Sanitky – škodovky 1203, ktoré mali problém vyjsť do kopca. Sestry boli oblečené jednotne v bielych zásterách a nosili čepce. Zo zobrazovacích vyšetrení väčšina ľudí poznala nanajvýš röntgen.
Všetko bolo naplánované a centrálne riadené. Tridsať rokov od novembra 1989 je naše zdravotníctvo o riadny kus ďalej. No možno nie tak ďaleko, ako sme dúfali.
A naopak, často počuť ponosy, že „kedysi to bývalo lepšie“. Naozaj?
Do 60. rokov to ešte išlo dobre
V zdravotníctve platilo to, čo v mnohých iných sektoroch počas socializmu: tlak na kvantitu a intenzitu, hovorí analytik inštitútu INESS Martin Vlachynský.
„Stavali sa vo veľkom nemocnice, polikliniky, prudko rástol počet zdravctníckych pracovníkov. Vytvárali sa masové programy proti infekčným ochoreniam. Na význame narástla starostlivosť o novorodencov (tzv. Semaškov systém),“ rekapituluje Vlachynský.
Podobne ako v západnom svete, aj v socialistickom bloku to podľa neho dobre fungovalo v povojnových rokoch. No napríklad dojčenská úmrtnosť zotrvala na Západe nižšia, napriek veľkým poklesom v Československu.
Chýbali lieky aj materiál
Od 60. rokov však začali čoraz viac prevažovať chronické ochorenia, na ktoré socialistické zdravotníctvo nedokázalo adekvátne reagovať.
V tomto období stredná dĺžka života mužov dokonca poklesla. V roku 1967 to bolo 68 rokov, no v roku 1989 už len 66 rokov. „To bolo vo vyspelých štátoch niečo nevídané,“ upozorňuje analytik. Za to, samozrejme, nemohlo len zdravotníctvo, ale napríklad aj zhoršovanie kvality životného prostredia.
Zdravotníctvo sa borilo s nedostatkom moderných liekov. S väčšinou z nich totiž prišli západné farmaceutické spoločnosti a ich dovoz do Československa bol problematický. Často sa sem dostali s odstupom času až ako generiká.
Liekov máme viac, sú lepšie a dávame si na ne viac pozor
Chýbala aj väčšina technického vybavenia, od zobrazovacích zariadení až po bežný spotrebný materiál.
Rovnosť? Nebola
Často počuť sťažnosti, že za socializmu bola dostupnosť zdravotnej starostlivosti lepšia. No nie je to tak.
Aj v zdravotníctve platilo, že boli rovní a rovnejší, pripomína Vlachynský. Pre pohlavárov existovalo tzv. Státní sanatorium pro nomenklaturní kádry a jejich rodinné příslušníky. Prípadne si vedeli zabezpečiť liečbu v zahraničí.
Netreba zabúdať na vysokú mieru korupcie v zdravotníctve. Pramenila aj z toho, že plat lekára bol len cca 1,5-násobok priemerného platu.
„Za najvážnejší problém pre dnešný deň ale považujem to, že štát odňal občanom zodpovednosť za vlastné zdravie. Výsledkom je okrem iného aj postupné okresávanie individuálnych slobôd v mene zdravia spoločnosti,“ uzatvára Vlachynský.
Život sa predlžoval len pomaly, Západ nás predbehol
Nové technológie, postupy, lieky, prístroje, poznatky. I keď pokrok by bol nezadržateľný aj bez pádu vlády jednej strany, spomeňme si, že západné lieky či materiál sa k nám dostávali ťažko.
Otvorenie hraníc a zmena v spoločnosti priniesli svoje ovocie. Ako hovorí analytik inštitútu INEKO Dušan Zachar, v roku 1960 bola v Československu priemerná očakávaná dĺžka života pri narodení vyše 70,5 roka. V Rakúsku a Nemecku bola nižšia – okolo 69 rokov.
No za 30 rokov socialistického zdravotníctva sa tento ukazovateľ zvýšil v Československu len o necelý rok. V Rakúsku však narástol o 7 rokov a v Nemecku o 8 rokov. „Krajiny, ktorých nezaťažovalo jarmo komunistického režimu, nás výrazne predbehli,“ sumarizuje Zachar.
Žijeme už dlhšie
Po páde nedemokratických režimov sa aj priemerná očakávaná dĺžka života v krajinách strednej a východnej Európy výraznejšie zvýšila. Nárasty sú už porovnateľné s vyspelými štátmi Európy.
„Socializmus a jeho brzdiace dedičstvo, ktoré čiastočne cítime ešte aj dnes, keďže reforma zdravotníctva sa na Slovensku nedokončila, zapríčinil naše zaostávanie,“ konštatuje Zachar.
Prečo teda tá nostalgia za zdravotníctvom, ktoré nám nedokázalo pomôcť?
Spomienkový optimizmus
Na zlé sa ľahko zabúda. Ľudia si často neuvedomujú, že diagnostiku či liečbu, ktorú máme k dispozícii v súčasnosti, sme predtým nemali. Sústreďujú sa viac na negatívne javy a zabúdajú na negatíva minulých dôb.
Svoje urobila aj rastúca informovanosť a zvyšujúce sa povedomie o právach pacientov. V minulosti sa s lekárom nehádalo, pokorne sa prijímali jeho slová. O skutočných či domnelých pochybeniach zdravotníckych pracovníkov dnes zoširoka informujú médiá. To sa pred rokom 1989 nedialo.
Netreba zabúdať ani na demografický faktor, upozorňuje Vlachynský. „Väčšina dnes žijúcich ľudí nemala v roku 1989 viac ako 30-40 rokov. Boli v plnom zdraví a sile. Zdravotníctvo tak poznali len zvonka. Diabetici, onkologickí pacienti, pacienti s inými chronickými chorobami, po infarkte či mozgovej príhode – tí všetci sú dnes už dávno mŕtvi,“ hovorí bez obalu.
Keď chýbajú lekári a sestry
No nie všetky nedostatky dneška sú len optické. Problematická je dostupnosť zdravotnej starostlivosti, najmä v regiónoch. Kým za totáča absolventi dostali umiestenku a museli ísť, kam ich poslali, dnes si miesta hľadajú sami. A môžu si vyberať.
Sestry sa za 30 rokov výrazne zmenili, niektoré problémy však ostávajú rovnaké
Svoje urobila aj zmena v sídlach. Kým veľké mestá sa rozrastajú a lákajú ľudí, obce a vzdialenejšie a menšie mestá sa scvrkávajú.
Otvorenie hraníc a neskôr aj pracovného trhu v Európe prinieslo široké možnosti zdravotníckych pracovníkov uplatniť sa v zahraničí. Rozdiel v platoch, pracovných podmienkach či možnostiach výskumu mnohých zlákal za hranice. A keďže nedostatok zdravotníckych pracovníkov je celosvetový problém, domov sa neponáhľajú.
