Prvá vlna prechodu prvých európskych krajín na euro bola zavŕšená 1. januára 2002 zavedením eurobankoviek a euromincí. Slovensko sa pripojilo o sedem rokov neskôr.
Slovensko v roku 2018 absolvovalo v klube krajín platiacich eurom svoj desiaty rok. Myšlienka vytvoriť spoločnú európsku menu však vznikla dávno predtým v rámci procesu európskej hospodárskej integrácie v 60-tych rokoch dvadsiateho storočia. V zmluvách sa však s vytvorením spoločnej meny v Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) ešte nepočítalo. Okrem toho bolo v tom čase všetkých šesť členských krajín EHS, teda Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko, zapojených do pomerne dobre fungujúceho medzinárodného menového, tzv. brettonwoodskeho systému. V rámci tohto systému boli kurzy mien pevne stanovené, ale s možnosťou korekcie, a až do polovice 60-tych rokov boli pomerne stabilné tak v rámci EHS, ako aj v globálnom meradle.
V roku 1969 Európska komisia predložila tzv. Barrov plán zameraný na možnosť zavedenia spoločnej meny, pretože brettonwoodsky systém začal vykazovať znaky rastúceho napätia. Hlavy štátov a vlád na základe tohto plánu vyzvali Radu ministrov, aby vytvorila stratégiu na realizáciu Hospodárskej a menovej únie (HMÚ). Výsledná Wernerova správa, vydaná v roku 1970, navrhla vytvorenie takejto menovej únie v troch etapách do roku 1980. Tento proces sa však spomalil kvôli značným medzinárodným menovým výkyvom po páde brettonwoodskeho systému začiatkom 70-tych rokov a pod tlakom odlišných politických reakcií na hospodárske šoky v tomto období, predovšetkým na prvú ropnú krízu.
Vznikol mechanizmus výmenných kurzov
V snahe vyrovnať sa s touto nestabilitou a výslednou kurzovou volatilitou sa v marci 1979 deväť vtedajších členských štátov EHS, ktorými boli Belgicko, Dánsko, Nemecko, Írsko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Veľká Británia, rozhodlo obnoviť proces menovej spolupráce vytvorením Európskeho menového systému (EMS). Jeho hlavným prvkom bol mechanizmus výmenných kurzov ERM, ktorý zaviedol pevné ale korigovateľné výmenné kurzy mien krajín EHS. To si vyžiadalo úpravu menovej politiky a hospodárskej politiky, ktoré sú nástrojom na udržiavanie kurzovej stability. V rámci systému EMS sa jeho účastníkom podarilo vytvoriť oblasť s rastúcou menovou stabilitou a postupne liberalizovaným pohybom kapitálu.
Ďalším krokom k zavedeniu spoločnej meny a vytvoreniu HMÚ bol Jednotný európsky akt schválený v roku 1986. Stanovil časový harmonogram spustenia jednotného trhu a znova potvrdil potrebu HMÚ. V roku 1988 Európska rada potvrdila cieľ vytvoriť hospodársku a menovú úniu a poverila výbor zložený z odborníkov na menovú politiku, predovšetkým guvernérov centrálnych bánk krajín Európskeho spoločenstva, aby navrhol konkrétne kroky na vytvorenie HMÚ.
Výsledná Delorsova správa navrhla realizáciu HMÚ v troch etapách, pričom právny základ HMÚ ešte bolo treba vytvoriť. Po vydaní správy nasledovali rokovania, ktoré viedli k podpísaniu Zmluvy o Európskej únii 7. februára 1992 v Maastrichte. Táto zmluva založila Európsku úniu (EÚ) a zmenila a doplnila zakladajúce zmluvy Európskych spoločenstiev pridaním novej kapitoly o hospodárskej a menovej politike. V novej kapitole boli stanovené základy HMÚ, ako aj spôsob a časový harmonogram jej realizácie.
Predchodcom ECB bol EMI
Prvá etapa HMÚ sa následne začala 1. júla 1990. V rámci nej sa najmä odstránili všetky vnútorné bariéry voľného pohybu tovaru, osôb, služieb a kapitálu v členských štátoch EÚ. Druhá etapa sa začala založením Európskeho menového inštitútu (EMI), predchodcu dnešnej ECB. V tejto etape sa robili technické prípravy na zavedenie spoločnej meny, uplatňovala sa rozpočtová disciplína a rozšírila sa konvergencia hospodárskej a menovej politiky členských štátov EÚ. ECB bola založená v júni 1998, čo znamená, že mala pol roka na realizáciu úloh, ktoré pripravoval EMI.
Pred dvadsiatimi rokmi, teda 1. januára 1999, začala posledná etapa vytvárania HMÚ, a to stanovením neodvolateľných pevných výmenných kurzov mien 11 členských štátov, ktoré boli do HMÚ zapojené pri jej vzniku a zavedením eura ako spoločnej meny. V ten istý deň prevzala zodpovednosť za výkon jednotnej menovej politiky v eurozóne Rada guvernérov ECB. Tomuto kroku predchádzalo zasadanie Rady EÚ, ktoré v máji 1998 potvrdilo, že 11 z vtedajších 15 členských štátov EÚ, a to Belgicko, Nemecko, Írsko, Španielsko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko, splnilo podmienky na prijatie jednotnej meny. Od 1. januára 2001 sa k nim pridalo aj Grécko.
Prvá vlna prechodu na euro bola zavŕšená 1. januára 2002 zavedením eurobankoviek a euromincí. V januári 2007 sa trinástym členom eurozóny stalo Slovinsko a o rok neskôr pribudli Cyprus a Malta. Šestnástou krajinou eurozóny sa od 1. januára 2009 stalo Slovensko. Odvtedy ešte v eurozóne pribudli pobaltské krajiny. Postupne sa totiž v roku 2011 pripojilo Estónsko, v roku 2014 Lotyšsko a v roku 2015 Litva.
