Do konca tohto roka chce taliansky Enel predať len časť z predávaného podielu. Slovenská vláda má tak šancu pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami dostať k vysnívanému 17-percentnému podielu, čím by sa štát stal 51-percentným akcionárom Slovenských elektrární.
Okolo predaja Slovenských elektrární sa vyjasnieva. Teda aspoň na tej talianskej strane. Šéf talianskej spoločnosti Enel, ktorá predáva 66-percentný podiel slovenského dominantného výrobcu elektriny, minulý týždeň prezradil, že Taliani ešte nejaké tie sviatky na Slovensku budú predsa len oslavovať. Do konca tohto roka chcú totiž predať len časť z predávaného podielu. Zvyšok následne predajú až po dokončení dvoch jadrových blokov v Mochovciach. Čiže niekedy o dva až tri roky, samozrejme v prípade, že sa nám dostavba znova nepretiahne. Ich útek zo Slovenska teda nebude taký horúci, ako sa očakávalo.
Vládny sen
Po talianskom vyjasnení sa zdá, že štátu na čele s červenou vládou sa splní sen. Je síce otázne, koľko akcií elektrární budú chcieť Taliani predať už tento rok, ale svojim minulotýždňovým postojom dali slovenskej vláde minimálne nádej, že sa má šancu pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami dostať k vysnívanému 17-percentnému podielu, čím by sa štát stal 51-percentným akcionárom Slovenských elektrární. Navyše by Taliani zostali v elektrárňach a domanažovali by dostavbu Mochoviec. Nič krajšie si veliteľ najsilnejšej politickej strany na Slovensku nemôže ani želať. Pred voličmi by totiž naplnil svoje vyhlásenia o posilňovaní pozícií štátu v energetike a ešte by mohol vykrikovať, že ako s dostavbou Mochoviec prefackal ďalšieho zahraničného investora, ktorých v slovenskej energetike jemne povedané nemá v láske. Keby to takto vypálilo, tak by to lídra slovenskej ľavice potešilo aj preto, že by sa k akciám elektrární aspoň teraz, v predvolebnom čase, nedostala žiadna finančná skupina, o ktorých tak radi robia tlačové besedy „energetickí odborníci“ z roztrieštenej pravice.
Dividendy, jadro a ženy
Enel už zrejme viackrát oplakal svoje chúťky o slovenskú energetiku spred desiatich rokov. Oficiálne totiž nič nezarobili, keďže dividendy si zo Slovenských elektrární nemohli pre dostavbu Mochoviec vyplácať. Po tom, ako dostali najväčšieho slovenského výrobcu elektriny do pekných ziskov si asi museli hlavu trieskať o stenu, že s takým niečím súhlasili. Taliani plakali najmä v Mochovciach, ktoré im ukázali ich neskúsenosť s jadrovou energetikou v plnej sile. Maňana prístup pri takejto investícii sa im určite nevyplatil. Pri predpoklade, že Taliani nerozohrali v slovenskej energetike čierne kšefty, natíska sa otázka, čo im ich pôsobenie v elektrárňach vlastne prinieslo, respektíve ešte stále prináša. Odpoveď sa hľadá ťažko. Napadajú mi len získané skúsenosti z jadra a skúsenosti zo správania sa slovenských politikov, ktorí neraz ani nevedeli o čom rozprávali, ale energetické sebavedomie z nich len tak sršalo. A ešte možno poznanie, že máme najkrajšie ženy na svete a lepšie pivo ako u nich.
Autor je šéfredaktorom portálu vEnergetike.sk.
