Austrália nedávno pritiahla pozornosť celého sveta radikálnym krokom. Schválila úplný zákaz sociálnych sietí deťom do 16 rokov. Kým niektorí opatrenie na ochranu duševného zdravia mladých vítajú s otvorenou náručou, skeptici hovoria, že ide o nedomyslený experiment, ktorý viac otvorí dvere obchádzaniu pravidiel než ich dodržiavaniu.
O tom, či je takýto zákaz realistický, účinný a vôbec zmysluplný nám porozprával Tony Dúbravec, marketingový konzultant a špecialista na sociálne siete, ktorý sa v online prostredí pohybuje roky a pozná jeho svetlé aj temné zákutia.
Odborník v tom má jasno. Namiesto zákazov potrebujeme mladých naučiť orientovať sa v digitálnom svete, inak ich iba hodíme do vody a budeme dúfať, že sa neutopia.
V rozhovore vysvetľuje, prečo veková hranica nemusí byť riešením, ako anonymita deformuje správanie ľudí na internete a čo by mali urobiť rodičia, školy aj samotné technologické firmy, ak chceme, aby bol online priestor bezpečnejší.
Čo hovoríte na krok Austrálie úplne obmedziť deťom do 16 rokov prístup na sociálne siete? Je to účinné riešenie a myslíte si, že sa uchytí?
Na jednej strane som fanúšikom toho, keď sa o ochrane mladých hovorí, pretože internet nie je vždy pekným miestom, na strane druhej zatiaľ nevieme, ako sa táto vec bude kontrolovať. Pravdepodobne bude treba pri registrácii doložiť doklad totožnosti, čo so sebou prináša ďalšie otázky ohľadom ochrany súkromia. Všeobecne som však fanúšikom párovania účtov na sociálnych sieťach na konkrétne doklady totožnosti.
Facebook je toxický, TikTok nebezpečný, ľudia majú viacero dôvodov na to, aby odišli zo sociálnych sietí
Či sa uchytí, to uvidíme. Niečo podobné už funguje vo Francúzsku pre deti do 15 rokov a podľa dostupných informácií to polovica detí obchádza cez VPN služby, ktoré umožňujú vytvoriť dojem, že používateľ sa na web pripája z inej krajiny. Legitímny je však aj postoj, ktorý hovorí, že 16-ročné deti už sú dostatočne dospelé na to, aby sme ich odrezávali od tak dôležitých technológií.
Prečo podľa vás práve teraz rastie tlak na takýto typ regulácie? Čo sa za posledné roky zmenilo?
Podobné snahy sú tu dlhodobo. Podľa mňa však pod zámienkou ochrany detí zbavujeme zodpovednosti samotných rodičov, ich vzdelávanie a ich podiel vplyvu na vnímanie toho, čo deti vidia na internete. Vlády sa namiesto edukácie a vysvetľovania uchyľujú k takýmto radikálnym riešeniam, pretože na prvý pohľad pôsobia jednoduchšie, no ich efektivita je minimálne diskutabilná. Ako nakoniec pri všetkom, čo je zakázané.
Sú deti a tínedžeri do 16 rokov mentálne a emocionálne pripravení čeliť algoritmom sociálnych sietí a tlaku na výkon, vzhľad či popularitu?
Ani mnoho dospelých na to nie je pripravených. Sociálne siete sú stále v podstate nové, dnešní mladí však nepoznajú život bez internetu a teda realita, v ktorej vyrastajú je tá internetová, čo zrejme nie je vždy dobré. Či ich na to ale pripravíme tak, že ich od toho odrežeme, o tom nie som presvedčený. Stačí sa pozrieť na generácie X a baby boomers, ktoré objavili internet vo veku 40+ a sú často jednoduchou obeťou podvodov, dezinformácií a nenávistného obsahu.
Desivý svet dnešných tínedžerov, o ktorom rodičia často netušia: Kyberšikana, výsmech a odstrkovanie - ROZHOVOR
Aké psychologické dopady na deti majú sociálne siete a ktoré dopady sú práve tie najhoršie, kvôli ktorým sa o zákaze vôbec uvažuje aj v EÚ?
Za necelých 20 rokov, odkedy tu máme mainstreamový vplyv sociálnych sietí, sa pravidelne objavujú aj prípady, kedy sa mladí ľudia bohužiaľ rozhodnú siahnuť si na život z dôvodu, že na internete postupne nadobudnú dojem, že ich život nemá takú hodnotu ako životy ostatných, do toho sa možno stretnú s kyberšikanou, hatespeechom a podobne. V „lepšom“ prípade potom končia u terapeutov s depresiami, úzkostnými poruchami, traumami a podobne.
Existuje vývinová hranica, kedy je dieťa zrelšie vnímať obsah na sieťach kriticky a bezpečnejšie? Myslíte si, že je to práve vek 16 rokov?
Myslím, že toto je veľmi individuálne. Ako som naznačil, ani dospelí ľudia veľakrát nedokážu vnímať sociálne siete s odstupom. Možno na to majú psychológovia iný názor, no podľa mňa je 16 rokov iba nejaké číslo, na ktorom sa náhodne zhodli austrálski politici.
Ja vidím najväčší problém v tom, že ľudí nepripravujeme na život na internete a na sociálnych sieťach. V podstate každý z nás je iba hodený do vody a dúfame, že sa utopí čo najmenej ľudí. Vzdelávanie o technológiách a ich nástrahách chýba už na školách aj v domácnostiach. Ak technológiám nerozumejú učitelia a rodičia, deti sú nechané napospas.
Aké by mohli byť dôsledky takéhoto zákazu na každodenný život mladých?
Tie pozitívne sa mi predstavujú ťažko, keďže som fanúšikom čo najskoršieho porozumenia technológiám. Mladí už dnes nežijú tak, že sa náhodne stretávajú na uliciach, ako to bolo v dobe pred internetom. Ich spoločenský život je spojený s internetom často od 10 alebo 12 rokov. Ak im zrazu niekto po pár rokoch na internete bude chcieť zakázať ho používať, buď to bude mať negatívne dopady na ich socializáciu alebo si budú hľadať cesty, ako zákaz obchádzať, napríklad cez spomínané VPN služby, ktoré sú veľmi rozšírené a dostupné.
Dá sa vôbec takýto zákaz v praxi efektívne vymáhať? Nezačnú si deti len obchádzať pravidlá a zakladať falošné účty?
Neexistuje zákaz, ktorý sa nedá obísť, keď človek veľmi chce a predpokladám, že tento bude jedným z nich. Neviem si predstaviť to vymáhanie v 30 miliónovej krajine akou je Austrália. Vláda sa podľa mňa spolieha na to, že to vyriešia konkrétne sociálne siete, ale ich reálna motivácia urobiť viac ako nutné minimum v podstate neexistuje.
Ako by podľa vás mali rodičia a školy na Slovensku zatiaľ pristupovať k téme sociálnych sietí, keďže zatiaľ u nás nie sú nijako obmedzované zo strany štátu?
V prvom rade čo najskôr získať osobnú skúsenosť, sami sa učiť pracovať s technológiami, s konzumáciou informácií, s kritickým prijímaním toho, čo vidím. A následne hľadať spôsoby, ako tento svet postupne predstavovať deťom. Ukazovať pozitívne stránky sociálnych sietí, pomáhať im dostať sa k tvorcom, ktorí robia zmysluplný obsah, ktorý im dá nejakú relevantnú hodnotu, učiť ich využívať sociálne siete vo svoj prospech.
Toxicita ako ideál mužnosti? Influenceri ako Andrew Tate sľubujú mladým mužom rešpekt a ženy
V školách sa môžu stať sociálne siete výraznejšou témou v rámci výučby informatiky, môžu mať samostatný predmet či krúžky zamerané povedzme na tvorbu obsahu. Školy môžu organizovať diskusie s tvorcami obsahu, ktorých mladí poznajú. Deti neochránime tak, že okolo nich postavíme múr. Ale tak, že ich budeme nejaký čas sprevádzať v novom svete.
Nie je rizikom deti úplne vylúčiť zo sociálnych sietí?
Je. Sociálne siete nezmiznú a potrebujeme, aby im čo najviac ľudí rozumelo, prečo sú, aké sú a že neodrážajú realitu.
Ak sa u nás nepresadí úplný zákaz sociálnych sietí, čo by mohlo byť realistickejšou cestou? Napríklad „detské“ verzie platforiem s menej agresívnym algoritmom?
Dnes dáte mobil do ruky 5-ročnému dieťaťu a pustí si akúkoľvek aplikáciu bez toho, aby o tom rodič vedel. Detské verzie aplikácií podľa mňa fungujú iba pri naozaj malých deťoch, ktoré sú ochránené od reklám a dospeláckeho obsahu.
Ak chceme naozaj pozitívnu zmenu, ktorá bude mať dopad aj na mladých, musíme sociálne siete a obsah na nich riešiť celkovo. Ako som spomenul, ja som zástancom napojenia účtov na reálnu totožnosť, pretože to, čo skutočne ničí sociálne siete, je anonymita, ktorá v niektorých búra zábrany.
Následne by mal prísť na rad štát a užšia spolupráca s konkrétnymi platformami pri legálnych postihoch za nenávistné prejavy, kyberšikanu, ohováranie a podobne. Len čo bude možné vidieť, že existuje nejaká zodpovednosť a následky za konanie na internete, vtedy sa môže začať diať zmena smerom ku kultivovanejšiemu prostrediu.
Akú úlohu by mali zohrať technologické firmy? Majú podľa vás zodpovednosť za to, čo ich algoritmy deťom ponúkajú?
Mnoho ľudí bude so mnou nesúhlasiť, ale ja vnímam algoritmy ako zrkadlo toho, ako sa správame, čo konzumujeme a s kým sa na sieťach spájame. To zrkadlo je veľmi rýchle, veľmi presné a tak si väčšina iba ťažko pripúšťa, že sú sami zodpovední za to, čo im sociálne siete zobrazujú. Existujú dostupné nástroje na to, ako si prispôsobiť obsah na sociálnych sieťach tak, aby som videl to, čo mi nespôsobuje nepríjemné pocity. Je len na nás, aké si tie sociálne siete spravíme.
Technologické firmy by však nemali dávať ruky preč, to tým určite nechcem povedať. Majú obrovský vplyv, mali by s ním pracovať zodpovedne. Napríklad užšou spoluprácou so štátmi, ktoré majú reálne možnosti postihovať ľudí za ich správanie na internete.
Je podľa vás reálne, že by sa podobný zákaz presadil aj v EÚ alebo na Slovensku?
Je určite reálne, že takéto snahy tu budú, už teraz vidíme veľa spôsobov, ako sa EÚ snaží regulovať sociálne siete. Myslím si však, že sa to minie účinku v Austrálii rovnako ako vo Francúzsku alebo v americkom Utahu, kde takýto zákaz zrušil Najvyšší súd.
