Alexander Dubček patrí k historickým osobnostiam, ktoré prekročili svoju rolu. Pri príležitosti sobotňajšieho stého výročia jeho narodenia to uviedla prezidentka Zuzana Čaputová.
Zdôraznila, že Dubček sa spolupodieľal na dosiahnutí cieľov, vďaka ktorým je dnes Slovensko demokratickým štátom.
Pre demokratizačnú zmenu, ktorú Dubček stelesňoval, sa podľa hlavy štátu nadchla väčšina spoločnosti.
Politike chcel dať ľudskú tvár
„Pod nátlakom podpísaný Moskovský protokol a ďalšie vynútené ústupky ho však museli presvedčiť, že s totalitnou mocou opierajúcou sa o tanky nie je možné robiť kompromisy. Odišiel do ústrania, nie však do zabudnutia,“ konštatovala Čaputová.
Prezidentka tiež priblížila, že od invázie v auguste 1968 museli prejsť dve desaťročia, aby ľudská tvár, ktorú Alexander Dubček chcel dať politike, mala šancu osloviť ďalších.
November ´89 na rozdiel od Pražskej jari priniesol podľa jej slov zmenu oveľa zásadnejšiu.
„Znamenal skutočný koniec totalitného systému a bol súčasťou konca bipolárneho sveta rozdeleného železnou oponou. Dubček sa ako predseda Federálneho zhromaždenia ČSFR zaslúžil o prijatie zákonov, ktoré zmenili totalitný štát na demokratickú krajinu,“ dodala hlava štátu.
V ľuďoch pozdvihol nádej
Alexander Dubček pozdvihol v ľuďoch nádej a navždy sa zapísal do dejín Slovenska. Vo svojom statuse na sociálnej sieti to uviedol predseda vlády Eduard Heger (OĽaNO). Premiér zdôraznil, že Dubček sa preslávil vo svete pre svoje reformné úsilie a demokratizáciu.
„Ako vrcholný predstaviteľ Pražskej jari pozdvihol nádej v ľuďoch práve tým, že v režime diktatúry otvoril dvere demokratickým princípom, ako sloboda tlače a zrušenie cenzúry či umožnenie slobody cestovania. Pod jeho vedením mala Štátna bezpečnosť prestať bojovať proti vnútornému nepriateľovi, teda vlastným občanom, a usiloval sa aj o rehabilitáciu politických väzňov,“ vyzdvihol Heger.
Alexander Dubček
sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci. Detstvo a mladosť prežil s rodičmi v ZSSR, kam odišli za prácou a pred 2. svetovou vojnou sa vrátili späť domov.
Zapojil sa do antifašistického odboja, bojoval spolu s bratom Júliusom v Slovenskom národnom povstaní. Od roku 1949 sa profesionálne venoval verejnej a politickej práci.
Politika sa však odkláňala od jeho pôvodnej vízie, citlivo vnímal porušovanie zákonnosti, prebiehajúce politické súdne procesy a hľadal východiská. V Československu dozrievala spoločenská kríza.
Po nástupe do najvyššej straníckej funkcie sa stal Alexander Dubček obľúbeným a dôveryhodným politikom. Začali sa demokratické reformy v ekonomike i v spoločenskom živote, sovietski politici a maršali však žiadali ich zastavenie.
Po invázií vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy (21. 8. 1968) sa začala okupácia krajiny s cieľom zvrátiť prebiehajúce demokratické reformy.
Dubčeka postupne zbavili všetkých funkcií, vylúčili zo strany a nastalo 20-ročné obdobie diskriminácie a obmedzovania ľudských práv.
Po páde totality v novembri 1989 sa opätovne vrátil do aktívnej politiky, bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia v Prahe, prispieval k utváraniu novej pluralitnej spoločnosti, navštevoval mnohé štáty Európy a sveta, obnovil pretrhnuté kontakty a spoluprácu.
Počas služobnej cesty do Prahy 1. septembra 1992 auto, v ktorom sa viezol, havarovalo. Alexander Dubček na následky zranení po tejto nehode zomrel 7. novembra 1992.