BRATISLAVA 22. marca (WEBNOVINY) – Japonský režisér, scenárista a producent Akira Kurosawa sa narodil 23. marca 1910 v Tokiu ako najmladšie z ôsmich detí. Lásku k filmom „zdedil“ po staršom bratovi Heigovi, ktorý pracoval ako benši – rozprávač alebo komentátor zahraničných filmov. Heigo ale trpel depresiami a spáchal samovraždu, čo bol pre Akiru najtraumatickejší zážitok v živote. V roku 1936 začal Kurosawa pracovať vo filmovom priemysle ako asistent režiséra Kajira Yamamota. Po režisérskom debute s filmom Veľká legenda Judo (1943) vznikali jeho ďalšie filmy pod prísnym dohľadom japonskej vojnovej vlády a museli prezentovať nacionalistické a propagandistické témy. Snímka Najkrajšia (1944) je napríklad propagandou o japonských ženách, ktoré pracovali v zbrojárskej továrni. Veľká legenda Judo 2 (1945) sa nikdy nedočkala uvedenia v USA – zobrazenie japonského džuda ako nadradeného západnému (americkému) boxu, totiž vyznievalo silne protiamericky. Jeho prvý povojnový film Neľutujme svoju mladosť (1946) je naproti tomu kritický voči japonskému režimu. Hovorí o žene, ktorej muža zatkli za jeho politické názory. Neskôr nakrútil niekoľko ďalších filmov z prostredia súčasného Japonska, ako Opitý anjel (1948) alebo Túlavý pes (1949). Medzinárodné uznanie mu ale priniesol historický film Rašómon (1950), ktorý získal Zlatého leva na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach.
Svoj zvláštny rukopis, ktorý dáva jeho filmom jedinečný charakter, postupne rozvíjal v päťdesiatych rokoch. Rád používal teleobjektívy a to nielen z technických dôvodov, ale aj preto, lebo bol presvedčený, že ak je kamera ďalej od hercov, podávajú lepšie výkony. Obľuboval aj prácu s viacerými kamerami, čo mu dovoľovalo nasnímať scénu z rôznych uhlov. Ďalším Kurosawovým poznávacím znamením bolo používanie počasia na zintenzívnenie nálady filmu – napríklad silný dážď počas záverečnej bitky vo filme Sedem samurajov (1954) alebo hmla v Krvavom tróne
Bol perfekcionista, trávil neuveriteľne dlhý čas a vynakladal enormné úsilie na dosiahnutie vizuálneho zážitku, aký si zaumienil. Pri nakrúcaní Rašómona napríklad zafarbil dažďovú vodu čiernym kaligrafickým atramentom, aby dosiahol efekt silného dažďa, a pri svojej snahe vytvoriť búrku minul všetky miestne zásoby vody. Pri nakrúcaní filmu Ran (1985) vystaval sídlo na svahoch hory Fudži len preto, aby ho mohol vo vrcholnej scéne spáliť do tla. Jeho perfekcionizmus sa potvrdzoval aj v prístupe ku kostýmom. Mal totiž pocit, že ak dá hercovi na začiatku nakrúcania úplne nový kostým, jeho postava nebude dostatočne autentická. Aby tento problém vyriešil, dával hercom kostýmy celé týždne pred začatím prác na filme s požiadavkou, aby ich denne nosili a „zžili sa s nimi“. Napríklad pri nakrúcaní Siedmich samurajov, kde väčšina postáv pochádzala z prostredia chudobných roľníkov, museli herci dbať na to, aby ich kostýmy vyzerali skutočne obnosené a otrhané.
Kurosawa sa často inšpiroval umením. Niektoré z jeho scenárov sú adaptáciami diel Williama Shakespeara. Pri tvorbe Ran čerpal z Kráľa Leara a Krvavý trón vznikol na motívy Macbetha. Zlý spí dobre (1960) zase ponúka paralely s Hamletom. Kurosawa režíroval aj adaptácie ruských literárnych diel, napríklad Dostojevského Idiota (1951) alebo Gorkého Na dne (1957). Dráma Žiť (1952) zase vznikla podľa Tolstého Smrti Ivana Iljiča. Veľký vplyv na jeho prácu mal aj režisér John Ford. Napriek tvrdeniu niektorých japonských kritikov, že Kurosawa bol „príliš západný“, bol veľmi silno ovplyvnený japonskou kultúrou a jeho filmy často inšpirovali amerických a európskych filmárov. Jedným z najznámejších remakeov je Sedem statočných (1960) Johna Sturgesa.
Počas svojho najproduktívnejšieho obdobia – od konca štyridsiatych do polovice šesťdesiatych rokov Kurosawa často spolupracoval s rovnakou skupinkou tvorcov a hercov. Fumio Hayasaka zložil hudbu pre sedem Kurosawových filmov. Na množstve scenárov, vrátane Krvavého trónu, Siedmich samurajov a Ran, spolupracoval s Hideom Ogunim. Na výpravu väčšiny jeho filmov po Túlavom psovi (1949) dohliadal Yoshiro Muraki a za kamerou jedenástich Kurosawových filmov stál Asakazu Naki. Jeho najobľúbenejšími hereckými partnermi boli Takashi Shimura, Tatsuya Nakadai a Toshiro Mifune. Výnimočná bola najmä jeho spolupráca s Mifunem. Ich spoločná filmografia sa začína v roku 1948 Opitým anjelom a končí v roku 1965 snímkou Červenobradáč. Spolu vytvorili 16 filmov.
Po menej úspešnom období na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa Kurosawa v decembri 1971 pokúsil o samovraždu. Napriek tomu, že si niekoľkokrát žiletkou prerezal zápästia, zraneniam nepodľahol a po čase sa úplne zotavil. Na scénu sa vrátil rusko-japonským koprodukčným filmom Dersu Uzala (1975), ktorý ako jediný z jeho filmov získal Oscara. Nasledoval historický veľkofilm Kagemuša (1980), ktorý spolufinancovali režisérovi najznámejší obdivovatelia – George Lucas a Francis Ford Coppola. V práci pokračoval až do osemdesiatky filmami ako Sny Akiru Kurosawu (1990), Augustová rapsódia (1991) o spomienkach na atómovú bombu, ktorá zničila Nagasaki, alebo Madadayo (1993) o starom učiteľovi a jeho bývalých študentoch. Kurosawa zomrel ako 88-ročný – 6. septembra 1998 v Tokiu.
Celý život vraj túžil nakrútiť vlastnú verziu Godzilly, ale zástupcovia japonských filmových štúdií, ktoré produkujú filmy o tejto legendárnej príšere, mu to nedovolili, lebo sa obávali, že by to bolo príliš drahé. Jeho prácu americká Akadémia filmových umení a vied ocenila troma Oscarmi, i keď dve sošky sú z kategórie „špeciálnych“ cien. V kategórii Najlepší cudzojazyčný film boli nominované tri Kurosawove filmy: Dodesukaden (1970), Dersu Uzala a Kagemuša (1980). Cenu však získal len Dersu Uzala – jeho jediný film, ktorý nebol v japončine, ale v ruštine. Čestného Oscara udelila Akadémia aj filmu Rašómon (1950) ako najlepšiemu cudzojazyčnému filmu, ktorý v USA uviedli v roku 1951. V roku 1990 dostal aj sám Kurosawa čestného Oscara za „prácu, ktorá inšpirovala, tešila, obohatila a zabávala publikum a ovplyvnila filmárov na celom svete“. Časopis Entertainment Weekly ho zaradil na šiestu priečku najvýznamnejších režisérov histórie, pričom v päťdesiatke sa objavil ako jediný ázijský filmár. Rovnako šieste miesto obsadil aj v podobnom rebríčku časopisu Empire. „Tvorba filmov v sebe spája všetko. To je dôvod, prečo som svoj život venoval filmom. Je v nich maľovanie a literatúra, divadlo i hudba,“ vysvetľoval lásku k svojmu povolaniu Kurosawa, ktorému medzi filmármi hovorili Tenno – teda Cisár.
Spracované podľa: www.imdb.com, www.csfd.cz, en.wikipedia.org, www.sensesofcinema.com, www.pbs.org, Encyklopédia filmu (1993).