HIV na Slovensku: dobré správy sú, no nie je ich veľa

Mohlo by sa zdať, že je všetko v poriadku. Rozšírenie HIV na Slovensku je napriek rastúcemu počtu prípadov stále veľmi nízke. Podľa najaktuálnejších čísiel Úradu verejného zdravotníctva sa od začiatku sledovania do konca prvého polroka 2019 u nás vyskytlo 1129 prípadov. To je menej než napríklad len v samotnej Prahe.

Dobrou správou je aj stav liečby. Začína sa s ňou okamžite po diagnostikovaní a je najmodernejšia dostupná. S jej pomocou sa u pacientov darí nielen zastaviť množenie vírusu, ale ho dostať aj do stavu, kedy je jeho vírusová nálož taká nízka, že je prakticky neinfekčný. Kvalita jeho života je porovnateľná s HIV negatívnym človekom.

To boli dobré správy. Teraz tie horšie.

Stále nevyliečiteľné ochorenie

Časy, kedy sa diagnóza HIV pozitivity rovnala relatívne rýchlemu a stopercentnému rozsudku smrti, sú už teda preč. HIV sa dostal na úroveň neliečiteľnej chronickej choroby.

Pokrok v liečbe však priniesol zaujímavý paradox, upozorňuje Dalibor Dvorský, zrejme jediný, kto na Slovensku o svojej diagnóze verejne hovorí.

Podľa neho totiž pokles vírusovej nálože pod detegovateľnú úroveň môže presvedčiť pacientov, že sa vyliečili. Menej citlivé, napríklad domáce testy HIV skutočne môžu ukázať negatívny výsledok, pripúšťa šéf bratislavského Domu svetla Jiří Pavlát. Laboratórne testy však vírus HIV odhalia.

Ale liečba je doživotná. Vírus držia na uzde každodenné dávky liekov. Ak ich pacient prestane brať, čoskoro je tam, kde bol predtým. Hoci liečiteľné, HIV je zatiaľ stále nevyliečiteľné ochorenie.

No väčšina spoločnosti tento skok v postoji k HIV neabsolvovala. Naopak, stále pretrváva opačný extrém.

Obavy majú aj lekári

Ľudstvo má v podstate šťastie. Vírus je síce odolný voči pokusom ho zlikvidovať, no zároveň sa nešíri práve najjednoduchšie. V bežnom kontakte sa vám ho chytiť jednoducho nepodarí.

Strach z nakazenia je preto zväčša iracionálny. V prípade zdravotníckych pracovníkov, ktorí prichádzajú do styku s krvou svojich pacientov, sa ich obavy môžu javiť ako oprávnené. Ale iba na prvý pohľad.

HIV pozitívni sa na Slovensku boria so stigmatizáciou a predsudkami

Ku každému pacientovi pristupujeme tak, akoby bol infekčný, znie jedno z prvých pravidiel infekčnej kontroly. Zdravotnícki pracovníci sú vybavení celou škálou ochranných pomôcok, ktoré ich chránia pred nakazením sa hocičím.

A vráťme sa k predchádzajúcej informácii: liečení pacienti s HIV sa dostanú do stavu, keď sú prakticky neinfekční. To „prakticky“ si vedci nechávajú ako zadné dvierka: hoci sa ešte nikdy nepotvrdil prenos vírusu z liečeného pacienta, teoretická možnosť existuje.

No i tak je riziko nakazenia sa minimálne. A tak sa dostávame do ďalšej paradoxnej situácie.

Nesprávne určené riziko

Pacient, ktorému diagnostikovali HIV, je o tom povinný informovať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. To aby lekár mohol prijať príslušné ochranné opatrenia. A práve vtedy nastáva situácia, že pacienta odmietnu.

Invazívne vyšetrenia, odkladné chirurgické zákroky. „Zubári,“ pridáva Dalibor Dvorský najčastejšiu profesiu, ktorá pred HIV pozitívnymi zatvára dvere.

Najčastejším dôvodom je, že nie sú na to „vybavení z hľadiska bezpečnosti práce“, cituje v rozhovore pre náš portál vedúca Národného referenčného centra pre prevenciu HIV/AIDS Danica Valkovičová Staneková.

Vedúca centra pre HIV/AIDS Danica Valkovičová Staneková: Liečba je u nás na európskej úrovni

Problém je v tom, že do ambulancie či nemocnice môže prísť človek, ktorý nevie o tom, že má HIV. Nemôže teda o tom ani informovať ošetrujúci personál. Ktorý teda nemá ani dôvod ho odmietnuť.

Neliečený a vysoko nákazlivý pacient sa tak dočká ošetrenia, zatiaľ čo liečený a nízko (či vôbec) infekčný pacient nie. A čo sa stane s dotyčným zubárom?

Keďže nie je blázon, pri každom pacientovi si nasadí rukavice, rúško a okuliare či tvárový štít.

Komora zubných lekárov sa snaží svojich členov vzdelávať

Slovenská komora zubných lekárov doposiaľ neeviduje žiadnu sťažnosť na odmietnutie ošetrenia HIV pozitívneho pacienta. „I keď sú indície, že sa tak deje,“ pripúšťa hlavná odborníčka pre zubné lekárstvo Neda Markovská.

Ošetrovanie HIV pozitívnych pacientov podľa nej ukladá ešte naviac niektoré opatrenia, aby sa vylúčil prenos infekcie. Napríklad sa objednávajú na koniec pracovného času. Používa sa aj jednorazový materiál a nástroje, ktoré sa po použití buď znehodnotia, alebo sú zo špeciálneho materiálu na opakované použitie.

„Ich cena je vysoká. Zároveň je potrebné jednorazové oblečenie a ostatné ochranné pomôcky pre zubného lekára a sestru,“ pripomína Markovská.

Na Slovensku rastie počet chorých na HIV

Ako podotýka, komora zubných lekárov sa zároveň snaží svojich členov vzdelávať. „Je potrebné uviesť, že viac ako 50 % zubných lekárov je starších ako 55 rokov. Práve u tejto skupiny pretrváva strach z možnosti infekcie vírusom HIV vo veľkej miere,“ uvádza hlavná odborníčka.

Súčasná pregraduálna výučba študentov zubného lekárstva v novom kurikule tiež obsahuje rozšírenú výučbu o problematike ošetrovania HIV pacientov zubným lekárom, ako aj prejavy ochorenia v ústnej dutine.

Zároveň v rámci predmetov Lekárska mikrobiológia, Infekčné lekárstvo, Imunológia, Dermatovenerológia a iných je výučba venovaná klinike, liečbe a priebehu ochorenia.

Vyriešia problém špecializované ambulancie?

Podľa SKZL by riešením bolo zriadenie špeciálnych ambulancií. HIV totiž znamená zmenu zdravotného stavu.

„Je jednoznačne dokázané, že prevencia a včasná liečba zubného kazu a zápalových ochorení eliminujú komplikácie, najmä liečbu chirurgickou metódou, ako je napríklad extrakcia zuba,“ uvádza.

Zmeny v ústnej dutine u HIV infikovaného pacienta sú podľa nej mnohotvárne a vyžadujú vedomosti a skúsenosti, ktoré zahŕňa špecializačná certifikovaná príprava z ochorení ústnej sliznice a najmä klinické skúsenosti z parodontológie.

Starostlivosť o týchto pacientov musí byť pravidelná, nielen počas ich hospitalizácie na infekčných klinikách a v prípadoch potreby akútneho ošetrenia, prízvukuje Markovská.

Kde sa testovať na HIV

Špecializované ambulancie by mohli vzniknúť v Bratislave, Martine a Košiciach. „Prostredie infekčnej kliniky je pre týchto pacientov vyhovujúcim, najmä po psychickej stránke. Je pre pacienta výhodnejšie, ak by mu aj zubnolekárska starostlivosť bola poskytnutá v zariadení, kde sa mu poskytuje liečba základného ochorenia,“ odôvodňuje.

O toto riešenie sa SKZL snaží už od roku 2007, no bez reakcie z ministerstva.

Otázne je tiež, ako by pacienti reagovali na to, že svojho zubára majú stovky kilometrov ďaleko.

Úrad pre dohľad pri odmietnutí nepomôže

Hoci sa zubní lekári v prípade odmietnutia zdravotnej starostlivosti skloňujú najčastejšie, zďaleka nie sú jediní. Čitatelia nás upozornili aj na ďalšie prípady z rôznych profesii. Odmietnutia sa dokonca dočkali aj v jednej z fakultných nemocníc.

Čo majú teda robiť, ak sa stretnú s dverami zabuchnutými pred nosom?

Ak ste inštinktívne povedali „obrátiť sa na úrad pre dohľad“, tak je to nesprávna odpoveď. Úrad totiž môže skúmať len poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ale nemá oprávnenie preverovať dôvody odmietnutia.

EURACTIV: Prevenčná pilulka proti HIV je na Slovensku tabu

„Kompetenciu riešiť, resp. preveriť uvedenú situáciu majú odbory zdravotníctva príslušného samosprávneho kraja ako vydavatelia povolenia na výkon činnosti pre ambulantných lekárov,“ radí hovorkyňa ÚDZS Radoslava Muchová.

Pacient s ochorením HIV sa však môže obrátiť na úrad, ak má podozrenie, že mu bola nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť, prípadne ak sa problém týka zdravotnej poisťovne (neschválenie liečby, lieku a pod.).

Obrátiť sa dá aj na poisťovňu

Sťažovať sa je jedna vec, ale dostať sa k zdravotnej starostlivosti druhá. Kto pomôže?

V zmysle zákona o zdravotnom poistení  je príslušná zdravotná poisťovňa povinná zabezpečiť poistencovi zdravotnú starostlivosť, hovorí ministerstvo zdravotníctva.

Zároveň je zdravotná poisťovňa povinná poskytnúť poistencovi na požiadanie informáciu, s ktorými poskytovateľmi má uzatvorenú zmluvu.

Sťažovať sa možno na VÚC

Pokiaľ ide o poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a to vrátane zubných lekárov, predchádza mu vznik právneho vzťahu – dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti medzi pacientom a lekárom.

Odmietnuť zmluvu lekár môže len za podmienok, ktoré mu stanovuje zákon. Jednou z nich je osobný vzťah k pacientovi, ktorý by mu znemožnil objektívne hodnotenie zdravotného vzťahu. Druhou je, že by uzatvorením takejto dohody prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie.

A práve túto podmienku lekári pri odmietnutí citujú najčastejšie, podotýka Danica Valkovičová Staneková. Pri celkovej vyťaženosti lekárov ani protest nepomôže.

Samosprávny kraj však môže tieto dôvody preveriť a tiež určiť, ktorý poskytovateľ zmluvu s pacientom uzavrie.

Treba veľa fantázie, aby sme si predstavili človeka s diagnózou, ktorú tají aj pred najbližšími, ako píše sťažnosť na VÚC.