Olympiáda v Londýne je pre vás v podstate úspešný oblúk od bronzovej medaily v skeete až po víťazné voľby do komisie športovcov MOV. Ktorý z týchto dvoch úspechov staviate v hierarchii vašich životných hodnôt vyššie? Ktorý si viac ceníte a prečo?
Tieto dve veci sa nedajú celkom porovnávať. Sú to úspechy, ktoré majú svoju genézu. Medaila zo streľby má veľmi dlhý vývoj. Za olympijskou medailou som kráčala dlhých štrnásť rokov! Čiže odvtedy, ako som ako 13-ročná žiačka chytila pušku do ruky. Takže na medaile z olympiády som pracovala veľmi dlho a veľmi intenzívne. Za touto medailou sú roky veľkej driny. Najmä v poslednom období pred Londýnom som robila na strelnici tak tvrdo ako nikdy doteraz! Bronzová medaila z OH je naozaj vytúženým ovocím dlhodobej prípravy. Preto som veľmi rada, že sa mi to podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Pokiaľ ide o voľby do komisie športovcov MOV, na tejto veci som pracovala oveľa kratšie. Vlastne, keď to dobre počítam, iba tri roky…. Navyše, kým výsledok v streľbe som mala vo vlastných rukách, zvolenie do komisie športovcov MOV bolo najmä v rukách ostatných športovcov – účastníkov olympiády. Som však veľmi šťastná, že sa mi aj tento sen splnil. Na Londýn budem rada spomínať. V tomto peknom meste sa mi splnili dva veľké životné sny (smiech). Na to sa predsa nezabúda! Londýn bude od tohto leta pre mňa veľmi čarovné mesto (smiech).
Ako sa dá na úspešných voľbách do komisie športovcov MOV intenzívne pracovať tri roky?
Tak, že práve pred tromi rokmi som nadviazala úzku spoluprácu s funkcionármi Slovenského olympijského výboru. Zúčastňovala som sa na medzinárodných letných táboroch detí, ktoré organizoval Slovenský olympijský výbor. Vedenie SOV ma v roku 2010 delegovalo za ambasádorku I. olympijských hier mládeže v Singapúre, vďaka podpore SOV som aktívne vystupovala na konferencii o športe v juhoafrickom Durbane. Čiže usilovala som sa na tomto medzinárodnom olympijskom poli aspoň trochu zviditeľniť (smiech). Okrem toho, som popri vrcholovom športe vyštudovala vysokú školu, ktorá sa orientuje práve na diplomaciu a medzinárodné vzťahy. Som absolventkou – a teraz už aj doktorantkou – Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. V roku 2011 som v rámci vysokoškolskej praxe bola na trojtýždňovej stáži v rímskej centrále Európskych olympijských výborov, celé roky som usilovne študovala cudzie jazyky. Čiže na pôsobenie v oblasti športovej diplomacie som sa roky cieľavedome a systematicky pripravovala. Všetci ľudia okolo mňa vedeli, že v budúcnosti chcem práve v tejto oblasti pracovať (smiech).
Danka, kedy ste boli nervóznejšia? Pred vašou súťažou v skeete na OH 2012 v Londýne, alebo pred voľbami do komisie športovcov Medzinárodného olympijského výboru?
Aby som bola úprimná, pri tom k.o. rozstrele vo finále súťaže skeetárok som si verila. Išla som doň po tom, ako Ruska netrafila posledný terč, čiže mala som tak trocha psychickú výhodu. Lebo kým ja som išla do neho s cieľom len postúpiť, ona musela obhájiť tú bronzovú pozíciu, čo sa jej nepodarilo! Preto som v k. o. rozstrele nadobudla potrebnú sebaistotu, ktorá mi chýbala počas celého finále. Od toho momentu som za medailou už išla veľmi dravo a koncentrovane. Verila som si! Bola som presvedčená a mentálne tak nadstavená, že ten rozstrel úspešne zvládnem. S trénerom sme ho v príprave na olympiádu trénovali do úmoru. Bola som veľmi dobre pripravená aj na takéto dramatické chvíle, ktoré naše súťaže prinášajú. Navyše, vtedy, keď mám pocit, že viem ovplyvniť všetky veci a viem si sama nejako pomôcť, tak som paradoxne pokojnejšia a vyrovnanejšia. Vtedy si viac verím (smiech). Pred voľbami do komisie športovcov MOV som vedela, že sa práve rozhoduje o tom, ako sa zmení alebo nezmení osem rokov môjho budúceho života. A možno aj viac (smiech). Lenže ja som tento vývoj už vo finále nemohla ovplyvniť. Už to bolo mimo mňa… Samozrejme, kolegov-športovcov som priamo v Londýne oslovila v rámci volebnej kampane. Keď bol čas a priestor, vysvetlila som im, čo chcem robiť – a najmä ako to chcem robiť. So strelcami som sa rozprávala na strelnici. Prezentovala som sa čierno-bielym letákom o mne, v ktorom som vysvetlila, čo mám za sebou, čo som dosiahla v športe, aké mám vzdelanie, čo chcem robiť v MOV, ako chcem športovcov zastupovať. Čo chcem pre nich urobiť. A potom som už iba čakala na ortieľ. Nič iné som už robiť nemohla. Musela som sa spoľahnúť na ich voľbu …
V druhý deň londýnskej olympiády ste získali bronzovú medailu, deň pred koncom olympiády vás zvolili do komisie športovcov MOV. Ku ktorému úspechu ste dostali viac gratulácii?
Určite k čerstvo vybojovanej bronzovej medaile v skeete! Predsa len bola prvá slovenská na londýnskej olympiáde! Ľudia doma – a slovenskí športoví priaznivci po celom svete – to mimoriadne intenzívne prežívali. A tešili sa z toho! Ja som to všetko začala (smiech). Navyše, ako som stihla po návrate domov zistiť z odložených novín, moja bronzová medaila bola na Slovensku aj nádherne médiami odprezentovaná. Som rada, že som ľuďom na Slovensku urobila radosť! Moja bronzová medaila bola doma veľmi cenená. Takže tá bola asi viditeľnejší môj londýnsky úspech. O tom, čo všetko som obetovala úspechu vo voľbách do komisie športovcov MOV, vie na Slovensku oveľa menej ľudí. A podľa mňa si aj menej ľudí uvedomuje význam úspechu, ktorý som deň pred koncom olympiády dosiahla na poli medzinárodnej športovej diplomacie. Byť v 27 rokoch členkou Medzinárodného olympijského výboru je predsa úžasná vec! Byť v komisii športovcov MOV ako zástupca Slovenska je niečo neskutočné, čomu som dlho nemohla uveriť (smiech). Predsa len Slovensko je vo svetovom meradle malou krajinou, žije tu päť miliónov ľudí, a v komisii športovcov nie sú zastúpené mnohé oveľa väčšie a v olympijskom športe úspešnejšie krajiny.
Ako prebiehali voľby do komisie športovcov MOV priamo v dejisku Hier XXX. olympiády v Londýne?
Každý športovec – účastník olympiády sa mohol s kandidátmi na nových členov komisie športovcov MOV zoznámiť v jedálni v Olympijskej dedine, kde bola prezentácia každého uchádzača. Bolo nás celkom dvadsaťjeden zo 17 krajín a voľné boli štyri miesta za tých, ktorým sa práve skončil osemročný mandát. Ja som mala pre tento účel urobený čierno-biely leták v angličtine. Navyše športovci tento môj leták dostali počas volebnej kampani okrem angličtiny aj v nemčine a francúzštine. Krátko som sa na ňom predstavila. Vysvetlila som, kto som, v akom športe súťažím, aké úspechy mám za sebou, aké mám vzdelanie, prečo chcem byť členkou komisie športovcov MOV, čo chcem pre športovcov a olympionikov v budúcnosti urobiť a prečo by ma mali voliť. To bolo všetko podľa Olympijskej charty dovolené. Potom, po mojej súťaži, som využila to, že som chodila na športoviská a v rámci možností, aby som niekoho neobťažovala, som so športovcami aj osobne hovorila. Najmä strelcov, ktorých najlepšie poznám, som nahovárala, aby ´lobovali´ za mňa u svojich reprezentačných kolegov z iných športov. Každý kandidát počas volieb nosil na hrudi odznak kandidáta, aby nás olympionici z celého sveta mohli spoznať aj osobne. Aby sa mohli s nami zoznámiť a porozprávať. Všetci tiež vedeli, že počas povolenej volebnej kampani sme mali ešte dovolené aj to, že športovci mohli za nami chodiť s pripomienkami, podnetmi a sťažnosťami. Mohli nám dávať návrhy na zlepšenie niektorých vecí, ktoré podľa nich v našej olympijskej rodine nefungujú tak, ako by mali (smiech).
Čo ste mali v rámci volebnej kampane dovolené a čo už nie?
Kampaň bola časovo dosť obmedzená. Napokon aj možnosťami prezentácie. Všetci sme si jasne uvedomovali, že športovci do Londýna prišli v prvom rade súťažiť. Práve na svoje súťaže koncentrovali svoju pozornosť. Voľby do komisie športovcov MOV boli pre mnohých z nich aktuálne až v druhej časti olympiády. Každý si mohol vybrať z 21 kandidátov. Medzi nimi boli pre nich určite známejšie mená ako mladá Slovenka Danka Barteková (smiech). Veď o miesto v komisii športovcov sa uchádzal napríklad aj katarský športový strelec Nasser Al-Attiya, ktorý ako motorista niekoľkokrát vyhral súťaž automobilov na Rely Paríž-Dakar! Medzi kandidátmi bol aj švédsky výškar, olympijský víťaz z OH 2004 v Aténach a štvornásobný halový majster sveta Stefan Holm, japonsky kladivár a olympijský víťaz z OH 2004 Kodži Murofuši, nórsky rýchlostný kanoista, dvojnásoný olympijský víťaz, päťnásobný majster sveta a mnohonásobný majster Európy v K1 Eirik Veras Larsen, chorvátsky stolný tenista Zoran Primorac či taliansky rýchlostný kanoista Antonio Rossi, alebo srbský plavec Milorad Čavič a tak by som mohla pokračovať… Čo meno, to pojem vo svetovom športe!
Čakali ste taký úspech vo voľbách do komisie športovcov MOV?
Nie, vôbec. Taký ohromný úspech určite nie. Samozrejme, chcela som byť úspešná. V tom budem naozaj úprimná. Veď pre túto voľbu mi museli dvakrát ´prebukovať´ letenku. Chcela som počkať v Londýne až do úplného konca. Až do vyhlásenia výsledkov volieb. Vo svojom vnútri som cítila, že by to mohlo vyjsť (dlhá odmlka). Aj keď to už bolo totálne v rukách športovcov z 204 krajín. Prezident Slovenského olympijského výboru František Chmelár mi hovoril, že o mojej kandidatúre rokovali s predstihom už v priebehu tohto a minulého roka. Robili mi cestičku k možnému úspechu. Snažili sa získať pre mňa pevnejšiu pôdu. Oslovili nám spriaznené a susediace krajiny ako Česko, Chorvátsko, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Srbsko, aby funkcionári ich olympijských výborov ´lobovali´ u ich športovcov za mňa. Ale neviem, ako to dopadlo, lebo Česi mali vlastnú kandidátku Barboru Špotákovú, dvojnásobnú olympijskú víťazku v hode oštepom, takisto aj Chorváti mali vlastného kandidáta, Srbi tiež. Takže neviem, či ich misia bola v tomto smere úspešná…. Ťažko povedať, kto všetko ma volil, ale 2295 hlasov v môj prospech hovorí jasnou rečou. Stále som úplne v šoku, že som dostala najviac hlasov zo všetkých kandidátov! Podľa oficiálnej správy MOV týchto volieb sa zúčastnilo až 6924 voličov z 10 852 športovcov, čo je 64 percent tých, čo mali právo voliť. A ja som od nich dostala 2295 hlasov! To je fantázia! Taký výsledok som nečakala ani v tom najkrajšom sne. Druhý za mnou bol austrálsky veslár James Tomkins, ktorý dostal takmer o päťsto hlasov menej! Je to obrovská pocta, ktorú ani neviem, čím som si zaslúžila (dlhá odmlka). Samozrejme, že si uvedomujem aj druhú stranu tejto mince. A tou je obrovský záväzok a zodpovednosť. Musím čo najlepšie reprezentovať záujmy tých ľudí, ktorí ma volili, ktorí mi preukázali takú obrovskú dôveru. Aby som ich najbližších osem rokov nesklamala.
Aký máte v najbližšom čase súťažný program v športovej streľbe a aký v komisii športovcov MOV?
V prvom rade som športovkyňa! Až potom športová funkcionárka. Chcem to všetko čo najlepšie skĺbiť, preto sa už teraz chystám na finále Svetového pohára, ktoré bude koncom septembra. Už som konečne bola aj v kontakte s trénerom Jurajom Sedlákom a spolu urobíme plán prípravy tak, aby som normálne pokračovala vo svojej športovej kariére. Bronz z Londýna je síce pekný úspech, ale ja mám stále pocit, že jedna medaila za tú drinu a námahu, ktorú som za tých 14 rokov podstúpila, je dosť málo. Chcem k nej pridať ešte ďalšie medaily… A možno aj olympijské… Takže začnem uvažovať nad tým, ako sa čo najlepšie pripraviť na najbližšiu olympiádu, ktorá bude v roku 2016 v Brazílii. To bude môj ďalší cieľ, na ktorý ako vrcholová športovkyňa zameriam svoje úsilie a tréningové plány (dlhá odmlka). A pokiaľ ide o komisiu športovcov MOV, musíme počkať na to, aký vývoj bude mať osud vylúčených dvoch kandidátov z londýnskych volieb pre porušenie volebného poriadku. Japonsky kladivár Kodži Murofuši i taiwansky taekwondista Mu Jen čen majú právo sa odvolať na Športový arbitrážny súd. Až po jeho verdikte budeme vedieť, ktorý ďalší traja kandidáti z tých, čo sa zúčastnili volieb, budú v našej komisii vlastne ďalším osem rokov pracovať. Mňa by sa rozhodnutie súdu nemalo dotknúť, lebo ja som tie voľby vyhrala! Ja v tej komisii určite budem. Menovací dekrét dostanem poštou. Prísahu a ostatné procedúry zložím až na ďalšom zasadaní MOV, ktoré by malo byť niekedy na jeseň. Presný termín predstavitelia MOV dohodnú podľa konečného verdiktu Športového arbitrážneho súdu.
Čo bude vašou úlohou v komisii športovcov? V ktorej oblasti budete pracovať?
To teraz ešte neviem. Oblasti a jednotlivé úlohy si rozdelíme, keď sa všetci stretneme na tom prvom zasadaní. Pre mňa to však bude najmä o tom, že sa budem vyjadrovať k veciam, ktorými sa komisia bude zaoberať. To je pekne diplomaticky povedané (smiech). Inými slovami povedané, budem môcť povedať svoj názor na veci, ktoré budeme ako komisia riešiť. Priznám sa, že momentálne neviem, či ako úplný nováčik môžem prísť na zasadanie komisie MOV a okamžite navrhnúť desať bodov zmien, alebo tam jednoducho urobiť nejaký vietor… To by asi nebolo dobré (smiech). Ale jedno viem už teraz určite: budem zastupovať záujmy športovcov, tak ako to len bude možné. To som predsa mojim voličom sľúbila v Londýne aj osobne, aj formou letáku. Takže za tým slovom by som si mala aj stáť (smiech).
Zo všetkých slovenských športovcov ste v Londýne boli najdlhšie. Čo bolo vaším najväčším a najemotívnejším zážitkom okrem vašej súťaže a volieb do komisie športovcov MOV?
V Londýne som bola dvadsaťjeden dní. Za ten čas som ho spoznala, myslím si, že dosť dobre. Navštívila som všetky tunajšie pamätihodnosti a zaujímavé historické budovy. Bola som sa pozrieť všade tam, kde som pred olympiádou chcela ísť. Londýnu a jeho pamiatok som si užila tak intenzívne, že sa tam tak skoro určite nevydám… Teda mám na mysli ako na cesty, na exkurziu po pamiatkach (smiech). Niekoľkokrát som bola na atletickom štadióne. S plavkyňou Katkou Filovou sme držali palce kladivárovi Marcelovi Lomnickému v kvalifikácii. Na vlastné oči som videla Usaina Bolta, keď bežal víťazných 200 metrov, ale ja som bola ohromne nadšená a príjemne šokovaná z iného vystúpenia v Londýne…
Z akého, ak to nie je tajomstvo? Čo môže byť pre športovca a olympionika väčší zážitok ako bežecké umenie famózneho šprintéra Usaina Bolta a jeho reprezentačných kolegov?
Neuveriteľne ma uchvátilo vystúpenie Lúčnice! Nikdy predtým som ju nevidela. To bol zážitok! Jej vystúpenie v Londýne bolo úchvatné a nezabudnuteľné. Sledovala som ho so zatajeným dychom a z vystúpenia som odchádzala úplne očarená. Ten výkon a tú krásu som dlho nemohla rozdýchať (smiech). Bolo to niečo úchvatné! Som rada, že aj my doma na Slovensku máme takých fantastických umelcov a skvelých ľudí.
Londýn je pre vás zasľúbené mesto. Zažili ste v ňom krásne chvíle, ale na olympiáde ste debutovali už pred štyrmi rokmi v Pekingu, kde ste v skeete skončili na 8. mieste. Dá sa porovnať Londýn s Pekingom. Myslíme teraz z toho pohľadu hostiteľa olympijských hier?
Samozrejme, že sa to dá. Londýn bol pre mňa oveľa priateľskejší ako Peking. Svoju úlohu zohralo už aj to, že do Londýna sme cestovali kratšie a časový posun bol pre nás oveľa lepší. Na rozdiel od Pekingu, kde som ako svetová rekordérka nepotvrdila úlohu favorita súťaže, v Londýne som sa vedela krásne naštartovať na ten londýnsky čas už dávno dopredu. Mne sa v Londýne viac páčilo aj preto, že Londýn bol pre mňa vždy mestom, ktoré malo kultúrnu históriu a európskou históriou, ktorú poznáme zo školy, dýchalo všetko okolo nás. V dejisku teraz skončenej olympiády som navštívila veľmi veľa pamiatok a dôležitých historických miest. Budem úprimná, mne sa Londýn ako mesto veľmi páči. Aj atmosféra na športoviskách bola vynikajúca. Všade obrovské množstvo divákov, ktorí povzbudzovali každého športovca. Olympijská dedina bola skvelá – a v neposlednom rade, keď už zájdem úplne do detailov, tak aj jedlo z môjho pohľadu bolo oveľa lepšie ako v Pekingu (smiech).
Navyše z Londýna máte krásnu bronzovú medailu. Už máte pre ňu pripravenú vitrínu? Viete, kde u vás doma bude umiestnená, respektíve vystavená?
Tieto veci už mám premyslené do detailov. Pravdepodobne si veľmi rýchlo dám urobiť z nej duplikát, ktorý budem mať v izbe – a tento originál uložím niekde do trezoru, aby som o ňu neprišla. Usilovala som sa o ňu dlhých štrnásť rokov, nebola by som rada, keby sa mi niekde stratila! Veľmi sa z nej teším – a veľmi si ju vážim. (dlhá odmlka). A samozrejme túžim, aby k nej o štyri roky pribudla ďalšia (smiech). Aby tejto u mňa nebolo samotnej smutno (smiech). Ale to len tak zo žartu… Olympiáda v Brazílii je v tejto chvíli ešte veľmi ďaleko. Aj keď sa už na ňu treba chystať. Už treba na ňu začať myslieť. Zvykne sa predsa hovoriť, že príprava na ďalšiu olympiádu sa začne hneď po skončení tej predošlej (smiech).
Bude niekde blízko vašej bronzovej medaily z OH 2012 aj odznak, ktorý ste v Londýne nosila ako kandidátka pre voľby do komisie športovcov MOV?
Áno. Určite. Ten tam predsa nemôže chýbať (smiech). Ja si už dlhé roky odkladám všetky svoje suveníry, ktoré si domov prinesiem z významných svetových a európskych podujatí. Tieto predmety mi pripomínajú dôležité míľniky mojej doterajšej športovej kariéry. Dosť na nich lipnem a starostlivo si ich uchovávam. Teším sa z nich (smiech). Samozrejme, že aj môj kandidátsky odznak bude medzi nimi. A musím povedať, že na veľmi čestnom mieste! Veď je symbolom mimoriadneho úspechu, ktorý som v Londýne dosiahla na poli športovej diplomacie.
Predstavitelia Slovenského olympijského výboru veľmi pohotovo zareagovali na váš úspech vo voľbách do komisie športovcov MOV, a operatívne vybavili cestu do Londýna aj pre vašich rodičov. Ako ste prijali ich účasť na záverečnom ceremoniáli a čo všetko ste im stihli z pamiatok Londýna ukázať?
Od ľudí zo Slovenského olympijského výboru to bolo naozaj krásne gesto! Veľmi som im za to povďačná. Bola som veľmi rada, že v takej veľkej chvíli mohli byť moji rodičia so mnou. Ich príchod ma veľmi potešil. Mali sme na seba prakticky pol dňa. Za ten čas som im v Londýne poukazovala všetky najznámejšie pamiatky. Boli tiež veľmi spokojní. Prvýkrát v živote leteli lietadlom. Boli to pre nich emócie. Užili si to. Pre mňa ich blesková návšteva v Londýne bol silný emotívny zážitok! Tak isto aj to, že v nedeľu večer boli v hľadisku Olympijského štadióna počas záverečného ceremoniálu londýnskej olympiády a videli ma niesť slovenskú vlajku. Ďalší krásny zážitok. Vidíte, nie darmo hovorím, že Londýn je od tohto leta pre mňa veľmi čarovné mesto (smiech).
Ako ste vlastne na Olympijský štadión počas záverečného ceremoniálu prišli? Vy ako športovci a priami aktéri olympiády ste na tú plochu išli nejako cez hľadisko? V televízii váš príchod vôbec nebolo vidieť? Bolo to úplne iné ako otvárací ceremoniál? Teraz ste prišli všetci spolu?
Áno. My ako športovci sme nastupovali všetci spoločne. Niektoré výpravy išli cez hlavný vchod. My sme išli z bočných vchodov. Na ploche sa to všetko navzájom premiešalo. Malo to byť v podstate ako veľká hudobná šou, veselá party mladých ľudí z celého sveta. My sme aj vstupenky na záverečný ceremoniál dostali ako lístky na veľkú symfóniu britskej hudby! Nakoniec, bolo to predsa zákonité. Veď čím iným sa hostitelia úspešnej londýnskej olympiády mohli pred svetom pochváliť ak nie nádhernou hudbou, ktorá očarila celý svet už pred mnohými desaťročiami – a ktorá stále patrí na popredné priečky svetových hitparád. Bolo to tak všetko urobené a športovci mali byť účastníkmi takejto veľkej hudobnej šou, alebo ak chcete diskotéky uprostred osemdesiattisícového kotla! Bolo to krásne. Neopakovateľné a plné pozitívnych emócií. Pre mňa dvojnásobne, lebo toto všetko naživo videli aj moji rodičia!
Nemrzí vás, že prezident MOV Jacques Rogge vás pre už spomínané vylúčenie dvoch kandidátov z volieb nemohol za novú členku komisie športovcov MOV vymenovať počas záverečného ceremoniálu Hier XXX. olympiády pred 80 000 divákmi na Olympijskom štadióne a miliardou pred televíznymi kamerami?
Ako to povedať správne… Na jednej strane ma mrzí, že z už známych dôvodov nebol dodržaný pôvodný scenár, že nás prezident MOV Rogge nepredstavil celej olympijskej rodine a celému svetu, na druhej strane som rada, že som nemusela pri záverečnom ceremoniáli nič hovoriť (smiech). Lebo nám bolo povedané, že keď nás prezident Rogge predstaví, úlohou každého nového člena komisie športovcov MOV bude predstaviť sa. Mali sme na to pôvodne vyčlenený malý priestor, v ktorom sme mali o sebe povedať niekoľko viet. Dlho som nad tým rozmýšľala, čo vlastne poviem (smiech). A teraz sa neviem rozhodnúť, čo bolo dobre, že tie príhovory odpadli. Ešte stále sa vo mne bijú dva pocity… Aj ma to trochu mrzí, aj som spokojná, že to mám za sebou takto – a bezbolestne. Darmo, bolo by to niečo nové, čo som ešte nezažila. Prezentovať sa pred takým obrovským obecenstvom! Dohodnime sa teda, že ma to mrzí (smiech). Tak to bude úprimnejšie. Tak to budem viac ja. O mne známi už dávnejšie tvrdia, že som veľmi cieľavedomá osoba (smiech).
Kedy ste sa dozvedeli, že sa musí zmeniť avizovaný scenár vašej prezentácie ako nových členov komisie športovcov MOV?
Prezident MOV Jacques Rogge nám na raňajkách všetkým štyrom novým členom komisie športovcov povedal, že s naším riadnym menovaním za členov MOV musíme počkať. Vzhľadom na to, že dvoch kandidátov, ktorí získali počet hlasov potrebný na zvolenie, za porušenie predpisov vo volebnej kampani MOV diskvalifikoval, je potrebné teraz počkať 21 dní, či sa v stanovenej lehote proti tomuto verdiktu neodvolajú na Športový arbitrážny súd. Do vypršania tejto lehoty, alebo v prípade podaní až do rozhodnutia CAS, MOV musí sa stanovenou procedúrou vyčkať. Preto sme neboli pozvaní ani na druhú časť 124. riadneho zasadnutia MOV, ktoré bolo v Londýne. Tam sme sa pôvodne mali prakticky ujať funkcie členov MOV. Pred týmto auditóriom sme mali zložiť prísahu člena MOV. Preto sme nemohli ísť ani na londýnske zasadnutie komisie športovcov. Kompetentní ľudia nám vysvetlili, že by to mohlo byť zo strany tých dvoch diskvalifikovaných ľahko napadnuteľné. Teraz musíme byť trpezliví a musíme čakať, ako sa celá situácia v priebehu troch týždňov vyrieši.
Hovoríte, že toto všetko ste sa dozvedeli od prezidenta MOV Roggeho v deň záverečného ceremoniálu Hier XXX. olympiády v Londýne na raňajkách s ním. Čo to v praxi znamená, že raňajky s prezidentom MOV? Kedy vlastne boli tie raňajky?
No tak, aby som pravdu povedala, to už boli také tie časovo trochu posunuté raňajky (smiech).. S prezidentom MOV sme sa streli o desiatej dopoludnia (smiech).
Takže odvtedy ste vlastne vedeli aj to, že nebudete predstavená pred celý svetom a nemusíte si chystať reč o sebe?
Lenže ja som v ten deň vstala už o piatej ráno a prakticky do desiatej, do tých raňajok s prezidentom MOV, som sa trápila, čo tam pred 80.000 ľuďmi vlastne poviem (smiech). Rozmýšľala som nad tým, ako sa budem prezentovať pred tou miliardou ľudí, čo záverečný ceremoniál bude pozerať v televízií po celom svete. Robila som si starosti ako to zvládnem. No vytrápila som sa viac ako dosť. Boli to nervy, čo som si do tej desiatej hodiny prežila… Ešte šťastie, že to napokon takto dopadlo (dlhá odmlka). Ešte som sa mohla nejako strápniť (smiech). Veď hovoriť o sebe pred 80.000 ľuďmi to chce od človeka poriadnu guráž! Neviem, či by som to vôbec zvládla. Myslím si však, že pre nás štyroch by to bol určite ohromný zážitok!
Ako sa teraz oficiálne dozviete, že ste riadnou členkou komisie športovcov MOV a jediným zástupcom MOV na Slovensku?
Zvolením do komisie športovcov MOV som sa automaticky stala nie iba členkou MOV, ale aj členkou výkonného výboru Slovenského olympijského výboru. Budem chodiť na rokovania a zasadania výkonného výboru SOV. Preto moja korešpondenčná adresa bude teraz totožná s bratislavskou adresou sídla SOV na Kukučínovej ulici. A podobne to bude aj s elektronickou adresou pre úradnú poštu. Takže pravdepodobne práve tou úradnou poštou príde aj môj menovací dekrét za člena MOV. A súčasne s ním príde aj pozvánka na rokovanie do Švajčiarska, na ktorom by sme mali všetci novici v komisii športovcov zložiť prísahu a predstaviť sa ostatným členom MOV, ktorí z rôznych dôvodov neboli teraz v Londýne.
Po jedenástich rokoch, odkedy z vekových dôvodov skončil ako riadny člen MOV Vladimír Černušák, budete jediným zástupcom MOV na Slovensku práve vy. Navyše so svojimi 27 rokmi budete najmladšou členkou 109-členného MOV. Nemáte obavy z takejto obrovskej zodpovednosti a z toho mimoriadne dôležitého prostredia, do ktorého teraz prichádzate?
Všetky tieto fakty si veľmi jasne uvedomujem. Obavy nemám, ale veľký rešpekt. Rešpekt pred ľuďmi, ktorí sú oveľa skúsenejší a erudovanejší ako ja. Verím, že spolupráca s nimi ma rokmi posunie ďalej. Som presvedčená, že mi takáto skúsenosť z práce v najvplyvnejšej svetovej športovej organizácii veľmi pomôže. Na prácu v MOV sa teším, lebo viem, že členstvom v MOV sa mi otvárajú veľké šance… Viem aj to, že som človek, ktorý v živote dostal veľa možností presadiť sa. Ľudia, ktorí ma poznajú, však vedia aj to, že dokážem vynaložiť veľmi veľa síl a energie, aby som ponúknuté šance aj dobre a prospešne využila. Som veľmi cieľavedomý človek a každú takto hodenú rukavicu dokážem prijať. Som človek, ktorý rád prijíma veľké výzvy. Práca v MOV takou veľkou výzvou jednoznačne je. To si veľmi jasne uvedomujem. Naozaj. Viem, do čoho vlastne idem. Nebojím sa toho (smiech).
Budete patriť do riadiaceho orgánu svetového športu, ktorý bude už budúci rok rozhodovať o dejisku olympijských hier 2020 a tiež o nástupcovi súčasného prezidenta MOV. Ako vnímate tieto skutočnosti ako najmladší novic v tomto riadiacom orgáne?
Aby ste to správne pochopili (dlhá odmlka). Nechcem byť trúfalá, ale vždy som sa chcela podieľať na rozhodovaní o tom, kam sa bude šport a zvlášť svetový olympizmus uberať. Aj zemepisne, aj významom – a najmä dosahom na ľudí. Tu mám na mysli predovšetkým mladých ľudí. Samozrejme, že si veľmi jasne uvedomujem, že je to pre mňa veľká zodpovednosť a veľký záväzok. Ako vyštudovaná diplomatka si tento fakt jasne uvedomujem, rešpektujem ho, ale nebojím sa zverenej zodpovednosti. Verím, že s tým všetkým, čo ma najbližších osem rokov čaká, sa naučím zodpovedne žiť (smiech).
Ako človek, ktorý bude sedieť vo výkonnom výbore SOV, budete mať šancu trochu ovplyvniť aj dianie v slovenskom športe, ktorý v Londýne v celosvetovej konkurencii opustil svoje predchádzajúce pozície a dosť výrazne upadol. Napríklad aj tým, že Slováci v Londýne zažili po roku 1996 prvú olympiádu, na ktorej nezískali zlatú medailu…
Samozrejme, už je to tu! My sme medailová krajina. U nás sa za úspech v športovej súťaži nepočíta nič iba medaila! Teaz si možno poviete: ´tebe sa to ľahko hovorí, lebo ty ju máš. Ale čo tí ostatní?´ Vodní slalomári boli iba bronzoví. Koľko športovcov z oveľa vyspelejších krajín by bolo rado na ich mieste! Konkurencia vo svete je momentálne obrovsky vyrovnaná. V športe o úspechu a neúspechu mnohokrát rozhodujú stotiny, tisíciny. jeden bod, jeden ťuk, jeden dotyk, jeden milimeter…. Hochschornerovci boli najrýchlejší vo svojej súťaži, ale urobili ťuk. Nemajú štvrté zlato z olympiády, ale ´iba´ bronz. Martikán to isté. Ale Hochšíci majú predsa štvrtú medailu zo štvrtej olympiády! Michal Martikán dokonca piatu z piatej! Toto si treba uvedomiť! Nie nad všetkým lámať palicu! O všetkom okolo iba frflať. Zuzka Štefečeková má druhú medailu z druhej olympiády. To sú krásne výsledky! V atletike máme dve ôsme miesta, v kanoistike dve šieste. To sú všetko výsledky, ktoré majú vo svete ohlas. Iba u nás doma nie… Mňa veľmi mrzí to, ako sa ľudia postavili k rýchlostným kanoistom. Ako sa k nim doslova otočili chrbtom za to, že nepriniesli z Londýna medailu. Že nenaplnili medailové ambície! Samozrejme, že oni tú medailu chceli získať. Kto by nechcel… Ale na tej olympiáde neboli sami. Ale veď v Londýne štartovalo iba najlepších desať štvorkajakov z celého sveta! Opakujem: iba desať. Viac nie! Viac sa tam nedostalo. Ostatní sa nenominovali. My si neuvedomujeme, že v súčasnej dobe, pri čoraz prísnejších kritériách, je úspechom nominovať sa na olympiádu. A obe tie lode v tej tvrdej konkurencii postúpili do finále! Áno, nemajú medailu. Ale určite ju chceli vybojovať. Ale do Londýna prišli Austrálčania, pretekári z Nového Zélandu a ďalší, ktorých sme niekoľko rokov na veľkých súťažiach nevideli štartovať. Tí prišli lepšie pripravení. Lebo majú iné podmienky. Iné možnosti pripravovať sa potichu doma. Kto toto všetko nevidí, nerozumie športu. A ten by nemal našich športovcov ani hodnotiť, ani kritizovať. To je môj názor. Za tým si stojím.
Danka, čím si vysvetľujete fakt, že od roku 1996 v podstate na všetkých olympiádach sa o medailovú bilanciu Slovákov zaslúžili predovšetkým vodný slalom a športová streľba?
Podľa mňa v oboch týchto odvetviach pôsobia veľmi dobrí tréneri a výborní pretekári. Sú to totálni fanatici do toho, čo robia. Tie medaily sú dôkazom ich príkladnej tréningovej driny, nasadenia a zanietenia pre to, čo robia, čo je v podstate ich zamestnanie. Oba športy reprezentujú ľudia, ktorých k týmto odvetviam priviedli rodičia. Ešte ako malé deti. Rodičia boli prví, ktorí týchto športovcov podporovali a usmerňovali. Rokmi už pod vedením špičkových trénerov vyrástli z nich elitní športovci, ktorí sú dnes v svete veľkými osobnosťami a pojmami. Tvoria históriu svetového športu. Bratia Hochschornerovci sú trojnásobní olympijskí víťazi a mnohonásobní majstri sveta a Európy. Kde prídu, tam vyhrávajú. Michal Martikán je bojovník na pohľadanie. Tiež veľká postava svetového športu! Päť medailí z piatich olympiád – to podľa mňa nepotrebuje žiadny komentár! Bola tam Elena Kaliská, dvojnásobná olympijská víťazka. Tiež veľká bojovníčka. Som rada, že v športovej streľbe sa nám tiež darí. Začal to Jožko Gönci v Atlante a teraz v tom pokračujeme my dve so Zuzkou. Obe máme v Stredisku štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR vytvorené tie najlepšie podmienky. Robia s nami ľudia, ktorí športu rozumejú. Trénujú nás veľmi erudovaní tréneri, ktorí majú za sebou mnoho úspechov na medzinárodnom poli. A my športu, ktorý sme si ako deti vybrali, tiež venujeme veľmi veľa síl, energie a času. Robíme ho mnohokrát aj na viac ako sto percent. Len tak sa dá dopracovať rokmi k pekným úspechom. My ich za sebou máme. Stačí sa pozrieť na našu medailovú bilanciu z majstrovstiev sveta, majstrovstiev Európy, olympijských hier a Svetových pohárov. Verím, že časom sa k nám pripoja aj naši mladší kolegovia. A budem veľmi rada, keď sa časom k vodnému slalomu a športovej streľbe pridajú aj ďalšie športy. Vtedy to bude ešte lepšie (smiech).
Ako chcete skĺbiť doktoranské štúdium na vysokej škole v Banskej Bystrici so športovou prípravou na strelnici v Trnave a športovou diplomaciou v Bratislave a vo Švajčiarsku?
Toto všetko budem musieť ešte prebrať s ľuďmi, ktorých sa to bude týkať. V prvom rade s trénerom Sedlákom, lebo športovej streľbe sa chcem venovať ďalej. Štrnásť rokov života predsa nehodím teraz za hlavu! V žiadnom prípade! Už som hovorila s pánom Františkom Chmelárom i generálnym sekretárom SOV Jozefom Libom, ktorí mi poradili, že niektoré zasadania komisie športovcov MOV sa dajú absolvovať aj formou videokonferencie a videoprojekcie. Samozrejme, že nie hneď tá prvá, na ktorej musím byť (smiech). Tak isto musím ísť aj na jesenné zasadanie MOV do Švajčiarska, aby som osobne zložila prísahu. Ale niektoré veci sa dnes vďaka počítaču a internetu dajú zvládnuť aj z domu – a na diaľku. Nebudem to využívať stále, ale sem – tam mi to určite uľahčí môj ďalší život. Ten si budem musieť ešte lepšie a dôkladnejšie naplánovať. Doteraz som trénovala dopoludnia a na stelnici som bola už o deviatej ráno, teraz budem asi trénovať popoludní. A pokiaľ ide o doktoranské štúdium? V Banskej Bystrici som už deviaty rok. Na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela mi všetci vychádzajú veľmi v ústrety. Mám individuálny študijný plán, nemusím tam byť celý čas. Štúdium i zameranie práce mi vyhovuje. Verím, že aj tam nájdem pochopenie a pomoc, aby som si mohla dobre rozložiť svoje budúce povinnosti. Viem, že za tých osem rokov, ktoré ma čakajú, bude toho veľmi veľa, ale ja som si to dobrovoľne vybrala. Nikto ma do toho nenútil, ani netlačil (dlhá odmlka). Aby som sa priznala, momentálne som plná očakávania a na všetky výzvy, ktoré mi život ponúkne, sa veľmi teším. Verím, že sa s nimi úspešne popasujem. Aspoň tak, ako sa mi to darilo doteraz (smiech).
Zhováral sa Štefan Žilka
