Popísať samotnú toskánsku krajinu na malej ploche článku je ťažké, venuje sa mu však množstvo literatúry. Každý, kto Toskánsko zažil na vlastnej koži, mi dá za pravdu, že je výnimočné. Mierne zvlnené, zelené, lesy striedajú poľnohospodárske plochy s obilím, olivovými hájmi a vinohradmi. Na vrcholkoch kopcov sa týčia osamelé usadlosti alebo malebné mestečká. Kľukaté cesty do kopcov lemujú rady štíhlych vysokých tují, ktoré sú tou najznámejšou krajinnou črtou. Domy zásadne s terakotovými strechami, aké sa tu stavali snáď ešte pred Rimanmi. Mäkké svetlo akoby lákalo pozerať sa na krajinu donekonečna. Niet divu, že sa doň zaľúbilo množstvo maliarov, filmárov a fotografov.
K samotnej krajine patrí osídlenie, ktoré sa nachádza väčšinou na vrcholkoch kopcov. Návštevník ocení prezieravosť starých staviteľov, keď zacíti svieži vánok i počas toho najhorúcejšieho letného dňa. Mestské centrá vyzerajú rovnako ako pred 600 rokmi, keď zúril renesančný stavebný boom a každé z nich poskytuje malebné námestia, uličky, veže a kostoly bez ohľadu na to, či je to turistický trhák alebo iba zaspaté mestečko mimo turistických trás. Zbierky umenia v miestnych múzeách pokrývajú obdobie od Etruskov, cez Rimanov, stredovek, renesanciu, barok až po dnešné umenie. Takmer všade je čo pozerať, keď nie múzeum, aspoň nejaký ten kostol alebo palác.
Ale k tomu vínu. Azda najznámejšie červené víno z Toskánska je Chianti. Pochádza z oblasti medzi Florenciou a Siennou, ktorá sa volá Chianti a víno odtiaľ Chianti Classico. Satelitné oblasti majú prívlastok (Colli Senesi, Colli Fiorentini…).
Na výrobu vína sa používalo množstvo odrôd a smelo sa miešalo biele a červené. Najčastejšie odrody vždy boli sangiovese, mammolo, trebbiano, canaiolo. Po druhej svetovej vojne sa toto víno kupovalo najčastejšie v baňatej fľaši opletenej slamou. Obsah nebol nijako oslnivý, víno bolo lacné a nepredávalo sa dobre. Veď ešte aj tá fľaša mala názov fiasco. Znovuzrodenie tohto vína sa udialo až v posledných asi dvadsiatich rokoch, keď sa odrodová skladba zúžila a výrobcovia začali používať moderné technológie na spracovanie hrozna. Dnes sa Chianti považuje za to najtypickejšie, čo v Talianskom víne existuje a je esenciou odrody sangiovese. Oblasť Chianti Classico má svoje združenie výrobcov s etiketou Gallo Nero, ktorí strážia kvalitu výroby a sú zárukou, že vo fľaši je to pravé Chianti. Ich čierny kohút v červenom kruhu na hrdle fľaše je neprehliadnuteľný. Za vlajkonosičov Chianti je považovaná rodina Ricasolli, ktorá sa tu vínu venuje asi od roku 1141 a pripisuje si vytvorenie receptu na toto víno v 19. storočí. Výrobcov je najlepšie hľadať v kopcovitom teréne oblasti Chianti, kde je na úzkych, kľukatých cestách množstvo smeroviek na vinárske firmy s priamym predajom. Inak má každá enotéka širokú ponuku Chianti vo veľkom cenovom rozmedzí.
Špeciálnou kategóriou červeného vína sa chváli mestečko Montepulciano. Samotné mesto vyniká typickým toskánskym šarmom a víno je presne také isté. Víno sa volá Vino Nobile di Montepulciano, robí sa hlavne z odrody sangiovese a hrdí sa vôbec prvým označením DOCG v Taliansku. DOCG (Denominazione di Origine Controllata e Garantita) je najvyššia kategória ochrany pôvodu a kvality vína v Taliansku. Vino Nobile ho má od roku 1980. Vďaka vynikajúcej geografickej polohe na juhu Toskánska, na juhovýchode od Sieny, dlhému zreniu v sudoch a výberu hrozna sa tu darí robiť skutočne výborné vína, ktorých cena je často nižšia ako je to v prípade slávnejších vín z oblasti Chianti. Víno je v predaji až po troch rokoch od zberu alebo dokonca štyroch, ak je zaradené ako Riserva. Vína sú určené na pitie do 10 rokov po zbere. Ak sa zdá niekomu dlho čakať, existuje ľahšia, ovocnejšia verzia, ktorá sa volá Rosso di Montepulciano, ktorá prichádza na trh už po necelých dvoch rokoch a je určená na skorú konzumáciu. Na degustácie vína je výborným miestom samotné Montepulciano, kde majú mnohé vinárske rodiny vlastné obchodíky nielen s vínom, ale aj inými lokálnymi produktami.
Za jedno z najlepších vín v Taliansku sa považuje Brunello di Montalcino. Milovníci vína vedia, že je to veľké, husté, červené, drahé a dlhotrvajúce víno. Robí sa v iba v malej oblasti okolo mesta Montalcino, na juhu od Sieny, na jeho výrobu sa môže používať výlučne odroda sangiovese. Zreje dlho v sudoch a vo fľašiach, na trh sa dostáva v piatom roku po zbere. Jeho trvanlivosť v pivnici je legendárna, v najlepších ročníkoch spoľahlivo vydrží aj 25 rokov. Výrobou Brunella sa zapodieva si 200 firiem, od malých rodinných vinárstiev s pár hektármi, po veľkovýrobcov ako Banfi so stovkami hektárov vinohradov v oblasti. Za „vynálezcu“ Brunella sa považuje rodina Biondi-Santi a za prvý ročník 1863. Z ostatných ročníkov sú veľmi dobre hodnotené 2004, 2006 a 2007. Cestami okolo Montalcina sa turista dostane podľa smerových tabuliek k mnohým vinárskym podnikom, lepšie je si však návštevu dohodnúť telefonicky, lebo nie všade býva permanentný personál. V meste Montalcino je zasa veľa vinoték so širokou ponukou miestnych vín, ktoré vám dovezú kdekoľvek na zemeguli (za patričný poplatok). Existujú tie isté varianty ako v predošlom prípade, teda lacnejšie Rosso di Montalcino a drahšie Brunello di Montalcino Riserva. Vinárskym extrémom je v Toskánsku kategória vín, v angličtine známa ako Supertuscans. O týchto vínach niekedy nabudúce, zaslúžia si viac priestoru.
Taliani si svoje toskánske vína užívajú zriedka samotné, väčšinou ich konzumujú k miestnemu jedlu, ktoré je takisto famózne. Šunky, syry, mäso na všetky spôsoby, to sú najlepší priatelia toskánskych vín. Ak máte cestu na juh, skúste dobre vyzreté Brunello napríklad ročník 1997 a k tomu bistecca alla fiorentina, vyše kilový T-bone steak z miestneho dobytka. Na túto skúsenosť len tak nezabudnete. Dá sa zdieľať aj vo dvojici.