Slováci by si mohli od Talianov zobrať odvahu, optimizmus, pozitívny prístup a sebavedomie. Taliani zase od Slovákov rešpekt a skromnosť. Tvrdí to Talian Fabio Bortolini po tridsiatich rokoch života na Slovensku. Svoj domov našiel vo Vysokých Tatrách. Podnikateľ, zakladateľ festivalu Viva Italia v Poprade a veľký propagátor enogastronómie je presvedčený o tom, že Slovensko, osobitne región Tatier, má čo ponúknuť.
Na Slovensku žiješ už viac ako tri desaťročia, kde v Taliansku máš svoje korene?
Pochádzam zo severovýchodu Talianska, z oblasti Benátsko, konkrétne z mesta Valdobbiadene, ale vyrastal som aj v meste Bassano del Grappa.
Žili sme však na viacerých miestach Talianska, pretože môj otec pracoval ako okresný šéf daňového úradu a v Taliansku platí zákon, že každé tri roky musel zmeniť pôsobisko. To by bolo prospešné, ak by sa to zaviedlo aj tu na Slovensku (smiech). Tým pádom sme sa my, ako rodina, museli prispôsobiť.
Preto som býval aj pri Ravenne, Ferrare, v regióne Piemont, pri Turíne i v regióne Benátsko, kde sme napokon ostali žiť natrvalo po tom, ako môj otec s touto prácou skončil.
Myslím si, že práve Tatry sú výkladnou skriňou Slovenska spolu s Bratislavou, ale aj inými regiónmi, čo poskytuje dostatočné zázemie na to, aby sa mohlo rozprávať o lokálnom a regionálnom enogastronomickom ruchu.
Ty si ale nekráčal v šľapajách svojho otca a teda nevydal sa úradníckym smerom, je to tak?
Vyštudoval som strednú školu ekonomickú a potom som začal študovať filozofiu, to bol môj sen. A to až dovtedy, kým mi neprišla, u nás, medzi Talianmi nazývaná takzvaná pohľadnica na vojenskú službu, ktorá vtedy bola ešte povinná.
Keď už som teda musel ísť na vojenský výcvik, povedal som si, že to chcem robiť poriadne a istým spôsobom do seba investovať. Zapojil som sa tak do špeciálneho kurzu v rámci alpskej vojenskej školy (La Scuola Militare Alpina, pozn. red.), ktorá je v Aoste pri Mont Blancu, teda najvyššom vrchu Álp. Absolvoval som tam päťmesačný intenzívny kurz. Spolu s ďalšími z kurzu sme sa tak stali bojovníci hôr, takzvaní alpíni. Následne sme ako absolventi velili časti armády. Strávil som desať mesiacov v Merane.
Táto práca predstavovala prakticky míľnik v mojom živote. Keď som s ňou skončil, mal som peniaze, bol som mladý a zvedavý, a chcel spoznávať svet. Mal som vtedy 21 rokov a kládol si otázku, či budem pokračovať v štúdiu alebo budem životné skúsenosti zbierať niekde, kam ma to ťahá.
Medzitým som začal liezť, a chcel som v tom pokračovať. Rozhodol som sa cestovať po svete, spoznávať kultúry. Najprv prišiel Nepál, potom Afrika. Keď padol Berlínsky múr a prišla revolúcia, zo záujmu som si pozrel, ktorý je najvyšší štít Karpát. Bol to Gerlachovský štít. Povedal som si, že ho chcem zdolať. A tak som prišiel do Tatier ako turista, alpinista.
V princípe si pamätám, ako som prichádzal z Talianska a musel prejsť hranicami. Keď som sa pozrel na hrad Devín, mal som nepríjemné pocity v žalúdku a hovoril si, či naozaj idem do tejto krajiny, ktorá je taká skorumpovaná, zvláštne organizovaná, zmanipulovaná.
A čo sa stalo, že sa z turistu stal Tatranec, keďže práve Vysoké Tatry sa stali tvojim domovom?
Stalo sa to, čo sa stáva, keď osud píše iný príbeh, než boli tvoje plány. Keďže v tom čase sme v našom alpskom klube v Bassane nemali žiaden materiál o Vysokých Tatrách, rozhodol som sa ho zozbierať a napísať sprievodcu Vysokými Tatrami a regiónom.
Myslím, že to bol 2. október 1990, keď som sa vrátil na Slovensko. Začal som liezť na všetky štíty, pochodil celý Tatranský národný park, chodníky a všetko zmapoval, fotil. Ani mesiac mi však na to všetko, čo som plánoval, nestačil, a tak som si povedal, že sa raz musím vrátiť.
A naozaj, prešiel jeden rok a bol som späť. Medzitým som spoznal viacerých ľudí, ktorí tu podnikali, a chceli pomôcť. Z výletu zrazu vznikla pracovná príležitosť, z čoho sa následne vyvíjali ďalšie aktivity.
Ak hovoríš o podnikateľoch, s čím teda chceli pomôcť?
Išlo o dovozcov niekoľkých značiek. Vtedy sa otváral trh a najväčší výrobcovia horolezeckých potrieb boli v Taliansku, či už išlo o obuv, odev a podobne.
Ja ako alpinista som tieto firmy poznal, niektorých ich majiteľov aj osobne. Vybavil som tak prvé kontakty pre slovenských podnikateľov, ktorí sa toho chytili a dodnes spolupracujú. Potom som začal obchodovať aj ja a otvoril si zlatníctvo. Mal som totiž veľa priateľov v meste Vicenza, ktorí sa venovali výrobe zlatých šperkov. Práve toto mesto je totiž v tejto oblasti jedno z troch najdôležitejších na svete.
V roku 1992 som tak otváral prvé zlatníctvo vo Vysokých Tatrách. Tam sa mi však nedarilo, ľudia tam veľmi nechodili, musel som platiť nájom a podobne. Nakoniec som začal zlato ponúkať obchodníkom na Slovensku a vybudoval veľkoobchod so zlatom, ktorý prakticky pokrýval celé Slovensko.
A v tom čase padlo definitívne rozhodnutie, že tu ostaneš žiť?
Rozdelil by som to na dve časovo rôzne obdobia. Keď som sem prišiel, tvorili ste ešte jeden štát s Českom. V čase obchodovania so zlatom som si v rámci Československa otvoril obchod aj v Mladej Boleslavi. Keď sa Slovensko a Česko rozdelilo, musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Ostal som teda tu, na Slovensku.
Pre Taliana, ktorý sem príde, je to raj na zemi. Aj daňové zázemie je výhodnejšie ako v Taliansku. Trh je zaujímavý. Aj keď je to, v určitom zmysle, malý trh. A ak môžem porovnať v rámci krajín V4, či možno ďalších, povedal by som, že Slováci a Česi sú v rámci rebríčku spoľahlivosti na najvyššej úrovni.
Vrátila by som sa k obdobiu, keď si sem prišiel už nie ako turista, ale s rozhodnutím pracovať tu. Aké boli tvoje pocity zo Slovenska?
Boli zaujímavé. V rámci práce som to tu vnímal ako obrovský priestor. Deväťdesiate roky boli neuveriteľné, čokoľvek sa sem doviezlo, ľudia to chceli. No potom sa zmenila garnitúra, ktorá podľa mňa vytvorila nie veľmi príjemné zázemie.
V princípe si pamätám, ako som prichádzal z Talianska a musel prejsť hranicami. Keď som sa pozrel na hrad Devín, mal som nepríjemné pocity v žalúdku a hovoril si, či naozaj idem do tejto krajiny, ktorá je taká skorumpovaná, zvláštne organizovaná, zmanipulovaná.
Ako človek, ktorý prišiel zo slobodného sveta, som sa necítil veľmi dobre. Aj dnes, keď vidím, že sa na Slovensko blížia nejaké čierne mraky, mám ten istý pocit.
Stále máš šancu sa ale vrátiť do Talianska, alebo sa už po tých rokoch cítiš skôr ako Slovák než Talian?
Na začiatku milénia som mal ešte jednu pauzu, keď som nežil na Slovensku. Pracoval som v Taliansku pre jednu veľkú značku ako šéf zahraničného obchodu. Vtedy, keď som cestoval po celom svete, no rodinu mal tu, zamýšľal som sa nad Tatrami. Uvedomil som si, že Tatry predstavujú fantastický priestor a miesto.
Mám rád hory, sú tam dobrí ľudia. Región je fakt medzinárodný, môžeš sa v ňom stretnúť s rôznymi kapacitami a celkovo ľuďmi. Zistil som, že je to ideálne miesto na život a vtedy som sa rozhodol, že tu budem žiť. Nemám teda zatiaľ v pláne vrátiť sa do Talianska. I keď neskôr, s príchodom staroby, to nevylučujem.
My, Taliani, sme iní ako Slováci. Tí kamaráti, s ktorými som vyrastal, tie pocity, emócie, to všetko, čo ma formovalo, keď som bol mladý, tá časť Talianska, DNA, história, to všetko je vo mne, chýba mi to. Vďaka Bohu, že mám ale prácu, ktorá mi dovoľuje sa tam pravidelne vrátiť. Tým pádom nostalgia nie je až taká silná a dovoľuje mi mať pevné zázemie v Tatrách.
Myslím si však, že každý človek má kedykoľvek v živote možnosť vybrať si či zmeniť svoj život. Keď som prišiel z Talianska na Slovensko, v podstate by sa dalo povedať, že z pupka sveta, zo severného Talianska, kde bolo neskutočné bohatstvo, bolo to neporovnateľné.
Bola to pre mňa zároveň neuveriteľná škola života, keď som videl dôsledky socialistického systému. Až vtedy človek chápe, čo sú podstatné veci, zároveň aj z politického hľadiska.
My Taliani by sme sa mohli zase od Slovákov naučiť rešpektu jeden voči druhému či skromnosti. Napríklad, keď sa Slováci rozprávajú medzi sebou, čakajú, kým druhý dokončí, a potom povedia svoj názor. To sa mi veľmi páči.
Ako ťa v tom čase vnímali ľudia na Slovensku? Spomínam si, že jeden náš spoločný známy raz na tvoju adresu vtipne poznamenal, že si bol pod Tatrami pravdepodobne prvým Talianom a na mnohých si pôsobil priam exoticky. Ako si sa cítil ty?
Ľudia boli v prvom rade prekvapení, čo tu robí Talian. Boli zvedaví, na veľa vecí sa ma pýtali. A pamätám si, že vnímali a obdivovali môj optimizmus. Optimizmus, ktorý ale vlastne ani nie je môj, pretože každý Talian je optimista, teda je to skôr záležitosť kultúry. Nazval by som to skôr našim kolektívnym optimizmom.
Je to podľa teba niečo, čo by sa mohli Slováci od Talianov učiť?
To jednoznačne áno, ale platí to obojstranne. Slováci by si mohli od Talianov zobrať odvahu, optimizmus, pozitívny prístup a sebavedomie. Vidím, že pomaličky sa to aj deje.
My Taliani by sme sa mohli zase od Slovákov naučiť rešpektu jeden voči druhému či skromnosti. Napríklad, keď sa Slováci rozprávajú medzi sebou, čakajú, kým druhý dokončí, a potom povedia svoj názor. To sa mi veľmi páči. Rovnako aj to, ako tu fungujú základné a stredné školy, čo sa týka organizácie, disciplíny. Preto som rád, že moje deti vyrástli na Slovensku.
Ale na slovenskú univerzitu by som už napríklad svoje dieťa študovať nedal. Tie v Taliansku majú svoje zázemie, infraštruktúra je tam na vysokej úrovni. Osobne to vnímam tak, že päťdesiat rokov socializmu zastavili vývoj na Slovensku, a teda rozdiely sú evidentné. Preto je podľa mňa dôležité, aby mladí zo Slovenska naberali skúsenosti aj vo svete, porovnávali, no potom sa vrátili.
Ak sme hovorili o tom, čo by sa Taliani mohli naučiť od Slovákov, tak ty si sa naučil veľmi dobre po slovensky. Ide však o diametrálne rozličné jazyky, bol celý ten proces poznávania slovenského jazyka pre teba namáhavý?
Áno, slovenčina má úplne iné zázemie ako latinčina, naše jazyky nemajú nič spoločné. Keď som prišiel na Slovensko, rozprával som štyrmi jazykmi, ale slovenčina medzi nimi nebola. Bolo to veľmi namáhavé, napočúvať si prízvuk, pochopiť základnú štruktúru jazyka. Pomohlo mi to, že mám hudobný sluch. No trvalo mi roky, kým som začal rozprávať. Pomohlo mi písanie sms-správ, ktoré ma nútili rozmýšľať nad tým, ako sa čo píše a podobne. V rámci slovenčiny som však samouk.
Keď som sem prišiel, mal som pocit, že čo sa týka kávy, som v džungli či v nejakom prehistorickom období (smiech).
Akým jazykom hovoríš doma na Slovensku, v rodine?
Väčšinou po slovensky. Moje deti na to doplácajú. A to je tá výhoda – nevýhoda, že ak človek spozná jazyk krajiny, v ktorej žije, automaticky ním začne rozprávať. Moja manželka Veronika nevedela po taliansky a po anglicky hovorila málo, teda som bol nútený rozprávať po slovensky.
Predpokladám, že poznanie slovenského jazyka ti neskôr uľahčilo aj pracovný život, podnikanie…
Jednoznačne. Aj v obchodnom či marketingovom svete je komunikácia podstatná. Je to pridaná hodnota istej profesionality, ktorá zvyšuje predpoklad úspechu. Prešiel som si viacerými pracovnými skúsenosťami, od spomínaného obchodovania so zlatom, športovým oblečením, spolupracoval som aj s biatlonickým zväzom ako manažér, otváral som prvý outlet v Poprade, distribuoval taliansku kávu a podobne.
Je známe, že svoju pozornosť smeruješ aj na propagáciu gastronómie či enogastronómie, i sveta kávy. Práve káva k Talianom aj patrí. Aká bola v tomto smere kultúra, čo sa Slovákov týka, keď si sem prišiel?
Keď som sem prišiel, mal som pocit, že čo sa týka kávy, som v džungli či v nejakom prehistorickom období (smiech). Keď som v Poprade otváral kaviareň, boli sme prví, ktorí si dali na espresse záležať. Vytvorili sme vtedy trend a veľmi rýchlo sa uchytili. Odvtedy aj svet kávy na Slovensku urobil obrovské kroky. Niektoré podľa mňa predbehli aj taliansky vývoj. Slováci majú podľa mňa veľmi dobré zázemie.
Je potrebné upraviť legislatívu, procesy, vytvoriť víziu, aby cestovný ruch začal fungovať presne tak, ako priemysel.
A čo slovenská gastronómia?
Slovenská gastronómia má korene v rakúsko-uhorskej. Myslím si, že nie je veľmi rozmanitá. Podľa mňa sa niektoré jej tradície vytratili aj za tých spomínaných päťdesiat rokov socializmu, vytratili sa družstvá a podobne. Ale čo sa týka kvality, slovenská gastronómia je skutočne dobrá.
Potvrdia mi to vždy aj moji kolegovia, ktorí sem prídu z Talianska počas festivalu Viva Italia. Sledujem tu zaujímavý proces, keď v gastronómii dostáva priestor inovácia. Podľa mňa sa už otvorila veľká kapitola v rámci vašej gastronómie, ktorú je potrebné podporiť.
Vnímam však tiež potrebu venovať sa enogastronómii ako produktu cestovného ruchu, kde cítim ešte veľký nedostatok.
Pokiaľ viem, práve v tejto oblasti máš už dlhodobo svoje vízie…
Áno, zbieram skúsenosti a informácie a snažím sa v tomto smere vypracovať plán, ktorý by mohol byt užitočný, či už pre región, mesto.
Myslím si, že práve Tatry sú výkladnou skriňou Slovenska spolu s Bratislavou, ale aj inými regiónmi, čo poskytuje dostatočné zázemie na to, aby sa mohlo rozprávať o lokálnom a regionálnom enogastronomickom ruchu. Prečo ale hovorím o enogastronómii? Eno v podstate znamená víno, a práve s ním je spojená gastronómia aj v Taliansku, Francúzsku či Španielsku.
Takže keď sa v Taliansku hovorí o gastronómii, používa sa termín enogastronómia. Tu na Slovensku sa toto pomenovanie používa menej, pretože víno ešte nie je všade súčasťou gastronómie. Verím, že tento môj projekt bude mať o pár rokov rokov konkrétnu podobu. A keď už vzniklo aj ministerstvo cestovného ruchu, určite to bude jedna z tém, o ktorých by sa dalo ešte veľa rozprávať, pretože má veľký potenciál.
V Taliansku máte ministerstvo cestovného ruchu, je to tak?
Áno, máme. Podľa mňa je takéto ministerstvo potrebné, pretože Slovensko má dary, čo sa týka cestovného ruchu. Je potrebné upraviť legislatívu, procesy, vytvoriť víziu, aby cestovný ruch začal fungovať presne tak, ako priemysel. Vytvoriť mu zázemie. Dúfam, že to bude impulz aj pre ľudí, ktorí pracujú v tejto oblasti, aby sa dali dokopy a vedeli sa koordinať a fungovať spoločne, išli jedným smerom.
Chceli sme sem dotiahnuť Talianov, no vedeli sme, že najlepší spôsobom, ako ich presvedčiť, je cez inštitucionálne partnerstvo. Teda angažovať priamo mestá a regióny, aby sa prezentovali. To sa nám aj podarilo.
Ďalším tvojim projektom, a dovolím si ho nazvať aj dieťaťom, je spomínaný festival Viva Italia v Poprade, ktorý má za sebou desať ročníkov. Ako vznikol tento projekt?
Idea Viva Italia je spojená s dvoma faktmi. Prvým je, že zhruba pred jedenástimi až dvanástimi rokmi sa niekoľkí podnikatelia spojili do jedného občianskeho združenia, ktorého cieľom bolo oživiť mesto Poprad a vytvoriť jedno veľké eventové podujatie. Vtedy som ponúkol možnosť urobiť tak spolu s jedným z talianskych združení, ktoré majú presne takúto úlohu.
Z verejných zdrojov pomáhajú samosprávam oživiť mestá za pomoci rôznych podujatí. Druhým faktom bolo, že v Poprade sa nachádza najväčšia talianska podnikateľská komunita na Slovensku. Teda sme chceli vytvoriť niečo, čo zintegruje tieto dva svety, taliansky a slovenský, zblížiť a priblížiť taliansku mentalitu a kultúru Popradčanom, a vôbec Slovákom.
A to sa zrejme podarilo, keďže v júni sa uskutoční už jedenásty ročník festivalu…
Áno, a čo je zaujímavé, prezentovali sme to ako gastronomický a kultúrny projekt, no pracovali sme aj na tom, aby sme do toho zahrnuli čo najviac partnerov v podobe miest či regiónov.
Chceli sme sem dotiahnuť Talianov, no vedeli sme, že najlepší spôsobom, ako ich presvedčiť, je cez inštitucionálne partnerstvo. Teda angažovať priamo mestá a regióny, aby sa prezentovali. To sa nám aj podarilo. Špeciálnu spoluprácu sa takýmto spôsobom podarilo rozvinúť so Sardíniou, ktorá trvá dodnes.
Vyvíjame spolu veľa projektov. Festival je v prvom rade produktom cestovného ruchu na začiatku letnej sezóny, cez ktorý návštevníci, aj Taliani, vnímajú aj Tatry. Tým, že vybudujeme kontakty a vzťahy s inštitúciami, ktoré posunú ďalej informáciu talianskym médiám, sa festival automaticky stáva aj nástrojom propagácie Slovenska v Taliansku.
Momentálne sú podmienky na Slovensku, čo sa podnikania týka, veľmi dobré. V tomto smere je Slovensko dobre zorganizovaná krajina, inštitúcie medzi sebou komunikujú.
Teda, keď si prišiel pred tridsiatim rokmi na Slovensko, snažil si sa, obrazne povedané, predať Taliansko Slovensku. Teraz sa usiluješ predať Slovensko Taliansku?
Áno, je to tak. Môžete si pripraviť materiál a 10-tisíc letákov o Slovensku a vybrať sa napríklad na výstavu cestovného ruchu do Ríma, a tam ich rozdať. Alebo máte možnosť dostať 500 Talianov na festival Viva Italia, ktorí sa tu ubytujú, spoznajú región, ochutnajú jedlo a zažijú mnoho emócií. Nechajú tu peniaze za ubytovanie, jedlo, všetko. Ak by o tom, čo tu zažili, hovorili len s desiatimi ďalšími ľuďmi, či podelili sa so zážitkami či fotkami na sociálnej sieti, bolo by to veľké promo.
Hovoril si aj o spolupráci s Talianmi v Poprade. Ako jeden z nich, ktorí má skúsenosti podnikateľa, aké sú v tejto oblasti podľa teba podmienky na Slovensku?
Momentálne sú podmienky na Slovensku, čo sa podnikania týka, veľmi dobré. V tomto smere je Slovensko dobre zorganizovaná krajina, inštitúcie medzi sebou komunikujú.
Pre Taliana, ktorý sem príde, je to raj na zemi. Aj daňové zázemie je výhodnejšie ako v Taliansku. Trh je zaujímavý. Aj keď je to, v určitom zmysle, malý trh. A ak môžem porovnať v rámci krajín V4, či možno ďalších, povedal by som, že Slováci a Česi sú v rámci rebríčku spoľahlivosti na najvyššej úrovni. Čo sa týka segmentu elektromechaniky, absolútne top. O tom svedčí aj to, že je tu veľa automotive spoločností.
V rámci obchodovania a marketingu ale vnímam veľa nedostatkov, pretože tu chýba istá podnikateľská infraštruktúra. Ale vidím, že aj na tom sa pracuje a vyvíja sa veľa rôznych aktivít, aby sa podnikatelia spojili. Určite však ako obrovský nedostatok vnímam, že rôzne kategórie podnikateľov medzi sebou nespolupracujú. Myslím tým takzvaných hráčov na trhu. Tým pádom nevedia vytvoriť synergický efekt a pomáhať si oveľa viac.
Na začiatku si hovoril o sebavedomí Slovákov, a že ho tu postrádaš. Je to citeľné aj v podnikateľskej sfére?
Môžem to vidieť napríklad na cestovnom ruchu v Tatrách. Mám pocit, že tam ešte veľa žijeme z minulosti. Roky-rokúce sme nevedeli vytvoriť produkt, respektíve sme vnímali náš región ako nie zaujímavý pre ostatných.
Ale ako môže región, ktorý má všetko, byť nezaujímavý? Národné parky, hory, vleky, kúpele, jaskyne, biketraky, kultúru, Unesco, letisko, a to všetko zahrnuté v 40 kilometroch. Pýtajú sa ma, ako môžu byť Tatry zaujímavé pre Talianov, keď už majú, máme, Alpy a Dolomity.
A ja sa pýtam, prečo potom Taliani idú do Himalájí, do švajčiarskych Álp, či inde do sveta? Prečo by nemohli prísť do Tatier? Toto je to podceňovanie. Raz som povedal, že podľa mňa na Slovensku chýba vôľa snívať či zrealizovať niečo veľké. A to pochádza z toho sebavedomia. Lebo ak ho nemáš, povieš si, čo už len ja môžem ponúknuť. Ale ak máš sebavedomie, aj to málo, čo máš, vieš dokonale ponúknuť. A tu je toho veľa, čo sa ponúknuť dá.