Peter Stachura je druhým štátnym tajomníkom ministerstva zdravotníctva. Ako lekár pôsobil 16 rokov v Nemecku a Rakúsku na klinikách anestéziológie a intenzívnej medicíny.
Andrea Kalavská: Niekedy by som bola radšej na Haiti, ale mala som cieľ (rozhovor)
Svoje dlhoročné skúsenosti zo zahraničia plánuje implementovať aj do slovenského zdravotného systému. Ako uviedol pre portál vZdravotníctve.sk, jeho cieľom je efektívnejšie a modernejšie zdravotníctvo, ale tiež dostupnejšia a kvalitnejšia zdravotná starostlivosť.
Od júna ste druhým štátnym tajomníkom MZ SR, predtým ste pracovali ako lekár. Je to veľká zmena? Čo vás v novej funkcii motivuje?
Minister zdravotníctva Marek Krajčí ma oslovil s ponukou na spoluprácu. Vzhľadom na to, že mojím eminentným záujmom je, aby slovenské zdravotníctvo napredovalo a systém bol nastavený efektívne a kvalitne, ponuku som prijal. S pánom ministrom som spolupracoval aj v minulosti, poznám jeho myšlienky a vízie, som s nimi stotožnený a je pre mňa cťou, že môžem byť súčasťou jeho tímu.
Naším spoločným cieľom je, aby mal pacient dostupnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť a zdravotnícki pracovníci adekvátne podmienky na svoju prácu. Uvedomujem si, že je to záväzok, a zároveň aj príležitosť skvalitniť systém zdravotníctva na Slovensku. Tomuto zámeru plne prispôsobujem aj svoje pôsobenie na ministerstve zdravotníctva.
Absolvujem množstvo pracovných rokovaní a diskusií, analyzujeme jednotlivé oblasti, a to v kontexte záväzkov, ku ktorým sme sa zaviazali v programovom vyhlásení vlády. Verím, že svoje skúsenosti zúžitkujem v súčasnej pozícii a pomôžem zlepšiť zdravotníctvo na Slovensku.
Dlhých 16 rokov ste pracovali v Nemecku a Rakúsku. Aké skúsenosti ste si odtiaľ odniesli? Čím by nás tieto krajiny mohli inšpirovať?
Pri porovnávaní treba vždy zohľadňovať aj objem financií, ktorý je v systéme. Platí to aj v prípade Nemecka či Rakúska. Obe krajiny dávajú v prepočte na jedného obyvateľa do zdravotníctva oveľa viac ako Slovenská republika. Naše finančné možnosti sú obmedzené, preto sa treba sústrediť na efektivitu.
Ďalšou témou je personálne zabezpečenie, ako aj spokojnosť zdravotníckeho personálu. Tá sa vždy premietne aj do vzťahu k pacientom, čo v konečnom dôsledku ovplyvní celkovú atmosféru v systéme. Aj v spomínaných krajinách je nedostatok sestier či lekárov, ale ich absencia nie je taká citeľná ako na Slovensku.
So starnutím populácie nám bude narastať počet ľudí odkázaných na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, budú pribúdať chronické ochorenia, ktoré si vyžadujú dlhodobú zdravotnú starostlivosť. Na tento vývoj treba reagovať. Medicína je a zostane povolaním, ktoré výrazne závisí od ľudských zdrojov.
Vážim si prácu zdravotníkov, ktorí v systéme odvádzajú kvalitnú prácu. Sú nesmierne dôležití a aj preto na ministerstve zdravotníctva budem robiť všetko preto, aby sa ich podmienky postupne zlepšovali.
Ste členom tímu nezávislej platformy Za lepšie zdravotníctvo, ktorá sa zaoberá fungovaním zdravotného systému vo vyspelých krajinách. V čom vidíte najväčšie nedostatky nášho systému?
Ide o platformu, ktorej cieľom je zverejňovať názory a skúsenosti medicínskych expertov, ktorí chcú svoje zahraničné skúsenosti konfrontovať so slovenskou realitou a prinášať návrhy riešení. Dúfam, že sa nám práve na ministerstve zdravotníctva podarí „uviesť do života“ aspoň niektoré z nich.
Jedným z ťažiskových zámerov, na ktorých začíname intenzívne pracovať, je dlhodobá zdravotná starostlivosť. V tejto oblasti nás čaká veľa spoločných úloh s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR.
V medzinárodnom porovnaní má Slovensko menej všeobecných lekárov, hoci sú nesmierne dôležitou súčasťou zdravotného systému v každej krajine.Jednou z priorít MZ SR je preto aj reforma ambulantnej zdravotnej starostlivosti a posilnenie ich postavenia.
Výzvou je tiež zadefinovanie nároku pacienta, čo sa nám už dlhodobo nedarí stanoviť. Medicínske štandardy sú jednou z možností, ako ho zadefinovať. Ich vývoj trvá dosť dlho, ale chceme ich zjednodušiť.
Ako je to so zdravotným poistením v Rakúsku a Nemecku? V čom sú najväčšie rozdiely? Existuje tam niečo ako zdravotné pripoistenie?
V Nemecku fungujú okrem zákonných poisťovní aj súkromné poisťovne, v ktorých sa občan môže plne poistiť, ale až keď jeho ročný príjem prevýši určitú finančnú hodnotu. V Rakúsku sú zamestnanci poistení v jednej štátnej poisťovni alebo v „stavovskej“ poisťovni (poľnohospodári, železničiari, učitelia, policajti atď. majú svoje poisťovne). No existuje aj alternatíva pripoistenia v súkromnej poisťovni.
Stretla som sa s názorom, že služby nášho zdravotníctva sú v porovnaní so Západom „lacnejšie“. Je to tak?
Celkovo možno konštatovať, že v nemeckom zdravotníckom systéme je tlak na znižovanie počtu nemocničných lôžok a na rozširovanie ambulantnej sféry. Platí totiž jednoduchá rovnica: ambulantné výkony sú podstatne lacnejšie ako lôžko na nemocničnom oddelení. No a personál je v týchto krajinách oveľa nákladnejšou položkou ako na Slovensku.
Aj keď máme mnohé problémy, ešte stále máme na Slovensku relatívne dobrú dostupnosť ambulantnej starostlivosti a predovšetkým mnoho zdravotníkov, ktorí vykonávajú svoju prácu kvalitne a zodpovedne.
V čom je ešte zdravotná starostlivosť v zahraničí iná? Aký je prístup zdravotníkov k pacientovi napríklad v paliatívnej medicíne? Je v ňom viac úcty, empatie… alebo väčší odstup?
Pracoval som vo viacerých nemocniciach ako anestéziológ, čím som mal príležitosť nahliadnuť hlbšie do viacerých segmentov medicíny. Ďalšou oblasťou môjho pôsobenia je paliatívna medicína, ktorá prepája sociálny a zdravotný systém. Naučila ma vnímať pacienta komplexne, so všetkými jeho potrebami, nielen ako organickú dysfunkciu.
Paliatívna medicína je veľká a zásadná téma aj pre slovenské zdravotníctvo. Ak sa jej fungovanie nastaví správne a efektívne, môže priniesť veľa pozitív pre pacientov, ale aj ich príbuzných. Na zvládnutie budúcich výziev je nevyhnutné integrovať zdravotnú a sociálnu starostlivosť.
Takisto je veľmi dôležité pamätať na to, že zdravotníctvo je služba, že rovnako ako zdravotnícki pracovníci, aj pacienti majú svoje práva a povinnosti, ktoré musíme rešpektovať. V tomto máme rezervy. Pozdrav, úcta, vysvetlenie, empatické správanie zdravotníckeho personálu, ale aj pacientov a ich príbuzných je zmenou v nás. Na slušnosť by sme si mali nájsť čas vždy.
Slovenskí pacienti sa často sťažujú na dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia. Dali by sa podľa vás nejako skrátiť?
Čakacie lehoty nie sú len u nás, ale aj v zahraničí. Dostupnosť zdravotnej starostlivosti je jedna zo zásadných tém. Ovplyvňuje ju dôsledné plánovanie potreby a kvalitný manažment pacienta. Ak je nedostatok odborného personálu, nerovnomerné rozloženie ambulantnej a ústavnej zdravotnej starostlivosti, výsledok nemôže byť optimálny.
Ďalšou otázkou je aj manažment pacienta, ktorý môže zapríčiniť zbytočné návštevy špecialistov. Čakacie doby pri diagnózach, ktoré si vyžadujú rýchlu diagnostiku a liečbu sa nemôžu predlžovať.
Jedným zo základov pre dobre fungujúci systém zdravotnej starostlivosť je silné postavenie všeobecných lekárov. Dostupnosť zdravotnej starostlivosti v Nemecku a Rakúsku je veľmi dobrá, ale za ešte dôležitejšie ako samotné čakacie doby považujem to, že pacienti tu nečakajú na starostlivosť, ktorá ich môže výrazne ohroziť na živote alebo zdraví. Napríklad v onkológii.
Ako ste už spomenuli, problémom Slovenska je nedostatok personálu. Často sa tiež hovorí o nadmernom vyťažení zdravotníkov. Malo by byť podľa vás menšie?
Nedostatok odborného personálu nie je len problémom Slovenska, ale väčšiny európskych krajín. Personálne normatívy sú podľa môjho názoru prospešné, pretože od nich sa odvíja kvalita zdravotnej a ošetrovateľskej starostlivosti. Napríklad na OAIM mám osobnú skúsenosť, že keď sú na jednu intenzívnu sestru dvaja pacienti, tá starostlivosť je podstatne kvalitnejšia, ako keď na sestru pripadajú traja. Pacienti sú menej fixovaní k lôžku, sú viac mobilizovaní, sestry sú menej ohrozené syndrómom vyhorenia.
Na Slovensku každým rokom pribúdajú pacienti s civilizačnými ochoreniami. Ako by sme mohli takýto trend zastaviť alebo zvrátiť?
Jednou z našich úloh je podpora zmysluplnej prevencie, presadzovanie zdravého životného štýlu, ale aj včasná diagnostika a predchádzanie rizikám závažných ochorení. Ambulantná a ústavná zdravotná starostlivosť v regióne musí dopĺňať plnohodnotnú komunitnú starostlivosť. Tak, aby sme znižovali počet odvrátiteľných úmrtí.
Zámerom je zlepšenie prechodu pacienta celým systémom, od prevencie cez poskytovanú zdravotnú starostlivosť, až po doliečovanie, rehabilitáciu, dlhodobú a paliatívnu starostlivosť.
Malo by sa podľa vás do zdravotníctva investovať viac? Ak áno, bude to možné aj počas ekonomickej krízy po pandémii?
Ministerstvo zdravotníctva robí všetko pre to, aby bolo v sektore toľko peňazí, koľko reálne potrebuje. Rokovania o dofinancovaní sektora prebiehajú na úrovni ministerstiev zdravotníctva a financií, taktiež zdravotných poisťovní. Ale peňazí v zdravotníctve nikdy nebude dosť, pretože naše potreby nemajú hranice. Sústavne stúpajú náklady na nové inovatívne lieky, na nákladnú zdravotnú starostlivosť. Na druhej strane regulátor, teda štát, musí jasne zadefinovať, na čo chce obmedzené zdroje použiť. V prvom rade by sme sa mali zamerať na efektívnosť, zalátať diery, cez ktoré nám unikajú zdroje a následne hovoriť o dofinancovaní.
Na čo by ste sa v práci chceli zamerať najbližšie mesiace?
Priority sme definovali v programovom vyhlásení vlády. Mojou primárnou úlohou v pozícii štátneho tajomníka na ministerstve zdravotníctva je zastrešovať odbornú úroveň na Sekcii zdravia. Od prevencie, skríningov, verejného zdravotníctva, cez poskytovanie zdravotnej starostlivosti až po dlhodobú zdravotnú starostlivosť.
Druhou veľkou a zásadnou témou je oblasť vzdelávania, teda špecializácie, akreditácie, ďalšie vzdelávanie a celkovo – optimalizácia vzdelávacích procesov. Rovnako aj problematika štandardných diagnostických a terapeutických postupov a kategorizácia výkonov. Práce je nesmierne veľa.
