Dnešné ráno na Malej Strane je iné. Voňavejšie. Okrem vône čerstvých rožkov z pekární sem zavanul po rokoch aj čerstvý vietor. Dôvod? Včera sa tu odohralo tiché, takmer divadelné predstavenie s jediným hercom v hlavnej úlohe. Andrej Babiš, ktorý sa vrátil k moci po októbrovom triumfe svojej strany ANO, urobil krok, ktorý by mal rezonovať v svedomí celej stredoeurópskej elity.
Nechal svoj Agrofert – konglomerát 250 spoločností, ktorý funguje aj za pomoci miliónov z európskych a štátnych dotácií – previesť do slepého trustu. Žiadny vplyv, žiadne príjmy pre rodinu. Po jeho smrti prejde do rúk detí. Čistý rez, ako keď chirurg odstraňuje nádor, aby zachránil pacienta.
Tento krok, podľa kolegov z Českej republiky , nie je len technokratickou formalitou. Je to Sofiina voľba – obeta „byznysového dieťaťa„, ako ho Babiš sám nazval, v mene verejného záujmu. Prezident Petr Pavel, tento krok ocenil slovami, ktoré by mali rezonovať od Viedne po Varšavu: „Oceňujem jasný a srozumitelný způsob, jakým Andrej Babiš dostál naší dohodě.“
Minulosť plná otáznikov
Nominácia na premiéra je potvrdením, že aj v postkomunistickej Európe sa dá ešte hrať podľa pravidiel. Babiš, „dravec“ a „nemilosrdný podnikateľ“, ako ho opisuje česká tlač, nebol nikdy svätcom.
Benešove dekréty áno, ostatné menšiny nie: Keď progresívny humanizmus končí tam, kde sa nepočítajú hlasy - KOMENTÁR
Jeho minulosť je plná otáznikov a pochybností: od obvinenia zo spolupráce s ŠtB ,až po vyšetrovanie EÚ za dotácie v hodnote stoviek miliónov eur. Napriek tomu, v momente pravdy, keď ho čakala cesta späť do hry o moc, zvolil transparentnosť. Nie preto, že by sa zrazu stal mníchom – skôr preto, že verejný záujem a jeho politická zodpovednosť prevážila nad chamtivosťou.
„Rozhodol jsem se, že do funkce předsedy vlády ho proto jmenuji,“ dodal Pavel, a v tom je pointa: verejný záujem nie je abstraktný ideál, ale konkrétny krok, ktorý mení pravidlá.
Babiš je varovaním i vzorom
A teraz sa pozrime na východ, k Dunaju. Do krajiny kde politika tancuje na tenkom ľade blízkych vzťahov na oligarchov a ich rodinné impériá. Do krajiny, kde podobné konflikty záujmov – od energetických magnátov po mediálnych barónov – nie sú výnimkou, ale normou. Do krajiny, kde by Babišovo gesto malo znieť ako budíček.
Slovenské politické elity, by sa týmto gestom mohli inšpirovať. Oddeliť svoje podniky od kresiel, nechať nezávislých správcov strážiť pokladnice, a konečne uznať, že moc nie je dedičstvo, ale zodpovednosť. Toto gesto nie je o idealizme v politike; je o prežití demokracie v regióne, kde populizmus často maskuje korupciu ako „manažérsku efektivitu„.
Babiš nie je hrdina – je varovaním i vzorom. Jeho rozhodnutie, hoc motivované túžbou po moci, posúva latku etiky vyššie. Ak sa slovenskí politici nebudú správať podobne, riskujú, že ich voliči – dnes už unavení večným kolotočom škandálov – sa otočia k stranám ponúkajúcim radikálnejšie vízie.
A to by bola tragédia, nie len pre krajinu pod Tatrami, ale aj pre celú strednú Európu. Čas na Sofiinu voľbu je teraz. Inak zostaneme s plnými vreckami, ale bohužiaľ len prázdnych sľubov.
