Pri výmene paliva v atómovej elektrárni A 1 v Jaslovských Bohuniciach 5. januára 1976 jeden z nových palivových kompletov „vystrelil“, narazil do mostového žeriavu a potom dopadol na podlahu reaktorovej sály. Podľa technika výmeny paliva Viliama Pačesa to bola obrovská rana, po ktorej sa všetko okolo triaslo.
Po komplete zostal otvor, z ktorého začal unikať oxid uhličitý. Usmrtil Libora Bendu a Izidora Ferecha, ktorí boli v nižších podlažiach elektrárne a o smrtiacej hrozbe nemohli vedieť. Okrem toho hrozilo, že reaktor zostane bez chladenia, čo by mohlo spôsobiť katastrofu. Od tejto udalosti v pondelok uplynulo 50 rokov.
Nejako to utesni
V reaktorovej sále v tom čase zabezpečovali výmenu jadrového paliva Viliam Pačes a jeho dvaja kolegovia. „Mali sme šťastie, že nás palivový článok nezasiahol. Jeden kolega spadol na podlahu a zranil si tvár, druhý sa nadýchal oxidu uhličitého, obaja museli ísť k lekárovi. Všetci sme sa z reaktorovej sály dostali von,“ spomína Viliam Pačes.
Prídu znova Rusi na Slovensko? Premiér Fico im pootvoril cestu do Bohuníc
Od nadriadených dostal za úlohu zastaviť unikajúci oxid uhličitý. Hasiči mu dali na protichemické oblečenie, na chrbát kyslíkové fľaše, na tvár kyslíkovú masku, mal ju vtedy prvýkrát. „Vedúci mi povedal, že najlepšia alternatíva je utesniť otvor zavážacím strojom. Druhá bola – nejako to utesni,“ hovorí Pačes.
Dali mu k dispozícii ešte dozimetristu Milana Antolíka, ktorý sa mal postarať o jeho radiačnú bezpečnosť. So zavážacim strojom išiel „po pamäti“, pretože optika nefungovala. Prvý pokus nevyšiel, ale vďaka dokonalej znalosti konštrukcie reaktora sa mu to na druhý pokus podarilo. Z Viliama Pačesa sa stal hrdina, pretože reaktor bez chladenia mohol spôsobiť ťažko predstaviteľnú katastrofu.
Vedúci primárneho okruhu ho poslal ešte, už samotného a bez dozimetristu, zatvoriť ventil pod reaktorom. A mame zraneného kolegu mal oznámiť, čo sa Martinovi stalo. Napriek úľave, ktorá potom prišla, to bol podľa Viliama Pačesa veľmi smutný deň, pretože dvaja muži sa už z práce domov nevrátili. Vyšetrovanie príčin tejto havárie ukázalo, že palivové články mali konštrukčnú chybu, niektoré zaisťovacie kolíky nefungovali.
O rok prišlo k ďalšej nehode
O udalosti, ktorá poriadne vystrašila personál aj ľudí v okolí Jaslovských Bohuníc sa v tom čase v novinách veľmi nepísalo. „Vedeli o tom zamestnanci, rodiny, ale bolo nám naznačené, aby sme o tom moc nehovorili. Až po udalosti v Černobyle (1986) sa viac diskutovalo o tom, čo všetko sa mohlo stať,“ dodáva Pačes.
Napriek všetkému, čo sa 5. januára 1976 stalo, zostal jadrovej energetike verný až do odchodu do dôchodku, rovnako zostali v podniku aj dvaja kolegovia. Keďže v ten deň dostal ročnú dávku rádioaktivity, na jeden rok ho poslali na elektráreň V1. Na A1 sa vrátil už len odstraňovať následky ďalšej havárie z roku 1977. Neskôr pracoval aj na V2 a v Mochovciach.
Druhá vážna nehoda v jadrovej elektrárni A 1 sa stala 22. februára 1977 po chybe personálu, to už bol jej definitívny koniec. Prvú jadrovú elektráreň v Československu A -1 začali stavať v auguste 1958, do prevádzky bola uvádzaná postupne od januára 1972. V decembri toho roku už bola pripojená do rozvodnej elektrickej siete. Napokon bola v prevádzke len približne päť rokov.
Čin Viliama Pačesa a Milana Antolíka ocenil v roku 1987 vtedajší prezident Gustáv Husák Radom práce a v roku 1998 prezident Ivan Gašparovič Krížom Milana Rastislava Štefánika III. triedy za záchranu ľudských životov a značných materiálnych hodnôt s nasadením vlastného života. Čerstvý osemdesiatnik Viliam Pačes si dnes žije životom aktívneho dôchodcu. Bicykluje, venuje sa turistike a zbiera ocenenia v petangu. O tom, že jadrová energetika má budúcnosť, nikdy nepochyboval a nepochybuje ani dnes.
