Výšivky ukrajinských žien a výtvarné práce laureátky Ceny Oskára Čepana 2020 Daniely Krajčovej budú vystavené po prvý raz na finisáži už tento štvrtok

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať
08_img_1669___.jpg
Foto: Daniela Krajčová

Keď ženy okolo jedného stola vyšívajú, nemusí ísť len o výšivku. Dôkazom toho je aj procesuálno-participatívny projekt laureátky Ceny Oskára Čepana 2020 Daniely Krajčovej Obrúsok/Cерветка/Servetka. Séria workshopov, ktoré viedla výtvarníčka spolu s Ukrajinkou Annou Dudik, ponúkol ukrajinským ženám chvíle pokoja, porozumenia, spolupatričnosti a priviedol ich na iné myšlienky než tie, ktoré sa spájajú s vojnou. Výsledky ich stretnutí bude možné vidieť na finisáži, ktorá sa uskutoční vo štvrtok 28. apríla 2022 o 17.00 hod. v Staromestskom centre kultúry a vzdelávania v Pistoriho paláci v Bratislave; kurátorkou je Jana Babušiaková. Realizácia projektu je súčasťou ceny pre laureátku. Cenu Oskára Čepana organizuje Nadácia – Centrum súčasného umenia.

„Na workshopy postupne prichádzalo viac a viac žien, najskôr sme boli štyri, neskôr plná miestnosť. Prichádzali ženy, ktoré mali vzťah k ručným prácam, vyšívali buď v detstve (napríklad s babkou), chceli sa naučiť ukrajinskú výšivku, vyšívať v spoločnosti iných žien. Ja som im vždy na začiatku vysvetlila, prečo vyšívame na látky potlačené mojimi obrázkami, čo zobrazujú. Oni si vybrali konkrétny obrázok, na ktorý potom voľne vyšívali podľa seba,“ opísala stretnutia Daniela Krajčová, ktorá bola na všetkých workshopoch prítomná. Ženy vyšívali najmä rastlinné vzory retiazkovou výšivkou alebo geometrickú výšivku, ktorá sa vzťahuje ku konkrétnemu regiónu Ukrajiny.

„Atmosféra bola pohodová, dorozumeli sme sa navzájom, ženy z Ukrajiny mohli spoznať iné ženy, porozprávať sa. Ja sama som sa ich nepýtala na žiadne citlivé témy, chcela som, aby sa cítili príjemne. Niektoré ženy chodili opakovane, dokonca na viaceré miesta. Postupne sa nám vytvorila skupina žien, ktorá by chcela chodievať pravidelne,“ dodala výtvarníčka s tým, že nie je vylúčené, že workshopy či podobné stretávanie žien pri vyšívaní, budú pokračovať aj po finisáži.

Predlohou im boli látky s vytlačenými autorskými linorytovými grafikami Daniely Krajčovej. V rámci procesu bol dôležitý práve spoločne strávený čas, komunikácia, zdieľanie, porozumenie, podpora a princíp komunity. „Na mieste vznikajúce artefakty zo stretnutí a dynamicky menia podobu výstavy. Pôvodne jednofarebné látky postupne rozkvitajú farebnými výšivkami. Každá účastníčka do nich prenáša vlastné predstavy o uspôsobení sveta okolo seba i vlastný príbeh. To čo uvidíte na začiatku, bude úplne  iné ako na konci,“ povedala o procesuálnom charaktere projektu kurátorka Jana Babušiaková.

Daniela Krajčová prostredníctvom svojej tvorby skúma témy materstva, aké sú pocity matiek na materskej, ako ich materstvo sociálne a profesijne ovplyvňuje. Tentokrát sa snažila sústrediť viac na symbolické vyjadrenie vzťahu matky a detí a to cez dennú rutinu. Rozhodla sa spojiť obe techniky – svoje linorytové tlače na bavlnené a ľanové plátno s Anninými výšivkami. Tematické prepojenie videla cez predmety každodenného použitia, ktoré boli v jej obrázkoch prítomné už aj pred tým, no odrazu nadobudli nový rozmer – stali sa „vzácnymi“ predmetmi, ktoré tieto ženy potrebujú a zháňajú do svojich nových, provizórnych domovov v cudzej krajine. Daniela Krajčová sa s Annou Dudik zoznámila náhodou. Mladá Ukrajinka prišla na Slovensko spolu so svojou mamou a dvoma malými (5r., 3r.) deťmi.

„Obrúsok/Cерветка/Servetka kombinuje ukrajinské a slovenské slová ako symbol rovnocenného prepojenia skúseností a prístupov. Autorské linoryty Daniely Krajčovej sa stali podkladom pre sebavyjadrenie participujúcich žien, vychádzajúce z tradičnej ukrajinskej výšivky. Ukrajinka Anna Dudik, s ktorou Daniela Krajčová nadviazala spoluprácu, v tejto činnosti nachádza nielen regionálne odtiene a varianty, ale aj ochranné vzory typické pre ženskú spolupatričnosť v ťažkých časoch. Historický princíp skupinových ženských ručných prác ako spoločne strávený čas, komunikácia, zdieľanie a podpora sa tak prenášajú aj do súčasnosti,“ doplnila kurátorka výstavy Jana Babušiaková.

„Zvykneme hovoriť, že Cena Oskára Čepana je živý organizmus a dokazuje to aj spôsob, akým jednotliví laureáti a laureátky naložia s výhrou, konkrétne tou jej súčasťou, ktorou je prezentačný formát vo forme výstavy, publikácie, alebo iného výstupu. Daniela, ktorá cenu získala v roku 2020 reagovala živo a najmä v súlade so svojím nastavením voči situácii, ktorú priniesol vojnový konflikt a vlna utečencov a utečenkýň s ním súvisiacich, hľadajúcich na Slovensku azyl. A to napriek tomu, že pôvodne plánovala samostatnú výstavu v máji a júni v hlavnom meste. Nadácia – Centrum súčasného umenia ako organizátor Ceny Oskára Čepana podporuje akýkoľvek relevantný projekt, pre ktorý sa ocenení rozhodnú,“ uzavrela riaditeľka Ceny Oskára Čepana Lucia Gavulová s tým, že v tomto období sa už organizačný tím sústredí aj na výstup laureáta z roku 2019, Erika Sikoru.

Projekt organizujú Nadácia – Centrum súčasného umenia a Cena Oskára Čepana v spolupráci s komunitnými priestormi, v ktorých sa budú workshopy konať, so Staromestským centrom kultúry a vzdelávania Pistoriho palácRodinnými centrami KramárikRáčik. Prvý zo siedmich workshopov sa konal 8. apríla 2022 v centre Kramárik.

Daniela Krajčová (1983, Žilina) v roku 2008 absolvovala Katedru intermédií a multimédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v roku 2014 ukončila aj doktorandské štúdium. V roku 2010 zároveň na Vysokej škole múzických umení v Bratislave vyštudovala animovaný film. V centre jej záujmu sú sociálne ladené umelecké projekty. V tvorivom procese využíva experimentálne dokumentárne stratégie, animáciu, kresbu, maľbu, inštaláciu. Vďaka participácii a orálnej histórii skúma slovenskú spoločnosť a jej dejiny, napr. v súvislosti s židovskou históriou či spomienkami na kolektivizáciu (Salamandry, 2013; Samozásobovacia jednotka, 2015). Zaujímala sa o tému imigrácie vo Francúzsku (Dĺžka podnájmu, 2008) alebo podmienky slovenských opatrovateliek v Rakúsku (Do Viedne, 2018). Vo viacerých participatívnych projektoch pracovala s utečencami a utečenkyňami na Slovensku (Slovenčina pre žiadateľom o azyl, 2009; Manual SK, 2015; Obrusy, 2016). S Otom Hudecom realizovala pariticipatívny projekt s rómskymi deťmi Projekt Karavan (2013-2019). V najnovších prácach skúma, ako deti využívajú verejný priestor a zaujíma sa o skúsenosti mám a rodín s deťmi (Za zábradlím, 2020; Anonym, 2020; Playsights, 2020; Zdieľané nite, 2020; Dózička, 2021; Pod stromami, 2021). V roku 2016 sa stala finalistkou a v roku 2020 laureátkou Ceny Oskára Čepana.

Informačný servis

Zdieľať na Facebooku Zdieľať Odoslať na WhatsApp Odoslať