BRATISLAVA 6. októbra 2016 (WBN/PR) – Po celosvetovom úspechu románu Vraždy s monogramom, v ktorom britská autorka Sophie Hannahová znova uviedla na scénu Hercula Poirota, je tu ďalší záhadný prípad, ktorý môže vyriešiť iba geniálny belgický detektív!
Lady Athelinda Playfordová je slávna spisovateľka. Plánuje usporiadať vo svojom sídle Clonakilty večierok, no nepôjde o bežnú spoločenskú udalosť. Lady Playfordová sa totiž náhle rozhodla zmeniť svoj závet a na večeri sa to chystá oznámiť prítomným.
Medzi hosťami sa nachádzajú i dvaja muži, s ktorými sa hostiteľka ešte nikdy nestretla: slávny detektív Hercule Poirot a inšpektor Edward Catchpool z londýnskeho Scotland Yardu. Ani jeden z nich netuší, prečo ho pozvali – vari sa lady Playfordová obáva, že sa stane obeťou vraždy?
A prečo robí lady Playfordová všetko preto, aby možného vraha vyprovokovala?
Záhada zavretej schránky je napínavá detektívka v štýle slávnej Agathy Christie. Veď už pri prvej knihe Vraždy s monogramom napísal prestížny Washington Postu, že knihy Hannahovej naozaj vynikajúco evokujú štýl samotnej Agathy Christie. „Opäť vdychuje život jednému z najfascinujúcejších detektívov, akých by ste mohli vymyslieť. Niektorí by mohli povedať, že samotná Christie by to neurobila lepšie.“
Začítajte sa do 1.kapitoly z novinky Záhada zavretej schránky:
KAPITOLA 1
Nový závet
Michael Gathercole otáľal pred dverami a odhodlával sa, že zaklope – veď staré skriňové hodiny dolu v hale už odbili celú.
Mal pokyn dostaviť sa o štvrtej a už sú štyri. Stál tu v Lillieoaku presne na tom istom mieste za posledných šesť rokov už veľakrát. No iba raz sa cítil podobne nesvoj ako teraz. Vtedy čakali dvaja, nebol sám ako dnes popoludní. Dodnes si pamätá každučké slovo rozhovoru, ktorý viedol s tým druhým človekom, hoci najradšej by naň celkom zabudol. Zahnal dotieravé myšlienky a vrátil sa do reality.
Vedel, že dnešné stretnutie bude náročné. Už samotné pozvanie, ktoré mu adresovala hostiteľka, znelo akosi varovne. „To, čo vám chcem povedať, vás možno prekvapí….“ Typické.
Gathercole ani zamak nepochyboval. Nemohol sa však vopred pripraviť, keďže výstraha neobsahovala bližšie informácie.
Jeho nepokoj sa ešte vystupňoval, keď pozrel na vreckové hodinky. Tak dlho sa zdržal ich vyťahovaním a odkladaním do vrecka vesty, že zrazu mešká. Oneskoril sa o celú minútu! Zaklopal.
Ona to určite zaregistrovala – je vôbec niečo, čo by si nevšimla? No pri troche šťastia nebude mať poznámky.
„Len poďte ďalej, Michael!“ Lady Athelinda Playfordová pôsobila bodro ako vždy. Mala sedemdesiat, hlas silný a zvučný ako dobre uliaty zvon. A vždy bola v povznesenej nálade. Bežnému človeku mohlo byť jej exaltované správanie niekedy až nepríjemné. Vedela sa baviť na bezvýznamných maličkostiach i na veľkých veciach.
Gathercole obľuboval jej príbehy o skupinke šikovných detí, ktoré ohurovali políciu riešením zložitých záhad. Zoznámil sa s nimi ako desaťročný chlapec v londýnskom sirotinci. Pred šiestimi rokmi sa prvý raz osobne stretol s ich autorkou, ktorá mu pripadala rovnako podmanivá a nepredvídateľná ako jej knihy. Nikdy neveril, že to v povolaní, ktoré si zvolil, dotiahne ktovieako ďaleko, ale vďaka Athelinde Playfordovej bol už v relatívne mladom veku – ako tridsaťšesťročný – partnerom v úspešnej advokátskej firme Gathercole a Rolfe. Doteraz nemohol uveriť, že môže taký úspešný a výnosný podnik niesť jeho meno.
Bol voči lady Playfordovej nekonečne lojálny, nikdy v živote si k nikomu nevytvoril podobné puto. Musel však priznať, že prekvapenia a zvraty mal radšej v jej knihách, nie v skutočnosti. Zdá sa však, že ona na to nič nedbala.
Otvoril dvere.
„Ach! Konečne! Len poďte, poďte. Sadnite si. Prejdeme hneď k veci.“
Gathercole si sadol.
„Vitajte, Michel.“ Usmiala sa naňho a on mal zas ten zvláštny pocit ako vždy, že ho jej oči zdvihli, poobracali zo všetkých strán a opäť položili na miesto. „A teraz povedzte: ,Zdravím, Athie.´ No tak, pekne familiárne. Nijaké: ,Želám príjemné popoludnie, lady Athelinda.´ Alebo ,Dobrý deň, lady Playfordová.´ Pekne jednoducho, priateľsky: ,Ahoj, Athie.´ Žiadam priveľa? Ha?“ Spľasla rukami. Vyzeráte ako štvaná líška. Rozmýšľate, prečo som vás sem pozvala na celý týždeň, však? Aj pána Rolfa.“
Budú opatrenia, ktoré spravil Gathercole, dostatočné, aby firma preklenula jeho neprítomnosť aj absenciu Orvilla Rolfa? Ešte nikdy neboli obaja preč naraz až päť dní v kuse, lenže lady Playfordová bola najvýznamnejšou klientkou kancelárie a jej želanie bolo doslova rozkazom.
„Iste si v duchu kladiete otázku, či pribudnú aj ďalší hostia, však, Michael? K tomu sa dostaneme, ale stále čakám na ten neformálny pozdrav.“
Nemal na výber. Žiadala to od neho zakaždým a slová mu nikdy nešli z úst ľahko. Striktne dodržiaval pravidlá, a ak aj neexistoval zákon, že šľachtičnú, vdovu po piatom vikomtovi Playfordovi z Clonakilty, neslobodno oslovovať ,Athie´, tak by ho podľa jeho mienky bolo treba presadiť.
Často si vravel, aká škoda, že lady Playfordová, pre ktorú by urobil čokoľvek na svete, pohŕda akýmikoľvek konvenciami a tým, ktorí sa nimi riadia, sa vysmieva, že sú suchári.
„Zdravím, Athie.“
„No vidíte!“ Otvorila náruč ako žena, ktorá čaká, že jej do nej muž padne, hoci Gathercole vedel, že je to len gesto. „Prežili ste, môžete si vydýchnuť. No len chvíľu, máme veľa práce. Najprv k tej buchli, ktorú mám rozrobenú.“
Lady Playfordová vždy hovorila o rozpísanej knihe ako o „buchli“. Najnovší rukopis ležal v rohu písacieho stola a Athelinda naň vrhla žlčovitý pohľad. Gathercolovi pripomínal smršť pokrkvaných listov papiera so somárskymi ušami, ktoré sa povaľovali bez najmenšieho ladu a skladu.
Hostiteľka sa zdvihla z kresla pri obloku, z ktorého bolo vidieť ružovú záhradu. Gathercole postrehol, že sa nikdy nedíva von oknom. Ak má v zornom poli človeka, nemárni čas pozorovaním prírody. Z obloka na druhom, južnom konci pracovne sa zas otváral výhľad na veľký štvorcový trávnik, stála uprostred neho socha anjela, ktorú jej manžel Guy, nebohý vikomt Playford, venoval k tridsiatemu výročiu sobáša.
Gathercole pri každej návšteve domu obdivoval sochu, trávnik a rozárium a vnútri zas skriňové hodiny v hale, v knižnici bronzovú stolnú lampu s tienidlom z olovnatého skla v tvare slimáka. Predstavovali preňho akúsi stabilitu, ktorá ho upokojovala. Veci – a Gathercole pod týmto výrazom chápal neživé predmety, a nie záležitosti – sa v Lillieoaku len zriedka menili. Lady Playfordová sa totiž sústreďovala výlučne na ľudí a len minimálne ju zaujímalo to, čo nevie rozprávať.
V pracovni, kde sa teraz nachádzali, stáli v rozľahlej knižnici zaberajúcej celú jednu stenu, dve knihy hore nohami: Shrimp Seddonová a perlový náhrdelník a Shrimp Seddonová a vianočná pančucha. Boli tak už od jeho prvej návštevy. Keby sa na tejto skutočnosti po šiestich rokoch niečo zmenilo, vyviedlo by ho to z rovnováhy. Na policiach smeli stáť len knihy Atheliny Playfordovej. Ich farebné chrbty oživovali inak tmavú drevom obkladanú miestnosť – červené, modré, zelené, fialové, oranžové, slovom pestré, aby sa páčili deťom – a ostro kontrastovali s autorkinou bohatou hrivou sivých vlasov.
Postavila sa rovno pred Gathercola. „Chcem s vami hovoriť o svojom závete, Michael, niečo od vás potrebujem. Ale najprv mi povedzte, čo podľa vás vie priemerné dieťa o plastickej operácii nosa?“
„Ahm… nosa?“ Gathercole by si rád vypočul najprv okolnosti týkajúce sa poslednej vôle, ale obe otázky boli zrejme rovnako dôležité a možno aj súviseli. Testament lady Playfordovej spísali už dávno, všetko bolo v poriadku. Že by v ňom chcela niečo meniť?
„Nedvíhajte obočie, Michael. Je to úplne jednoduchá otázka. Napríklad v prípade havárie, alebo ak ide o vrodenú deformitu. Zákrok na zmenu tvaru nosa. Vedia o ňom deti niečo? Napríklad, ako sa taký zásah volá?“
„Prepáčte, ale netuším.“
„A vy to viete?“
„Jednoducho operácia, či už ide o nos alebo niektorú inú časť tela.“
„Možno ten termín pasívne poznáte, a ani si to neuvedomujete. Častý prípad.“ Lady Playfordová sa zamračila. „Hm, teraz vám položím ďalšiu otázku. Vojdete niekam do kancelárie firmy, kde sú zamestnaní desiati muži a dve ženy. Vypočujete si debatu tých chlapov týkajúcu sa jednej zo žien, ktorej hovoria, ,Rhino´, nosorožec.“
„To nie je veľmi galantné.“
„Teraz nehodnoťme ich správanie. O chvíľu sa dve dámy vrátia z obeda. Prvá má peknú štíhlu postavu, je milá, len tvár má trochu zvláštnu. Nikto nevie, kde je chyba, len čosi s ňou nie je v poriadku. Druhá je väzba, určite raz taká ako ja.“ Lady Playfordová bola priemerného vzrastu, plnoštíhla, ovisnuté plecia dodávali jej siluete tvar lievika. „Navyše má agresívnu povahu. Ktorú z nich podľa vás prezývali Nosorožec?“
„Tú mohutnú a výbušnú,“ bez váhania odvetil Gathercole.
„Výborne! Ale omyl. V mojom príbehu je to tá prvá so zvláštnymi črtami tváre – dala si totiž po nehode chirurgicky upraviť nos a ten zákrok sa volá rhinoplastika.“
„To som nevedel,“ priznal sa Gathercole.
„Ak ste ani vy nikdy nepočuli o rhinoplastike, nebudú to vedieť ani deti, pre ktoré píšem,“ vzdychla si lady Playfordová. Neviem sa rozhodnúť. Keď mi prišla na um tá zápletka, bola som nadšená, ale potom som sa zháčila. Obávam sa, že pointou príbehu nemôže byť odborný medicínsky výraz. Veď kto už sa zaujíma o operácie, ak ich sám nemusí podstúpiť? A deti už vôbec nie!“
„Mne sa ten nápad páči,“ povedal Gathercole. „Mohli by ste čitateľa trochu nasmerovať a zdôrazniť, že štíhla dáma nemá len zvláštnu tvár, ale aj čudný nos. A pri predstavovaní postavy uviesť, že podstúpila špeciálny zákrok. Shrimp sa nejako dozvie názov operácie a potom si dá súvislosti dokopy.“
Shrimp Seddonová bola desaťročná hrdinka próz lady Playfordovej, hlava partie detských detektívov.
„A sama je z toho prekvapená. Správne! Shrimp povie Podgovi: ,Neuveríš, ako sa ten zákrok volá,´ a bum, koniec kapitoly. Za tým dám nejakú vatu, pasáž o tom, ako polícia nezmyselne zatkne nesprávnu osobu, možno dokonca Shrimpinu mamu alebo otca – čitateľ sa medzičasom môže spýtať nejakého lekára, alebo sa pohrabať v encyklopédii. Ale vzápätí už Shrimp všetko odhalí. Áno! Michael, vedela som, že sa na vás dá spoľahnúť. Tak, jednu vec by sme mali vybavenú. A teraz k závetu…“
Vrátila sa ku kreslu pri okne a usadila sa doň. „Chcem spísať nový.“
Gathercola to prekvapilo. Podľa poslednej verzie testamentu sa mal majetok lady Playfordovej po jej smrti rozdeliť rovným dielom medzi jej dve deti, dcéru Claudiu a syna Harryho, šiesteho vikomta Playforda z Clonakilty. Mala aj tretie dieťa, Nicholasa, no ten zomrel ešte ako dieťa.
„Chcem zanechať všetko svojmu tajomníkovi Josephovi Scotcherovi,“ oznámila mu zvonivým hlasom.
Gathercola akoby zasiahol blesk. Márne by sa snažil tváriť, že jej slová nepočul. Boli tu a musel ich vziať na vedomie.
Čo má lady Playfordová v úmysle? Toto hádam nemôže myslieť vážne. Určite je to nejaký trik. Samozrejme, Gathercole odhalil jej úskok: najprv mu podhodila nepodstatnú a v zásade zábavnú otázku zápletky knihy a potom vytiahla tento bláznivý nápad.