na Nový Zéland. Ešte stále sa dalo jazdiť na vode, lebo počasie nám to dovolilo.
Kde sa budete na sezónu po OH 2016 chystať? Kde budete čerpať sily na ďalší rok vašej kariéry?
Trénovať budeme iba v Austrálii a potom po návrate z nej iba doma v Bratislave, v Karlovke, alebo v Čunove.
Čo bude hlavným cieľom vášho snaženia pod dohľadom nového trénera Pavla Ostrovského v roku 2017? Ktoré preteky a seriály pretekov budú pre vás ako strieborného medailistu z OH 2016 najdôležitejšie vo vašom budúcoročnom súťažnom kalendári?
Najdôležitejšie z celej sezóny budú majstrovstvá sveta a titul z nich by ma určite potešil, keďže ho ešte nemám. Potom nás tiež čaká aj klasicky niekoľkokolový seriál Svetového pohára. A hoci najbližšia sezóna bude, ako to po olympiáde tradične býva, trošku pokojnejšia, medaila z majstrovstiev sveta je pre mňa naozaj veľmi veľká motivácia.
Ste vnútorne prichystaný na to, že teraz sa každý rival bude chcieť v súboji s vami vytiahnuť? Každý súper sa bude usilovať byť na trati rýchlejší ako strieborný pretekár z OH 2016?
Samozrejme, viem, že teraz môže byť pre mojich súperov ešte väčšou motiváciou zdolať ma. Na druhej strane, aj pre mňa bude veľkou motiváciou, aby sa im to nepodarilo a musím sa snažiť, aby som bol stále lepší. Olympijská medaila pre mňa neznamená, že už nechcem získať viac. Práve naopak, úspech mi chutí a bol by som rád, keby som mohol pridať ešte ďalšie medaily a úspechy.
Čo urobíte pre to, aby tých cenných skalpov strieborného kanoistu z OH 2016 mali vaši rivali z divokej vody v budúcom roku na konte čo najmenej?
Musím sa snažiť, trénovať a najmä byť psychicky odolný. Najbližší o mne tvrdia, že viem absolútne vypnúť hlavu a nepripúšťať si tlak okolia, či stres. Občas je to náročnejšie ako to navonok vyzerá, no snažím sa. To je totiž vždy najdôležitejšie. Úspech je v hlave, lebo natrénované majú mnohí moji súperi. A možno ešte viac ako mám natrénované ja. Preteky vo vodnom slalome sa vyhrávajú i prehrávajú najmä vďaka hlave. Vďaka psychike a schopnosti skoncentrovať sa na to najdôležitejšie, čo sa počas súťaže na vode deje. To je základ úspechu, po ktorom každý túži.
Chcete v novej sezóne nejako podstatne meniť svoju loď, vodácky materiál, alebo svoj spôsob súťaženia?
Nejako výrazne určite nie. Myslím si, že pôjde len o detaily. Čo sa týka lode a materiálu, tie ladím priebežne podľa potreby a spôsob súťaženia mám zaužívaný roky, tiež nemám zatiaľ dôvod ho nejako výrazne meniť.
Štefan Žilka
