Aktivista a dobrovoľník z Veľkého Šariša Martin Sárossy sa takmer pätnásť rokov venuje obnove hradov na východnom Slovensku. Vyštudovaný ornitológ rozbehol viacero projektov, ktoré oživili zabudnuté zrúcaniny.
Aj vďaka nemu sa podarilo vytvoriť Prešovskú hradnú cestu. Veľkou mierou k týmto aktivitám za poslednú dekádu prispel projekt ministerstva práce zameraný na podporu obnovy hradov s pomocou nezamestnaných. Ten sa však skončil.
Sárossy sa obáva, čo bude ďalej, chýbajú financie aj ľudia.
Keď sme si dohadovali rozhovor, našla som vás pri práci na jednom z hradov. Znamená to, že po zimnej prestávke sa opäť rozbehli rekonštrukcie a obnovovacie práce na týchto pamiatkach?
Sezóna sa začína, takže na viacerých hradoch sa robia prípravné práce. Žiaľ, len v kapacitách dobrovoľníckych, keďže výrazná pomoc zo strany štátu formou poskytnutia pracovníkov evidovaných na úrade práce sa skončila. Stojíme teraz pred otázkou, ako sa vysporiadať s touto situáciou. Na mnohých hradoch sú rozpracované niektoré časti obnovy, rozostavané lešenia. K dispozícii máme len dobrovoľníkov, za ktorých pomoci sa dá urobiť možno len päť až desať percent z toho, čo by sa podarilo urobiť, ak by projekt pokračoval.
Projekt obnovy hradov ministerstva práce za pomoci nezamestnaných sa skončil. Ako teda budete pokračovať?
Našou hlavnou úlohou bude nepretrhnúť líniu, pretože to by malo ďalšie negatívne dopady. Skúsenosti hovoria, že tam, kde sa prestalo s prácami na jeden rok, bolo oveľa ťažšie ich opäť naštartovať. Najnovšie sme sa však dozvedeli, že projekt s nezamestnanými by napokon mohol istým spôsobom pokračovať, zatiaľ však čakáme na presné informácie, v akom rozsahu. No pred nami je ťažká sezóna. Na druhej strane, projekt bol postavený na iniciatíve občianskych združení. Aj preto si myslím, že bol úspešný.
Hrady a múzeá na Slovensku prejdú rekonštrukciou, ale desiatky miliónov eur nestačia na všetko
Práve dobrovoľní lídri, častokrát predsedovia občianskych združení, boli zároveň odbornými koordinátormi nezamestnaných. Našou úlohou bude udržať týchto lídrov, nájsť nejakú podporu, aby to nenechali tak, a motivovať ich. Práve teraz sa o to snažíme, keďže komunikujeme v rámci celoslovenskej platformy takýchto združení, máme dvadsaťosem členov. Je tu však generačný problém.
Dostaneme sa o pár rokov tam, kde sú Poliaci a Maďari. Pripomenulo mi to stretnutie, počas ktorého starší páni spomínali, aké to bolo úžasné, keď ako mladí dobrovoľne pracovali na obnove hradov. Teraz tam všetko beží na komerčnej báze.
Mohla by byť ďalšou náhradou aj dotačná schéma vyhlásená ministerstvom investícií určená aj pre občianske združenia a neziskovky zamerané na obnovu hradov? Nebude avizovaná podpora od 10-tisíc do 50-tisíc eur iba slabou náplasťou za to, čo bolo v minulosti?
Suma by bola postačujúca. Vnímam však aj riziká tejto výzvy, ktorá je v úplne inej štruktúre. Naši členovia, dobrovoľníci, si po večeroch, vo voľnom čase, lámu hlavu nad tým, ako majú naformulovať texty projektov. Nemáme peniaze na to, aby sme zaplatili profesionálnu agentúru, ktorá sa tomu venuje. Tiež komunikácia zo strany ministerstva je zrejme úmerná kapacitám, ktoré ministerstvo má. Stretávame sa s tým, že telefóny nie sú dvíhané, odpovede sú strohé a neurčité. Obávam sa, že hoci mnohí sa s posledným vypätím síl prihlásili do výzvy, možno pre nejaké chyby, nesprávne formulácie, budú zamietnuté. Ak tam ministerstvo dá lehotu na doplnenie chýbajúceho, opravy, bude to fajn.
Ďalšia vec, nevieme, ako dlho bude trvať schvaľovací proces. Máme polovicu apríla, práce sa začínajú. S nezamestnanými sme začínali od 1. mája. Keď sme si pozerali vlaňajší proces tejto schvaľovacej schémy, trval tri až štyri mesiace. A začínať murovať na hradoch v auguste by bolo veľmi neefektívne. Vážime si túto podporu a pomoc zo strany štátu, ale prichádza neskoro a je dosť ťažké ju uchopiť.
Financie a vedomosti sú síce základ, ale vpred posúva nadšenie.
Znamená to, že leto na hradoch, čo sa týka prác, asi nebude také aktívne, ako po minulé roky?
Objem práce zatiaľ pôjde rapídne dole. Ruch miešačiek a cengania kelní o kamene bude počuť menej. Možno sa združenia zamerajú skôr na komunikáciu s návštevníkmi, predsa len návštevnosť výrazne stúpla. Pre hrady v exteriéroch bol vlaňajší covidový rok v tomto smere najsilnejší. To sa odzrkadlilo aj na dobrovoľných príspevkoch, predalo sa rekordne veľa magnetiek a spomienkových predmetov, čo tiež pomáha občianskym združeniam financovať ich aktivity.
Ľudia si teda našli cestu aj k hradom, ktoré boli ešte pred desiatimi rokmi považované za zabudnuté zrúcaniny?
Paradoxne, niektoré takéto, kedysi „bezvýznamné zrúcaniny“, teda zarastené, málo navštevované, preskočili v tomto smere aj hrady, ktoré boli dlhodobo v správe samosprávneho kraja alebo štátu. To len dokladuje to, že financie a vedomosti sú síce základ, ale vpred posúva nadšenie. Projekt dokázal postaviť na nohy aj úplne zaniknuté hrady. V rámci neho sa ich podarilo archeologicky preskúmať, odkryť a aspoň čiastočne nadmurovať zvyšky ich murív. Teda hrad, ktorý síce je v názve obce, aj v jej erbe, ale bol natoľko zaniknutý a zarastený, že ani miestni nevedeli, kde sa nachádza, dnes tvorí dominantu obrazu obce, je súčasťou jej siluety.
Aké najvýznamnejšie projekty na východe Slovenska sa takýmto spôsobom podarilo za poslednú dekádu zrealizovať?
Konkrétne sa týkajú štyroch hradov v okolí Prešova. Ide o koncept Prešovskej hradnej cesty. Tvorí ju hrad Šebeš, ktorý je nad obcou Podhradík. Ďalej je to Soľnohrad, slovenský Salzburg. Kým bol známy ako len zopár kameňov na nejakej skale, dnes je už pekne zrekonštruované torzo viditeľné z veľkej vzdialenosti. Boli tam objavené aj ďalšie múry.
Nezamestnaní pomáhajú zachrániť hrad Revište, obnovu pamiatky podporilo aj ministerstvo
Potom je to Obišovský hrad. V minulosti bol tak neznámy, že dokonca aj ministerstvo kultúry a pamiatkový úrad ho evidovali pod inou parcelou na susednom kopci. Keď sme začínali tento projekt, museli sme ho akoby znovu vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku, opravili sme chybu v databáze. Tento hrad má vďaka svojej dobrej prístupnosti naozaj veľmi dobrú návštevnosť. Má ideálnu polohu medzi Prešovom a Košicami pri Kysaku, pri dopravnom uzle. A do štvorice je to Lipovský hrad.
Mne ešte napadol hrad Plaveč pri Starej Ľubovni. Je známe, že počas prác sa podarilo objaviť jeho ďalšie múry, vďaka čomu sa zistilo, že je v skutočnosti väčší, než sa predpokladalo. Teda asi aj tam projekt pomohol?
Plaveč určite patrí medzi tie, ktoré projekt so zapojením nezamestnaných postavil na nohy. Rok predtým, ako sa začala obnova, si tamojší starosta nevedel predstaviť, ako môže obec začať obnovovať hrad, ktorý obci nepatrí a leží na pozemku, ktorý jej tiež nepatrí. Ale našli sme vtedy spolu riešenie. Podarilo sa to a dnes je hrad významnou dominantou. Je jedným z tých dobre dostupných a práve na tom chce obec stavať poskytovanie služieb. A tak, hoci sa jeho obnova spomalí či zastaví, aj s tým, čo už je na hrade vybudované, sa dá vytvoriť zaujímavý pekný zážitok pre návštevníka.
Spomínané hrady sú roztrúsené po regióne. Akým spôsobom fungujete pri koordinácii ich obnovy, presúvate sa každodenne z hradu na hrad?
Vlani som koordinoval obnovu troch hradov, išlo o Plaveč, Turňu a Lipovce. Ráno som zadal prácu na Plavči, poobede som bol v Lipovciach, na druhý deň som išiel na Turňu. Takto som fungoval celú sezónu, od mája do októbra.
Aj ste priložili ruku k dielu?
Áno, pre mňa je murovačka relax. Keď už všetci odišli, hluk ustál, aj ja som si zopár kameňov položil do hradného múru. Je to oddych od stresu a zhonu, keď musí človek stále pendlovať a byť vždy na telefóne. Na druhej strane, nedarilo by sa nám dobre, ak by som nemal „parťákov“ v jednotlivých hradných skupinách nezamestnaných. V každej z nich som mal človeka, na ktorého som sa vedel spoľahnúť, že skontroluje práce a bude ich viesť.
Veľmi ma nadchlo nadšenie ľudí, keď videli, ako tam niekto pracuje.
Ste však vyštudovaný prírodovec, ako ste sa dostali na cestu záchrany hradov?
Som vzdelaním ornitológ. Do tridsiatky som zachraňoval ohrozené vtáčie druhy, konkrétne sovy. Pracoval som v Bratislave, na rôznych záchranných projektoch, práca ma bavila a nerozlišoval som medzi ňou a oddychom. A potom prišlo akési vyhorenie. Vrátil som sa domov, chcel som si vyčistiť hlavu.
A potom vás zlákal Šarišský hrad, ktorý ste začali obnovovať ako prvý?
Ako rodák z Veľkého Šariša som ho vždy vnímal ako súčasť môjho života. V tom čase som chcel začať hospodáriť, gazdovať. Mal som na to osobné podmienky, bol som slobodný, bez záväzkov. Splnil som si tak chlapčenský sen a išiel som žiť mesiac na Šarišský hrad, ktorý bol vtedy úplne zarastený a neprehľadný, nebolo vidieť ani jeho múry. Začal som odstraňovať kroviny.
Veľmi ma nadchlo nadšenie ľudí, keď videli, ako tam niekto pracuje. Akoby išlo o naplnenie ich túžby vidieť pekný a vyčistený hrad. Brali mi náradie z rúk a chceli mi pomôcť. To bolo druhým impulzom do života a tak som sa rozhodol prejsť na kultúrne dedičstvo a začal sa venovať obnove hradu. Zaviedol som tam tiež chov kôz, čo veľmi pomohlo pri tlmení náletových drevín.
Dalo by sa povedať, že ste sa na mesiac stali hradným pánom a týmto ste možno podnietili ďalších dobrovoľníkov k záchrane hradov?
Jednoznačne, aj mňa to posunulo. Ak by niekto v budúcnosti chcel začať obnovovať hrad a cíti sa v tomto sám, najlepšie je ísť na daný hrad. Nemusí tam ísť na mesiac, možno stačí aj jeden víkend. Som však presvedčený o tom, že aj na tom najmenšom hrade nájde ľudí, ktorí zmýšľajú rovnako. A takto by mohlo vzniknúť ďalšie občianske združenie a skupina nadšencov, ktorá by zachránila ďalší z tej zvyšnej polovice zanedbaných hradov na Slovensku.