BRATISLAVA 1. decembra (WEBNOVINY) – Adam Michnik, poľský novinár, spisovateľ, historik a disident bol pri zakladaní jedného z najčítanejších poľských denníkov. Aj po rokoch ešte stále stojí na čele redakcie denníka Gazeta Wyborcza, ktorý mal zaniknúť po prvých demokratických voľbách v Poľsku. V rozhovore pre portál Webnoviny.sk ukázal svoj pohľad na život v demokracii. Prezradil, čo mu aj dnes naháňa strach a z čoho by mala mať obavy európska spoločnosť.
Od revolúcie v bývalom Československu prešlo už 23 rokov. Nemáte pocit, že ľudia už zabudli na život pred pádom Železnej opony? Nie je sloboda pre nás už samozrejmá?
To je pravda, že ľudia už zabudli. Môže nám to byť ľúto, ale je to úplne normálne. Preto z toho nie som smutný. Tiež si už neviem predstaviť, ako sa žilo počas hitlerovskej okupácie. Je to ľudské.
Počas tej éry panoval strach. Vy ste to zažívali na vlastnej koži. Zakazovali vám publikovať, študovať, väznili vás, často ste boli zatýkaný. Nebáli ste sa? Pre mladého človeka to muselo byť ťažké.
Báť sa je normálne a ľudské. Hlavne, keď sa človek ocitne v nebezpečenstve, tak sa bojí. Keď to poviem obrazne, len idiot necíti strach. Dôležité je však to, aby človek nedovolil strachu aby bol jeho kráľom. Nesmie dovoliť, aby mu vládol. Človek sám musí nájsť spôsob, ako on bude panovať nad svojim strachom. Strach nesmie byť jeho Bohom.
Čoho sa Adam Michnik bojí dnes?
Ak by som povedal, že sa už ničoho nebojím, nebol by som úprimný. Žijeme vo svete permanentných volieb. Musíme si vyberať medzi tým, čo je múdre a čo je hlúpe, čo je zlé a čo je dobré. Ak sa niečoho naozaj bojím, je to zlý výber.
V súčasnosti je v strednej Európe čoraz častejší fenomén extrémizmu, rozmáha sa krajná pravica. Neznepokojuje vás to?
Áno, čoraz modernejšie je to aj vo viacerých krajinách Európy. Napríklad v Škandinávii sa objavujú formácie, ktoré sú postavené na xenofóbii, nenávisti, etnickom šovinizme. Samozrejme, že je to znepokojujúce. Ale je tu iná vec, ktorá by nás mala trápiť. Je to vedomie, že ľudia zabúdajú, že sloboda a demokracia tu nemusia byť navždy. Obe by sme si mali každý deň vážiť.
Vraví sa, že rok 2012 je rokom zlých proroctiev. Ktorá je podľa vás taká najdôležitejšia vec, z ktorej by sme mohli mať strach.
Myslím, že to je spojenie niekoľkých procesov. Patrí tu hospodárska kríza, ktorá vrcholí v európskej politickej kríze. Nebezpečnejší je však konflikt medzi kresťanským a islamským svetom. Ďalšia vec je, že ľudia prestali veriť v progres. Mysleli si, že všetko sa bude stále pohybovať dopredu. Súčasne nevedia nájsť odpoveď na otázku o nových emigrantoch v Európe, sú bezradní pri čoraz vyššej miere nezamestnanosti. Nevedia, akú podobu by mala mať Európska únia. Z prieskumov verejnej mienky vyplynulo, že inštitúcie Európskej únie akoby navzájom nesúviseli. Čo je horšie, pre obyčajného obyvateľa Košíc alebo Krakova sú ako nebo. Nedotýkajú sa ho, sú mu cudzie. Nemá na nich žiadny vplyv a ani nevie, ako by ho mohol mať. Neidentifikuje sa s Európou a napokon ju vníma ako niečo, čo ho dokonca ohrozuje. A práve to je nebezpečné.
Médiá sú čoraz viac bulvarizované. Deje sa to aj v Poľsku? Čo by sme s tým mohli robiť?
Áno, aj v Poľsku je to tak. Túto otázku si sám veľmi často kladiem, hlavne z pozície redaktora. A neviem celkom presne odpovedať. Lebo je to problém číslo jeden, ktorý nám priniesla demokracia. Počas diktatúry nám prekážala cenzúra. Dnes je tým problémom skôr akási kakofónia, nesúzvuk. Na človeka sa z internetu valí taký prúd informácií, že si často nedokáže vybrať. Médiá sú tabloidizované, čoraz častejšie sú považované len za biznis. Niečo ako obchodovanie s ponožkami alebo krémom na topánky. A sú posudzované podľa rovnakých kritérií, ako iné odvetvia. Podľa toho, koľko zarobia alebo nie. Ale médiá nie sú len o peniazoch, ale aj o spôsobe, akým ľudia medzi sebou komunikujú. A to je vážnejšie.
A nie je problém skôr v ľuďoch? Veď sú takí istí, ako boli.
Ľudia sú tí istí, to áno. Ale zmenil sa kontext.
