Cez deň kaderníčka Janet Stephens strihá a farbí vlasy v malom salóne v Baltimore, po večeroch uniká do minulosti, kde vytvára kópie účesov, aké nosili urodzené dámy v antickom Ríme. Darí sa jej to s takou presnosťou, že si vyslúžila aj uznanie archeológov spolu s netradičnou prezývkou „archeologička účesov“.
Janetin záujem o starodávne účesy začal ešte v roku 2001, keď sa Američanka túlala medzi výstavnými sálami múzea Walters Art Museum v Baltimore. „Keď som zbadala bustu rímskej vládkyne Julie Domny, pomyslela som si: ´Panenka skákavá, to je perfektné.´ Nedokázala som od nej odtrhnúť oči,“ spomína Janet, ktorej učaroval špeciálny pletený chvost vytvarovaný na chladnom kameni. Keď prišla domov, pokúsila sa účes vytvoriť na manekýnke, ale nič nechcelo držať, a tak sa obrátila na historické knihy. Väčšina z nich tvrdila, že prepracované účesy boli v skutočnosti len parochne, no Janet sa to nepozdávalo. Formou pokus-omyl zistila, že dokáže detailné účesy vyformovať jednoduchým trikom – za pomoci ihly a nite.
Opäť sa obrátila na historické knihy, kde hľadala odkazy na „štichy“. Keď v roku 2005 študovala preklady z rímskej literatúry, kaderníčka si všimla, že latinské slovo „acus“ bolo v kontexte kaderníctva zle preložené. Išlo o slovo, ktoré malo mnoho významov a väčšina prekladateľov sa prikláňala k prekladu „vlásenka“, no slovo sa dalo preložiť aj ako „ihla“. Obyčajné vlásenky zložité a ťažké účesy na svojom mieste udržať nedokázali, no ihla s niťou áno. A tak kaderníčka získala aj historický dôkaz pre svoje hypotézy. V roku 2007 Janet poslala svoje zistenie do redakcie zaoberajúcej sa článkami z oblasti rímskej archeológie Journal of Roman Archaeology.
Celý článok si môžete prečítať tu.
