Víťazi a víťazky filmového festivalu Cannes 2013
Zlatá palma: La vie d’Adèle (Život Adele)
Grand Prix: Inside Llewyn Davis
Najlepšia réžia: Amat Escalante za film Heli
Najlepšia herečka: Bérénice Bejo za film Le Passé (Minulosť)
Najlepší herec: Bruce Dern za film Nebraska
Najlepší scenár: Zhangke Jia za film Tian Zhu Ding (Dotyk hriechu)
Cena poroty: Soshite Chichi Ni Naru (Aký otec, taký syn)
Kým Hannekeho Láska (2012) plná nežnej duchovnej spriaznenosti bola jednoznačným minuloročným vťazom, tento rok dominovala fyzickejša podoba lásky.
Sex masochistický, lesbický, pedofilný a komu by nebolo dosť, aj upírsky. V súťažnej kategórii, ale aj v paralelnej sekcii Un Certain Regard, dominovali nesentimentálne, až brutálne snímky, ťažko stráviteľné pre slabé žalúdky či romantické duše.
Stáli festivaloví návštevníci sa dušovali, že aj výstrihy hviezd na červenom koberci boli tento rok akési hlbšie.
Talianska herečka Asia Argento nielenže prišla na záverečný ceremoniál v polopriesvitnej róbe v štýle nočnej košele, ale uštedrila novinárom vulgárne gesto a lascívne na nich vyplazila jazyk.
To už bolo aj na – inak mimoriadne otrlý – bulvár príliš a všetci sa zhodli, že takéto správanie festivalu rozhodne nesvedčí.
Obrazom: 66. ročník MFF v Cannes
Od extrémnej krásy až po brutálne prenasledovanie
Film La grande bellezza (Veľká krása) talianskeho režiséra Paola Sorrentina, známeho filmom Tu to musí byť (2011) so Seanom Pennom, si naozaj zaslúži svoj názov.
Jep Gambardella (Toni Servillo) je spisovateľ a veľký bonviván, ktorého divoké párty v impozantnom apartmáne s výhľadom na Koloseum, navštevuje pravidelne miestna smotánka. Hold večnému mestu vo Felliniovskom štýle je menej dekadentný ako Dolce Vita a je ozajstnom pastvou pre oči.
Silne autobiografický príbeh Valerie Bruni Tedeschi Un Château En Italie (Zámok v Taliansku) je obrazom upadajúcej buržoáznej rodiny, ktorá musí predať majetok. Pre Tedeschi je film skutočným odhalením, pretože jej milenca hrá jej skutočný bývalý partner Louis Garrel a aj jej filmový brat Ludovic (Filippo Timi) umiera na aids, rovnako ako jej skutočný brat Virginio.
Ľúbostný príbeh Adama (Tom Hiddleston) a Evy (Tilda Swinton) Only Lovers Left Alive (Poslední živí milenci) sa odohráva v americkom Detroite a marockom Tangier. Kultový režisér Jim Jarmusch si nemohol lepšie vybrať upírsku milenku ako éterickú Tildu Swinton, ktorá svojmu partnerovi servíruje nanuky z krvi.
O filme hovorí: “Život upíra je dlhý, možno bez konca a to nás fascinuje. Nás, ktorý sme tak vydesení vlastnou smrteľnosťou.”
Cinefilov nadchla prítomnosť takmer 80-ročného Romana Polańského, ktorému ešte donedávna hrozilo zatknutie za sexuálnu aféru zo 70. rokov. Erotické eskapády nie sú cudzie jeho novému filmu Venus in Fur (Venuša v kožuchu) podľa novely Leopolda von Sacher-Masocha (podľa ktorého je pomenovaný masochizmus), kde Polańského manželka Emmanuelle Seigner stvárňuje vulgárnu a nekultúrnu herečku Vandu, ktorá má hrať úlohu submisívnej otrokyne vo filme Thomasa (Mathieu Amalric).
Neveľmi prekvapivá téma režiséra Horkého mesiaca (1992), ktorý predstavil v Cannes aj dokument o legendárnom pretekárovi Formuly 1 Jackiem Stewartovi Weekend Of A Champion (Víkend šampióna).
Ako sa títo dvaja dali dokopy? “Roman je milovník automobilového športu,” hovorí Jackie Stewart. “V sedemdesiatych rokoch bol Polański už rešpetovaný umelec, a ja som bol svetový šampión, tak sme sa navzájom vnímali ako osoby, ktoré majú za sebou úpech a dokážu dať ego bokom. Myslím, že Roman bol fascinovaný tou tenkou hranicou medzi životom a smrťou. V tej dobe bolo umenie byť rýchly a zostať nažive. Štatisticky ste mali šancu jedna ku trom, že umriete!”
Animovaný film Slováka Matúša Vizára Pandy získal tretiu cenu v oficiálnej súťaži študentských krátkych a stredometrážnych filmov Cinéfondation, ktorej predsedala režisérka Jane Campion. Film, ktorý vznikol s podporou Slovenského audiovizuálneho fondu, rozpráva o neustálom boji medzi človekom a prírodou.
Prečo si Matúš vybral práve takúto tému? “Je fascinujúce hľadať dôsledky evolučných princípov v každej oblasti života. Rád predstavujem ľudské aktivity satirickým spôsobom.”
Pri pozeraní iránskeho filmu Dast-Neveshtehaa Nemisoosand (Rukopisy nehoria) som si nemohla nespomenúť na naše časy nedávno minulé, keď prejaviť vlastný názor mohlo vyjsť veľmi draho.
Príbeh iránskych intelektuálov tvrdo prenasledovaných, mučených a nakoniec zabitých, straší o to viac, že na záver musel režisér pridať komentár, že tvorcov zo strachu o ich bezpečnosť nemožno menovať.
Ticho, točí sa na Azúrovom pobreží!
Festival v Cannes nie je najslávnejší len filmami, ale aj vďaka úchvatnému prostrediu, v ktorom sa odohráva. Blankytné more všetkých odtieňov modrej obkolesené prímorskými Alpami je ideálnym miestom pre filmárov. “Je tu tá správna klíma, slnko, vegetácia a blízkosť mora a hôr,” hovorí Gilles Jacob, predseda festivalu od roku 2001. “Pridajte k tomu dobré naladenie Stredomorcov… Je to tu ako v Kalifornii, nie nadarmo sa jedna časť Cannes tak volá.”
Filmárov fascinovalo Azúrové pobrežie oddávna. Od filmu Napoleon z roku 1927, cez Krásnu mlynárku (1948), Hitchcockov Chyťte zlodeja (1955) s Grace Kelly a Carym Grantom , až po famóznu snímku Rogera Vadima …a Boh stvoril ženu (1956), z ktorej scéna zmyselného mamba Brigitte Bardot slúži dodnes Vatikánu ako ilustrácia pekla a Satana. Božská BB zostala Azúrovému pobrežiu verná a dodnes obýva kultovú plážovú vilu La Madrague v St. Tropez.
Ďalším skvostom natočeným v tomto regióne boli Raňajky v tráve (1959) od Jeana Renoira s Catherine Rouvel v úlohe zvodnej dedinčanky. Jeana Gabina čítajúceho miestne noviny Nice Matin priamo na canneskej promenáde Croisette môžete zazrieť vo filme Melódia podzemia (1963).
Málokto vie, že snáď najslávnejší miestny žandár Louis de Funès musel dlho bojovať s pohŕdaním francúzskych filmových elít. V najkrajších kútoch Francúzskej riviéry točil aj Jean-Paul Belmondo film Jean-Luca Godarda Bláznivý Petrík (1965). Pri bazéne v Ramatuelle vznikol film Bazén (1969) s bývalými milencami Romy Schneider a Alainom Delonom v hlavných úlohách, ktorí sa videli po štyroch rokoch.
V 80. a 90. rokoch tu točil Gérard Depardieu Otec a otec (1983), či Belmondo, Delon a Vanessa Paradis Polovičnú šancu (1998). Jean Dujardin, ovenčený cenou z Cannes 2011 za film The Artist (2011), točil v Nice komédiu Brice z Nice (2005) a slávna scéna z francúzskeho filmu (K)lamač sŕdc (2010), kde Romain Duris visí z balkóna v Monte Carlo Bay Resort, poskytuje netradičný pohľad na fotogenické Monako.
Párty, škandály a odvrátená strana glamour
Pána svetového kina Stevena Spielberga, ktorý je festivalu verný už 30 rokov, bolo treba dlho presviedčať, aby prijal post predsedu poroty. Úloha poroty totiž ani zďaleka nespočíva len v promenádovaní sa po červenom koberci.
Spielberg organizoval každé ráno o 8:30 pracovné porady, po ktorých nasledovali nekonečné filmové projekcie a ich hodnotenia. Pretože Cannes nie je zábava, ako to vyzerá z médií, Cannes je boj o prežitie. A vyhrávajú najšikovnejší. Tí, ktorí vedia nájsť tú správnu filmovú sálu, stihnú tlačovky a ešte im zostane aj energia na koktejly a párty.
Tento rok boli najvychytenejšie párty v Gotha klube, Baoli, Nikki Beach či v súkromnej vile Oxygene v časti Super Cannes, kde sme stretli otca zosnulého Kráľa popu Michaela Jacksona. Nebolo ale celkom jasné, či Joe Jackson presne vie, kde sa nachádza. Pôsobil tam skôr ako “svadobný náčelník”, teda obstarožná hviezda, ktorá sa pozýva, aby vylepšila imidž akcie.
V Cannes sa radovánky tela neodohrávajú len na filmovom plátne. Počas festivalu a Veľkej ceny automobilov formuly 1 v Monaku sa pobrežie stáva eldorádom luxusnej prostitúcie.
V roku 2007 tu zadržali libanonského pasáka Elieho Nahasa, ktorý cynicky tvrdí, že jeho biznis vynáša dvakrát viac ako predaj filmov v Cannes.
Nepríjemným škandálom boli tento rok dve krádeže luxusných šperkov. Najprv zmizli šperky švajčiarskeho klenotníka Choparda zo suite v canneskom Novoteli a potom ukradli požičaný šperk od ďalšieho klenotníka De Grisogono z exkluzívneho hotela v Cap-Eden-Roc.
Polícia tiež oznámila, že vykradli minimálne dva apartmány prenajaté filmármi. Aj taká je odvrátená tvár najslávnejšieho filmového festivalu. Neprestáva nás však menej fascinovať. A prečo je to tak?
Veľmi trefnú odpoveď na to má spomínaný predseda Cannes Gilles Jacob: “Film je zrkadlom civilizácie. Filmári tridsiatych rokov predpovedali vojnu. Umelci sú ako zvieratá. Cítia veci ešte predtým, ako sa stanú. Akoby mali seizmometer v hlave a v srdci. A pred kolapsom ich zachraňuje humor.”
