Boj ľudstva s vírusmi a baktériami sa neustále mení. Ľudia vyvíjajú novú liečbu, patogény sa prispôsobujú.
No už čoskoro môžeme čeliť situácii, keď sa z minulosti vynoria mikroorganizmy, s ktorými sme sa nestretli už tisíce rokov. Alebo nikdy. Upozorňuje na to stránka BBC Earth.
Ako to môže fungovať, ilustruje nedávny príklad epidémie antraxu na polostrove Jamal.
Stačí jeden sob
Minimálne 20 ľudí skončilo v nemocnici a dvanásťročný chlapec zomrel. Na príčine bola epidémia antraxu.
Pri pátraní, kde sa v sibírskej tundre vzal antrax, vedci dospeli k záveru, že na príčine bol sob spred 75 rokov. Infikovaný antraxom uhynul a jeho telo zakonzervoval permafrost, stále zamrznutá vrstva pôdy.
„Stále“ je však relatívny pojem. Po 75 rokoch počas vlny horúčav sa zdochlina odkryla a do pôdy a vody vypustila oživené baktérie antraxu. Infikovalo sa dvetisíc sobov pasúcich sa v okolí a následne aj ľudia.
Čo sa skrýva v hlbinách
Permafrost má vynikajúce podmienky na uchovávanie baktérií a vírusov, hovorí biológ Jean-Michel Claverie. „Je tam chlad, tma a nie je kyslík,“ upozorňuje.
Vedcom sa podarilo oživiť vírusy a baktérie, ktoré boli na ľade desiatky, tisíce aj milióny rokov.
Našťastie, nie je to univerzálna vlastnosť mikroorganizmov. Len niektoré, ako napríklad antrax, vytvárajú spóry, ktoré sú určené na dlhú nečinnosť a ožívajú len pri zlepšení podmienok. No niektoré vírusy dokážu prežiť aj bez tejto vlastnosti.
Osýpky hlásia návrat
Antrax je len jedným z množstva príkladov. V ponuke sú chrípka, pravé kiahne alebo bubonický mor. Obete dávnych epidémií sa pochovávali relatívne nízko do permafrostu – kopať doň bolo ťažké.
Znepokojivá rezistencia
Nie je to len teória. Napríklad koncom 19. storočia takto vypukla epidémia kiahní na Sibíri. Roztápanie permafrostu a záplavy z rieky Kolyma podmývali breh, kde boli obete kiahní z minulosti pochované.
Hrozbou pritom nemusí byť len roztápanie permafrostu. Ďalším rizikom je hlboká ťažba. V jaskyni Lechuguilla v USA napríklad objavili baktérie staré 4 milióny rokov.
A hoci sú pre ľudí neškodné, nesú zlú správu: jedna je napríklad odolná voči 18 typom antibiotík, vrátane tých, ktoré sú označované za posledné útočisko. Keďže nikdy nebola vystavená antibiotikám, nevyvinula si odolnosť ako reakciu na ne.
Muselo sa to stať inak. Pravdepodobne iné baktérie alebo huby prirodzene vyvíjajú vlastné antibiotiká, aby tak likvidovali konkurenciu. A tá si ako odpoveď vyvíja rezistenciu.
Máme sa báť?
No a keď to dokáže jedna baktéria, je pravdepodobné, že sa rovnako môžu vyvinúť aj ďalšie, už menej neškodné.
Máme sa preto obávať, že sa z minulosti vynoria nebezpečné vírusy alebo neznáme baktérie odolné voči antibiotikám? Opatrnosť je namieste, hovorí Claverie.
„Nie je známe, aká je pravdepodobnosť. Môže to byť baktéria liečiteľná antibiotikami, rezistentná baktéria alebo vírus. Ak však patogén nebol v kontakte s ľuďmi po dlhý čas, náš imunitný systém naň nie je pripravený. Takže áno, môže to byť nebezpečné,“ dodáva.
