Aké sú to pocity bilancovať svoju dlhoročnú hráčsku, trénerskú a funkcionársku aktivitu pri takom peknom životnom jubileu, akého ste sa vy tento rok dožili?
Samozrejme, som veľmi rád, že súčasné vedenie Slovenského futbalového zväzu na stretnutí futbalových legiend ohodnotilo moju doterajšiu prácu. Teší ma, že ľudia zo zväzu si spomenuli, či už na moju hráčsku alebo trénersku činnosť. Futbal mám stále veľmi rád. Navyše, moje životné jubileum je v takom krásnom období, keď v nás všetkých doznieva obrovský úspech slovenskej reprezentácie na MS v Juhoafrickej republike. Pre mňa je to veľký a symbolicky deň. Spojil sa v ňom veľký úspech slovenského futbalu na MS so stretnutím bývalých významných hráčov, ktorí v minulosti písali československú a slovenskú futbalovú históriu. Je to pre mňa veľké prekvapenie, ktoré ste všetci pre mňa prichystali. Som rád, že sa to takto pekne spojilo a všetkým, ktorí sa o to zaslúžili, veľmi srdečne ďakujem.
V pamätnom roku 1976 vtedajšie neznáme Československo šokovalo celý svet tým, že na ME v Belehrade porazilo oboch finalistov majstrovstiev sveta z roku 1974 v Mníchove a na úkor Nemecka a Holandska získalo titul majstrov Európy. Ako sa vám to podarilo? Kde treba hľadať korene tohto výnimočného úspechu?
V ďalekej Austrálii a to ešte v rokoch dávno pred MS 1970 vo futbale v Mexiku, či dokonca pred olympiádou, ktorá v tejto stredoamerickej krajine bola v roku 1968. Ako mladý futbalový tréner, ktorý som vtedy viedol v podstate tri tímy – FC Sydney Prague, výber Nového Južného Walesu a Austráliu – som si pozorne všímal prípravu austrálskych olympionikov na OH 1968 v Mexiku. Keďže dejiská tejto olympiády boli vo vysokých nadmorských výškach, Austrálčania sa na OH súťaže pripravovali tiež v podobných podmienkach. Fyzickú kondíciu získavali vo vysokohorskom prostredí. Preto som o tomto trende veľa rozprával s ich trénermi, kondičnými odborníkmi a chcel som vedieť, ako sa tieto poznatky dajú uplatniť v kondičnej príprave futbalistov. Veľa som sa od nich dozvedel a po návrate domov som to začal praktizovať. Najskôr ako tréner VSS Košice a neskôr v Slovane Bratislava – a samozrejme v československej reprezentácii. Vysokohorské sústredenia boli vtedy v Európe úplnou novinkou – a my sme s tým prišli. Aj preto sme v Belehrade slávili úspech. Nik z Európy to pred nami nerobil.
Takže Austrália bola podnetom k povestným vysokohorským sústredeniam vo Vysokých Tatrách, ktorých ste boli nie iba zástancom, ale aj veľmi horlivým propagátorom?
Áno. Veď keď som bol trénerom FC Sydney Prague, vyhrali sme Austrálsky pohár, v ktorom štartovali špičkové kluby z celej Austrálie. Vďaka tréningom a sústredeniam v horách sme mali takú kondíciu, že sme dokázali hrať nátlakový futbal až do úplného záveru stretnutia. Nad súpermi sme mali kondičný náskok a dávali sme góly vtedy, keď to málokto čakal. Moji hráči boli kondične na veľmi vysokej úrovni. A veľkú zásluhu na ich výkonnosti mali práve vysokohorské sústredenia. Preto som ich praktizoval aj po návrate na Slovensko.
Na ktorom prvom kolektíve okrem futbalistov zo Sydney ste testovali blahodárne účinky vysokohorských tréningových kempov na fyzickú kondíciu hráčov?
Samozrejme na futbalistoch VSS Košice, ktorých som prevzal v roku 1969. Keďže som prišiel k mužstvu, v ktorom boli veľmi dobrí hráči ako Janko Pivarník, Anton Švajlen, Jozef Štafura, Jaroslav Pollák, Ondrej Daňko, Jano Štrausz, Jozef Desiatnik, časom som uplatnil austrálske poznatky a výsledky sa postupne dostavili. Spoločne sme zapracovali na fyzickej kondícii a na konci sezóny 1970/1971 sme boli druhí v československej lige – za Spartakom Trnava.
Z toho obdobia si pamätáme fotografie v časopisoch ako vaši zverenci v rámci kondičnej prípravy približovali napílené hrubé drevené kmene bližšie k prístupovej ceste. Chceli všetci vaši zverenci počas zimnej prípravy takto namáhavo fyzicky pracovať v horách, v ktorých bolo vtedy aj meter až meter a pol snehu? Nereptali, nebúrili sa proti takým galejám?
Pravdaže áno. Najmä skúsení hráči vymýšľali, ako si úlohy zľahčiť. Ale keď videli, že to, čo urobili oni, dokážem aj ja, prestali reptať a začali na sebe pracovať. Napokon, nič na tomto svete, čo má nejakú cenu, nejde bez tvrdej práce a zvýšenej námahy. Oni toto pochopili a dokázali spolupracovať. Vtedy sme žili iné časy… Vtedy futbalový tréner bol uznávaný človek. Hráči nám dôverovali a podvolili sa všetkému, čo sme na nich vymysleli. Reptali, nadávali, mysleli si svoje, ale trénovali tak, ako sme chceli. Lebo vedeli, že nikto z nás im nechce uškodiť, nik si z nich nerobil dobrý deň… Najmä reprezentanti potom tesne pred Belehradom išli v Tatrách na viac ako sto percent. Tréningy sme vtedy mali vo vysokohorskom prostredí a zápasy sme chodili hrávať o niečo nižšie. Do Popradu, alebo do Ružomberka, kde sme vždy našli ochotných funkcionárov.
Myslíte si, že tajomstvo vašich úspechov z obdobia 1976 až 1982 bolo ukryté naozaj v našich veľhorách? V tom, že ste sa na veľké turnaje pravidelne chystali vo Vysokých Tatrách?
Som o tom presvedčený. Veď Holanďania, Nemci, Juhoslovania, Rusi či Angličania v tom čase tvorili futbalovú elitu nie iba v Európe, ale prakticky v celom svete. A my sme ich všetkých na ceste za belehradským triumfom porazili! A keďže všetci sme vtedy trénovali takmer rovnako, rozdiel bol iba v tej našej vysokohorskej príprave. Triumf na ME v Belehrade mi ako trénerovi a futbalovému odborníkovi otvoril dvere do sveta. Každý, čo vtedy vo futbale niečo znamenal, chcel poznať recept, vďaka ktorému sme vyhrali v Belehrade. Pozývali ma na medzinárodné kongresy, semináre, rôzne školenia. Veľmi radi sa z prvej ruky oboznámili s našimi skúsenosťami. Veď pre celý svet bol náš triumf v Belehrade dva roky po MS v Mníchove totálnym šokom. Mužstvo, ktoré nehralo na svetovom šampionáte, vyhralo majstrovstvá Európy v tej najsilnejšej konkurencii! Každý mal záujem zistiť, prečo špičkové svetové mužstvá ťahali v súboji s nami za kratší koniec. A to naše tajomstvo sa volalo vysokohorská príprava.
Ako ste sa vlastne do Austrálie dostali? V tých časoch nebolo ľahké dostať sa do cudziny a dokonca v cudzine ešte aj trénovať? Navyše, keď vo vašom životopise sa uvádza, že s aktívnou činnosťou ste museli skončiť zo zdravotných dôvodov? Čo sa vlastne stalo?
Počas zájazdu Slovana Bratislava po krajinách Strednej a Južnej Ameriky sme niektorí z mužstva dostali žltačku. Táto smola nám zabránila pokračovať v tréningu a v športovej príprave. Kým som niekoľko týždňov ležal v nemocnici, z dlhej chvíle som dôkladne študoval tréningové denníky a poznámky, ktoré som si počas pôsobenia v Slovane Bratislava robil. Napokon, čo iné môžete robiť, keď nemôžete nič robiť iba ležať v nemocnici?
Ale po vyliečení z infekčnej choroby ste už potom bez problémov išli na pamätný zájazd do Austrálie?
Áno. A práve tam som už začal spoluhráčov dirigovať a dohliadať na ich tréning. Bol som pravá ruka trénera Jozefa Čurgalyho, lebo Jim Šťastný musel zostať doma. Mal brata v zahraničí, tak ho nepustili vonku. Ja som sa stal hrajúcim asistentom trénera Jozefa Čurgalyho, ktorý mi zveril rozcvičky a kondičnú prípravu mužstva, hoci som bol stále hráčom Slovana.
Hostitelia zo Sydney si vás pri tréningoch všimli a dali vám ponuku, aby ste v Sydney zostali ako hrajúci tréner?
Tak nejako to vtedy bolo… Dnes som však veľmi šťastný, že som s tým návrhom súhlasil. Vtedy som už mal vo vrecku vysokoškolský diplom a okrem futbalu som chcel aj učiť to, čo som doma vyštudoval. V Austrálii predovšetkým telesnú výchovu. Veril som si, hoci moja angličtina nebola ukážková. Ale dúfal som, že postupne si ju v Austrálii zlepším. Že budem s mojimi zverencami komunikovať bez problémov. V Sydney som zostal ako 31-ročný absolvent vysokej školy.
To ste boli na trénera ešte mladý… V súčasnosti v takom veku futbalisti ešte o konci kariéry vôbec nerozmýšľajú…. Nebáli ste sa, že ste si taký mladý človek hráčskym a trénerskym angažmán v Austrálii zobrali na seba príliš veľké bremeno, ktoré ste nemuseli zvládnuť?
Ale, zvládol som ho. Nebolo to jednoduché, ale mal som ambície presadiť sa aj v tomto prostredí, tak som sa presadil. Vedel som, že teoreticky som veľmi dobre pripravený z našej vysokej školy a prakticky som sa zdokonaľoval pod vedením trénerov Jima Šťastného a Antona Bullu. Mal som od nich veľmi veľa odpozorovaného a počutého. Keď sme chodili vlakom na zápasy do Prahy alebo do iných českých miest, vždy som pozorne počúval, čo nám Jim Šťastný v kupé hovoril. Sledoval som, ako nám vymýšľa taktiku, ako určuje úlohy, ako pred zápasom povzbudzuje i rozmýšľa… A cestou späť sme zasa počúvali jeho rozbor, hodnotenie. Jednoducho, Jim Šťastný bol môj veľký učiteľ, ktorý mi dal do života veľmi veľa. Nielen ako mladému futbalistovi, ale aj ako budúcemu trénerovi. Preto som si veril.
Ako mladého 19-ročného chlapca si vás on vybral do svojho mužstva?. On stál za vašim príchodom z Ružomberka do Bratislavy?
Ako mladý futbalista – junior som v roku 1955 hral za Československo proti Maďarsku. Trénerom nášho mužstva bol Anton Bulla, pravá ruka a blízky spolupracovník Jima Šťastného. Tento zápas mi vyšiel tak ako celému mužstvu. Vyhrali sme 2:1 a onedlho ma zo Slovana zavolali, či nechcem za nich hrávať. Viete, čo to pre mňa znamenalo?! Jim Šťastný ma chcel do mužstva! V Maďarsku vtedy zo Slovákov v tom pamätnom zápase juniorov hral Tóno Urban, Dežo Cimra, Gusto Mráz, takže sme boli veľmi silný výber. Ja som sa v tejto partii nestratil, tak som vymenil futbal v Ružomberku za futbal v Bratislave.
Bol to veľký skok odísť z Ružomberka do Bratislavy? Z pomerne neznámeho mužstva do špičkového československého kolektívu, ktorý patril medzi elitu vtedajšieho československého ligového futbalu?
Samozrejme, že áno. Ale tu treba povedať aj inú vec. Dôležité pre môj život a celú futbalovú kariéru bolo to, že som mal vynikajúcich trénerov a učiteľov. Na začiatku v Ružomberku bol Ondrej Petraško, potom profesori na strednej škole. Okrem futbalu som lyžoval, venoval sa atletike. Vďaka mojim prvým trénerom som bol veľmi dobre kondične i technicky pripravený. Nezabudnuteľný československý reprezentant Andrej Kvašňák mi stále hovoril: ja som tu ten, čo má pri futbale rozmýšľať. A ty si tu od toho, aby si to všetko obehal… Rešpekt pred veľkým Slovanom som samozrejme mal. Veď som prichádzal do mužstva, v ktorom pôsobili Viliam Schrojf, Michal Benedikovič, Michal Vičan, Viktor Tegelhof, Emil Pažický, Tonko Urban, Arnošt Hložek, Paľko Molnár… Čo meno, to pojem vo vtedajšom československom futbale. Keď si spomeniem na tú silu futbalových osobností v slovanistickej kabíne, ešte aj dnes mi chodia zimomriavky po chrbte, hoci to bude už viac ako polstoročie, čo som do tej šatne so slávnymi hráčmi prvýkrát vošiel. Už je to presne 56 rokov…
Bolo vašou výhodou, že vás tréneri Jim Šťastný a Anton Bula do mužstva chceli, že si vás sami vybrali?
Určite. Navyše, som nesmierne šťastný, že práve v Slovane pri mojich ligových začiatkoch ma viedla výrazná európska trénerska osobnosť Jim Šťastný. Pod jeho vedením sme vyhrali dva tituly majstra Československa. Neskôr viedol rakúsku reprezentáciu. Jim Šťastný svojimi víziami obohatil európsky a svetový futbal, svojimi vedomosťami a svojou osobnosťou ho posunul ďalej. Ako tréner bol veľmi inšpiratívny. Páčilo sa mi na ňom to, že keď videl, že futbal berieme ako profesionáli, dokázal aj niečo tolerovať a odpustiť. Vďaka veľkým skúsenostiam dokázal urobiť priestor pre sebarealizáciu každého hráča. Ale musel vidieť, že to dotyčný nezneužije.
Po návrate domov a po dvoch sezónach vo VSS Košice ste sa v roku 1973 do Slovana opäť vrátili. Tentoraz už ako jeho hlavný tréner. Čo to pre vás ako bývalého hráča belasých znamenalo? Ako si na tento návrat s odstupom času spomínate?
V Slovane Bratislava som vtedy viedol výborných hráčov, s ktorými sme spolu vyhrali federálnu ligu. Kostra toho tímu tvorila základ zlatého belehradského kolektívu. Do sveta som sa dostal práve po ME 1976 v Belehrade, kde sme – ako som už hovoril – dokázali zdolať oboch finalistov majstrovstiev sveta 1974 v Mníchove – Nemecko a Holandsko. To nikto pred ME 1976 nečakal. Tréning a športová príprava v stredných a vysokohorských výškach. To bola téma mojich prednášok po celom svete. Vďaka úspechu v Belehrade som bol veľmi žiadaným lektorom na rôznych medzinárodných konferenciách a seminároch. V dôsledku úspechu našich futbalistov na ME 1976 som doteraz prednášal v 120 krajinách. Vďaka zlatu z Belehradu som sa mohol naplno realizovať ako futbalový odborník.
Slovan bol môj život. Bolo nádherné hrať v jeho drese, trénovať jeho mužstvo. Je nádherné stále byť súčasťou belasej rodiny.Jozef Vengloš
Čo pre vás s odstupom času znamenalo hrávať a trénovať v Slovane Bratislava?
Slovan bol môj život. Bolo nádherné hrať v jeho drese, trénovať jeho mužstvo. Je nádherné stále byť súčasťou belasej rodiny. Ako mladého futbalistu ma nadchýnalo sedieť v jednej kabíne s takými výraznými osobnosťami vtedajšieho československého futbalu ako boli Viktor Tegelhoff, Emil Pažický, Paľko Molnár, Michal Vičan, Viliam Schrojf, Tónko Urban a ďalší veľkí slovanisti. To bol pre mňa zážitok, ktorý sa nedal zaplatiť, ani nikde kúpiť. To ste si museli zaslúžiť. Preto nie div, že k Slovanu sa budem vždy hlásiť. A to aj napriek tomu, že sa našli ľudia, ktorí mi voľakedy dávno v tomto klube ublížili. Ale za to nemôže Slovan, to boli skutky tých ľudí, ktorí vtedy v Slovane pracovali.
Dá sa povedať, že vašim trénerskym vzorom bol práve legendárny Jim Šťastný, ktorý každému futbalistovi dokázal veľmi rýchlo nájsť trefnú prezývku?
Najmä vďaka nemu bola moja cesta k trénerstvu pomerne priama. Po príchode do Bratislavy som bol poslucháčom vtedajšej Pedagogickej fakulty. Študoval som kombináciu slovenčina – telesná výchova. Sám som si písal denníky, čo sme kedy robili, ako sme trénovali, na čo tréner Šťastný kládol dôraz. A to všetko som obohatil o svoje pocity, poznámky a postrehy. Navyše počas ciest vlakom som vždy počúval, čo nám tréner Jim Šťastný vo vlaku hovoril. Ako nás chystal na súpera, ako nám radil, čo máme robiť, aby sme ho porazili. Vždy som ho pozorne počúval a veľa som sa od neho naučil. Preto sa k nemu a k jeho myšlienkam stále veľmi rád hlásim.
Máte za sebou mimoriadne bohatú predovšetkým trénersku kariéru. Ste jediným slovenským trénerom, ktorý stál pri kormidle piatich reprezentačných výberov z piatich krajín – Austrália, Československo, Malajzia, Omán a Slovensko. Ktorý úspešný výsledok v poslednom čase vám ako futbalovému odborníkovi urobil najväčšiu radosť?
Mimoriadne si vážim úspech, ktorý na svetovom šampionáte v JAR dosiahla slovenská reprezentácia. Veľmi veľa ľudí ten úspech na MS nevie ani adekvátne doceniť. Ale ja som ho prežíval veľmi intenzívne. Počas šampionátu som bol chorý, ležal som doma a každú chvíľu mi zvonil telefón. To mi moji kolegovia z celého sveta gratulovali k výkonu Slovákov. Bolo nádherné počúvať aspoň takto na diaľku obdivné slová a prejavy uznania. Myslím si, že to, čo dokázala slovenská reprezentácia na MS, viac ocenili za hranicami ako doma. Verím, že táto reprezentácia dokáže ešte veľa pekných výsledkov. Som presvedčený, že súčasní hráči nám v budúcnosti urobia ešte veľa radosti. Sú to veľké talenty, ktoré vo svetovom futbale nepovedali ešte posledné slovo. Ja som o tom hlboko presvedčený.
Futbal treba mať rád. Futbalu sa treba, pokiaľ sa to dá, odovzdať celý. Ale pri futbale nesmie človek zabudnúť na vlastné vzdelanie, na svoj odborný a osobnostný rast. Len tak môže človek vo futbale napredovať.Jozef Vengloš
Aké motto by ste odkázali svojim nástupcom, aby vo futbale a pri kormidle svojich mužstiev dosiahli také úspechy, aké ste za 35 rokov trénerského života dosiahli vy?
Futbal treba mať rád. Futbalu sa treba, pokiaľ sa to dá, odovzdať celý. Ale pri futbale nesmie človek zabudnúť na vlastné vzdelanie, na svoj odborný a osobnostný rast. Len tak môže človek vo futbale napredovať. Len tak môže byť úspešným trénerom. Ja som v živote stretol veľmi veľa dobrých a múdrych ľudí. Veľa ma naučili. Veľa mi zo svojich poznatkov odovzdali. A bez toho, že by za to odo mňa niečo chceli… Preto sa teraz starám o mladých futbalistov v FC Petržalka 1898. Chcem takto splatiť aspoň časť z toho, čo som vďaka futbalu získal. Prešiel som s ním celý svet. Videl som mnohé kultúry, obohatil som sa nádhernými zážitkami a chvíľami šťastia. Chcem, aby títo chlapci postupne z nášho mužstva prešli do ligového, potom do reprezentácie a potom do nejakého špičkového zahraničného klubu. Aby mohli vo svojej kariére pokračovať tak ako v súčasnosti pokračujú ich veľké vzory – chlapci, ktorí minulý rok hrali na MS v Juhoafrickej republike.
Akú zásluhu na vašom trénerskom raste, na vašich futbalových úspechoch má vaša rodina?
Obrovskú. Bez rodiny, bez manželky, bez detí, by som nikde nebol schopný presadiť sa tak, ako som sa presadil. Bez ich podpory, porozumenia a obetavosti by som nemohol tak dlho robiť profesiu, ktorú som robil. Moja rodina mi dokázala za tie roky vytvoriť veľmi dobré zázemie. Ale tak isto my veľmi pomohli aj ľudia z UEFA a FIFA. Bez podpory prezidenta FIFA Seppa Blattera, bez porozumenia predsedu UEFA Michela Platiniho, či môjho priateľa Andyho Roxburgha by som dlhé roky nemohol fungovať ako člen technickej komisie FIFA a UEFA. Bez ich podpory a porozumenia by som nemohol byť ani šéfom Asociácie európskych futbalových trénerov. A takto by som mohol menovať veľmi veľa mojich kolegov, spolupracovníkov a pomocníkov. Aby som na nikoho nezabudol, povedal som iba tých najvyšších funkcionárov zo svetového a európskeho futbalu.. Náhodou by som na niekoho zabudol – a dotyčný by sa mohol uraziť.
Ako vnímate súčasnú generáciu mladých slovenských futbalistov a reprezentantov?
Poviem to tak, ako to cítim. Voľakedy nás taká konkurencia aká bola medzi bratislavskými a pražskými klubmi ťahala dopredu. Bola pre nás hnacím motorom. Zápasy Slovana so Spartou Praha, so Slaviou alebo aj s Duklou mali svoj náboj. Bola na nich fantastická atmosféra. Každý z nás chcel byť lepší ako ten druhý. Ako súper. Tak isto súboje slovenským mužstiev s Ostravou, Brnom, Jabloncom alebo Chebom. To boli merania síl, ktoré nám teraz dosť chýbajú. Preto nie div, že súčasní funkcionári po tejto česko-slovenskej konfrontácii volajú. Spomínaná konkurencia nútila futbalové talenty na sebe tvrdo pracovať. Konkurencia pomáhala tie talenty formovať. Dnes to už nie je, lebo spoločná liga neexistuje. Dnes je tu však iný fenomén. Je dôležité, aby najväčšie slovenské futbalové talenty odchádzali von, aby išli do zahraničia. Nech sa pokúsia presadiť v špičkových zahraničných kluboch. Aby už v tréningoch sa porovnávali s najlepšími hráčmi sveta. Aby sa od nich učili. Niektorí súčasní reprezentanti v takých kluboch už pôsobia a trénujú s najväčšími osobnosťami svetového futbalu. Vďaka ich konkurencii rozvíjajú svoj talent, čo je pre slovenskú futbalovú reprezentáciu veľmi dobré. To je jedna vec, ktorú si na mladých slovenských hráčoch cením. Druhou vecou, ktorou mi terajší úspešní reprezentanti robia radosť, je fakt, že chlapci, ktorých vychovali slovenskí tréneri, radi do reprezentácie prichádzajú. Radi hrajú za Slovensko! To je vec, ktorú si na nich vysoko vážim. Na ich prístupe k povinnostiam vidieť, že si vážia slovenskú reprezentáciu. Vždy sú ochotní odovzdať slovenskej reprezentácii to najlepšie, čo v nich je. Nepozerajú sa na zranenia, na nič sa nevyhovárajú. Podľa mňa, úspech, ktorý urobili na MS v Juhoafrickej republike, my doma doceníme až o niekoľko rokov. Ak nie aj desaťročí. Toho sa teraz naozaj bojím. Preto ma mrzí to, že hoci v JAR urobili výnimočný úspech, doma to išlo nejako do zabudnutia.. Z celého sveta mi telefonovali. Gratulovali mi. Tvrdili, že naša reprezentácia ma svoju kvalitu. Len my o tom nevieme…
Zaregistrovali sme, že mnohých funkcií vo futbalovom hnutí sa už pomaly zriekate, ale v jednej vraj chcete byť ešte aj najbližšie tri roky… Je to pravda, že post prezidenta Aliancie európskych futbalových trénerov ešte nechcete opustiť ?
Prezidentom Aliancie európskych profesionálnych futbalových trénerov som bol minulý rok na medzinárodnom kongrese vo Varšave zvolený na ďalšie tri roky, takže túto funkciu budem chcieť ešte ďalšie tri roky naplno robiť. Dúfam, že sa mi tento významný mandát podarí naplniť až do konca a potom to už prenechám mladším… Roky bežia, nedá sa nič robiť…. Treba si uvedomiť najmä to, koľko mám rokov a postupne som dospel k názoru, že významné funkcie v európskom a svetovom futbale treba dôstojne prenechať mladším. Verím, že po mne do týchto dôležitých funkcií prídu dobre pripravení odborníci, ktorí budú pokračovať tam, kde ja pravdepodobne o tri roky skončím.
Narodil sa 18. februára 1936 v Ružomberku. Futbal začal hrať v rodnom meste a v rokoch 1954 – 1966 bol hráčom ŠK Slovan Bratislava. V roku 1955 získal s belasými titul vtedajšej spoločnej ligy. V rokoch 1967- 1969 bol hrajúcim trénerom FC Sydney Prague a v tom istom období trénoval aj výber Nového Južného Walesu a Austrálie. Po návrate domov bol trénerom VSS Košice (1969 – 1971), v rokoch 1970 až 1972 viedol spolu s Janom Fáberom čs. reprezentáciu do 23 rokov, s ktorou získal titul majstra Európy tejto vekovej kategórie. V rokoch 1973 – 1976 bol hlavným trénerom Slovana Bratislava. Pri kormidle tohto mužstva sa dva razy tešil z titulu majstra vtedajšieho Československa, raz vyhral Slovenský pohár a raz Československý pohár (1974). Od roku 1973 bol asistentom Václava Ježka pri A-tíme ČSSR, majster Európy 1976 v Belehrade. V rokoch 1978 – 1982 bol hlavným koučom A-tímu ČSSR a strojcom účasti na ME 1980 v Taliansku (bronz) a na MS 1982 v Španielsku. O rok neskôr jednu sezónu 1983/1984 viedol Sporting Lisabon, potom FC Kuala Lumpur (1985 – 1987), s ktorým bol majstrom Malajzie i víťazom tamojšieho národného pohára. V tom istom čase bol reprezentačným trénerom Malajzie. Po návrate domov opäť viedol A-mužstvo ČSSR (1987 – 1990), s ktorým postúpil na MS 1990 v Taliansku. Na tomto svetovom šampionáte sa zverenci Jozefa Vengloša dostali až do štvrťfinále. Vďaka úspechu v Taliansku sa ako prvý tréner mimo Britských ostrovov na jednu sezónu stal hlavným trénerom Aston Villy (1990 – 1991). Po odchode z Anglicka si našiel angažmán v Fenerbachce Istanbul (1991 – 1993) a v rokoch 1993- 1995 bol prvým trénerom samostatnej slovenskej reprezentácie. Neskôr viedol ešte národný výber Ománu (1996/1997), sezónu 1998/1999 strávil na lavičke škótskeho klubu Celtic Glasgow a v roku 2002 bol šéftrénerom japonského klubu JEF United Ičihara.
Jozef Vengloš je trénerom 20. storočia na Slovensku. Je jediným slovenským trénerom, ktorý svojich zverencov dvakrát priviedol na MS (1982 a 1990) a dvakrát na ME (1976 a 1980). Pri kormidle československej reprezentácie stál pri rekordných 77 medzištátnych stretnutiach, A-mužstvo SR viedol v 16 zápasoch. S manželkou Evou má dvoch synov: Jozefa a Juraja. Jozef je prezidentom FC Petržalka 1898 a Juraj patrí k najznámejším slovenským licenčným manažérom FIFA a hráčskym agentom.
Zhováral sa Štefan Žilka
