Vianoce v Taliansku chutia po mori a voňajú po citrusoch. Odborník vysvetľuje, v čom sa líšia od slovenských - VIDEO

Ak ide o 24. december, v Taliansku nejde o hostinu v našom zmysle slova. Ide o očakávanie, o večer, ktorý má chuť mora, vôňu citrusov a rytmus starých zvykov, ktoré sa nemenili stáročia. Pre SITA to uviedol teológ a odborník na taliansku kultúru Ľubomír Švorca. V rozhovore Štúdia SITA priblížil aj viaceré rozdiely v talianskych a slovenských zvykoch počas Vianoc či Nového roka.

Vysvetlil, že taliansky vianočný stôl je na Štedrý večer presne viazaný na dátum 24. decembra a jeho podoba sa výrazne líši podľa regiónov. Spoločným menovateľom je pritom jednoduchosť, symbolika a dôraz na pôst. „Taliansky Štedrý večer nie je o sýtení tela, ale o príprave ducha. Jedlo má sprevádzať ticho, nie ho prehlušiť,“ doplnil italianista a zároveň priblížil, že talianska sviatočná kuchyňa pracuje s časom. Oslava neprichádza naraz, ale dozrieva.

„Štedrý večer sa v taliančine nazýva Vigilia di Natale, teda vigília, bdenie pred sviatkom. V kresťanskej tradícii ide o deň, keď sa ešte neoslavuje, pretože narodenie Krista ešte nenastalo. Tento princíp má liturgický aj kultúrny rozmer,“ uviedol teológ s tým, že mäso sa preto tradične neje. „V symbolickom chápaní kresťanstva je mäso spojené s plnosťou, hojnosťou a sviatkom. To patrí až k 25. decembru,“ doplnil Švorca.

Prečo ryby neporušujú pôst?

Teológ súčasne vysvetlil, prečo sa ryby podľa kresťanov nepovažujú za mäso. „V katolíckej tradícii sa za mäso považovali teplokrvné suchozemské zvieratá. Ryby, ako studenokrvné živočíchy žijúce vo vode, do tejto kategórie historicky nepatrili. Preto ich konzumácia nebola chápaná ako porušenie pôstu,“ spresnil italianista.

Ryba má súčasne podľa jeho slov zároveň silný kresťanský symbolický význam. „V ranom kresťanstve slúžila ako tajný znak viery. Grécke slovo ichthys, teda ryba, bolo akronymom vyznania viery v Ježiša Krista. Ryba tak symbolizuje pokoru, jednoduchý život a duchovnú identitu,“ vysvetlil Švorca s tým, že z tohto dôvodu sa preto aj v Taliansku podávajú ryby. Taliani podávajú aj morské plody, zeleninu, chlieb a olivový olej.

Štedrá večera v Taliansku sa líši od regiónu

Odborník priblížil, že štedrá večera sa označuje ako cena magra – skromná, ľahká večera. „Slovo magro znamená striedmy a nezaťažujúci, nie chudobný,“ spresnil Švorca.

Súčasne podotkol, že najmä na juhu Talianska sa používa pojem „gran cenone“, a teda veľká večera. „Tento výraz neoznačuje porušenie pôstu, ale počet chodov a dĺžku stolovania. Aj gran cenone môže byť pôstna, ak neobsahuje mäso,“ doplnil odborník s tým, že skromnosť nie je pritom o množstve, ale o miere.

V Neapole a Kampánii má podľa jeho slov Štedrý večer rituálny charakter. „Typický je capitone, teda úhor. V ľudovej symbolike predstavuje zlo a chaos. Jeho konzumácia má očistný význam.“ vysvetlil italianista, ktorý mal počas svojho pedagogického pôsobenia na univerzite v Apúlii možnosť sledovať a vnímať južanské tradície v ich prirodzenom prostredí. „Štedrý večer nie je ako sviatok jedla, ale ako sviatok ticha. Vtedy človek pochopí, že pôst nie je obmedzenie, ale vedomá práca s časom,“ doplnil.

V Apúlii je večera jednoduchá. „Podáva sa baccalà, sušená a solená treska, a orecchiette, cestoviny v tvare malých ušiek, najčastejšie podávané s brokolicou alebo čakankou. Tvar ušiek je ľudovo interpretovaný ako pozvanie počúvať. Na stole nechýbajú strukoviny ako cícer či fazuľa, jednoduché zeleninové jedlá, chlieb a miestny olivový olej,“ vymenoval Švorca.

Na Sicílii sa zase pôst spája s kontrastom chutí. Podávajú sardinky s feniklom, hrozienkami a píniovými orieškami. Má to byť pritom vyjadrením rovnováhy medzi pôžitkom a mierou. „Na severe Talianska prevládajú jednoduché jedlá – polenta, zeleninové polievky a sladkovodné ryby. Menej vonkajších rituálov, viac pokoja,“ spresnil odborník.

Sladké má v Taliansku svoj čas

Švorca vysvetlil, že dezerty majú v Taliansku svoje presné časové miesto. Pandoro a panettone, dezerty obľúbené aj na Slovensku, v Taliansku nepatria na Štedrý večer 24. decembra. V kontexte Vigilia di Natale by totiž boli vnímané ako predčasná oslava.

„Pandoro, jemný maslový koláč pochádzajúci z Verony, sa spája so svetlom a radosťou sviatku. Panettone, vysoký kysnutý koláč s hrozienkami a kandizovaným ovocím z Milána, symbolizuje hojnosť a zdieľanie,“ vysvetlil italianista dôvod, prečo sa tieto dezerty jedia tradične až 25. decembra či v nasledujúcich sviatočných dňoch. „Najčastejšie po vianočnom obede, pri návštevách rodiny, ku káve alebo k sladkému vínu,“ doplnil Švorca. Pandoro a Panettone pritom patria k celému sviatočnému obdobiu a sú symbolom pohostinnosti.

„Zároveň však platí, že všetko, o čom hovorím, predstavuje tradičný kultúrny model. V súčasnosti si mnohé rodiny tieto zvyky prispôsobujú vlastnému rytmu. Niekde sa panettone objaví už 24. decembra, inde sa sladké mieša s pôstnym stolom. Tradícia tu nefunguje ako príkaz, ale ako orientačný rámec, ktorý si každý domov vykladá po svojom,“ podotkol Švorca s tým, že táto pružnosť je dôkazom toho, že talianske Vianoce nie sú múzeum zvykov, ale živá kultúra.

Na Slovensku je to presne opačne

Na Slovensku má 24. december podľa slov podľa teológa opačný význam. Štedrý večer je vrchol Vianoc, stôl je tak bohatý a presne štruktúrovaný, pričom každé jedlo má symbolický význam. Kapustnica napríklad symbolizuje hojnosť, ochranu a kontinuitu.

Ryba je kresťanským symbolom Krista a zároveň znakom sviatku. Zemiakový šalát zase predstavuje zem a stabilitu. Oplátky s medom jednotu rodiny a sladkosť života. Cesnak symbolizuje ochranu pred zlom, ovocie a orechy zdravie a plodnosť. Koláče sú symbolom radosti a naplnenia. „Slovenský stôl hovorí o istote, zdieľaní a oslave prítomného okamihu,“ povedal Švorca.

Taliansky a slovenský Štedrý večer sa podľa neho nelíšia tým, čo je na tanieri, ale tým, kedy sa považuje sviatok za začatý. „V Taliansku je 24. december prahom. Je to deň, keď sa ešte čaká, keď jedlo vedome ustupuje tichu a pôst učí mieru. Sviatok sa má najprv narodiť vnútri človeka, až potom na stole. Oslava prichádza neskôr, plná, pokojná a vedomá,“ priblížil.

Naopak na Slovensku je 24. december vyvrcholením. Stôl je miestom istoty, spolupatričnosti a darovania. Rodina je pokope a nič nechýba a sviatok sa žije tu a teraz. „Oba prístupy sú kultúrne správne. Každý vychádza z iného historického rytmu a iného spôsobu, ako si spoločnosť chráni to najcennejšie,“ uviedol odborník, podľa ktorého si práve dnes stojí za to položiť otázku, ktorá tieto dva stoly spája. „Vieme sviatok nielen osláviť, ale mu dať priestor na to, aby mohol skutočne prísť?“ uzavrel Švorca.