„Prvý v cieli dostal koberec, druhý valašku, tretí mažiar,“ vymenoval jeden zo zakladateľov Rajeckého maratónu Pavol Uhlárik (56) vecné ceny pre medailistov 1. ročníka, ktorý sa oficiálne bežal v roku 1984. Vymysleli ho traja bratia Uhlárikovci (Karol, Pavel a Ján), lebo vraj nemali v láske domáce práce, najmä umývanie riadu.
Pán Uhlárik, čo hovoríte na škodoradostné tvrdenia vašich kamarátov, že preto ste vymysleli pred 32 rokmi Rajecký maratón, lebo sa vám spolu s bratmi nechcelo umývať riad?
Ale veď to nie je žiadne ohováranie, ani nejaká škodoradosť od tých ľudí, čo vám to povedali, lebo je to pravda. Naozaj to tak aj bolo. Na začiatku všetkého bola stávka medzi nami.
Nechceli ste s bratmi v nedeľu po obede umývať riad, tak ste radšej išli bežať maratón?
Nie celkom. Aj keď vo vašej otázke tá podstata problému tam, samozrejme, je… My traja sme nemali radi domáce práce vo všeobecnosti. A medzi nimi bolo aj spomínané umývanie riadu… Tak sme si v lete 1982 povedali, že budeme o tom, kto z nás bude doma umývať riad, súťažiť. Dohodli sme sa, že kto z nás troch zvíťazí v behu po ceste od tabuľky Rajec po tabuľku Čičmany a späť, čo bolo presne 38 kilometrov, tak bude na celý rok od týchto nepopulárnych povinností oslobodený. Nebude musieť umývať ten nešťastný riad, upratovať, zametať a podobne. A ten, čo dobehne do cieľa až tretí, bude počas roka poslúchať prvého i druhého v tomto behu (smiech).
Ako vaše bratské súperenie na takmer maratónskej vzdialenosti nakoniec dopadlo?
Tieto preteky nás troch vyhral najstarší brat Karol. Ja som dobehol za ním druhý asi s dvojminútovým mankom a tretí skončil najmladší brat Janko. Ten prišiel do cieľa asi asi až polhodinu po nás. Za ´odmenu´ nás musel potom celý rok poslúchať (smiech). A Karol sa zasa zbavil nechcených domácich prác. Z toho mal najväčšiu radosť (smiech).
Aký je vekový rozdiel medzi vami tromi? Nebol niekto z vás v tomto netradičnom súperení povedzme znevyhodnený práve vekom?
Keďže medzi nami je rozdiel dvoch, štyroch a šiestich rokov, o nejakom veľkom handicape sa nedá hovoriť. Každý z nás vedel, do čoho ide – a prečo sa k tomu behu vlastne odhodlal (smiech). Najstarší brat má tento rok päťdesiatosem, ja budem mať päťdesiat šesť a najmladší Janko má päťdesiatdva. Ja s Jankom ešte beháme maratóny, Karola opantala vášeň fotografovať a filmovať, tak on už maratóny nebehá, za to ich vášnivo filmuje a fotografuje. Vďaka nemu máme všetky ročníky Rajeckého maratónu dôkladne obrazovo zmapované.
Bežať pre stávku 38 kilometrov v jednom kuse nie je žiadna slasť. Mali ste na takýto náročný test vytrvalosti a bojovnosti aj nejakú kondičnú a bežeckú predprípravu? Trénovali ste na tento unikátny bratský súboj nejako špeciálne? Venovali ste sa napríklad kondičnej príprave?
Ak ide o tú prípravu, my s bratmi sme typické dedinské deti vtedajšej doby. Keď sme boli mladí, robili sme všetky športy, ktoré sa na dedine v tom čase hrali. Našli ste nás medzi futbalistami, volejbalistami, hokejistami či bežcami. Venovali sme sa aj turistike. Žiadny šport nám nebol cudzí. Takže fyzickú kondíciu sme mali dobrú. Horšie to už bolo s tou bežeckou prípravou. O behu, najmä o správnom behu na dlhé vzdialenosti, sme nič nevedeli. Tak sme bežali ako sme vládali. A podľa toho to všetko aj vyzeralo (smiech).
Ako sa potom ten maratónsky kolotoč v Rajci rozkrútil ďalej, keď sa momentálne na druhú augustovú sobotu (8. 8.) chystáte odštartovať už 32. ročník Rajeckého maratónu?
O rok neskôr sme si tieto preteky zopakovali, ale už nie sami… O našom pamätnom behu sa často medzi kamarátmi hovorilo. Dokonca sa medzi turistami našli kamaráti, ktorí si tiež chceli vyskúšať sily v behu z Rajca do Čičmian a späť. Nakoniec sa k nám trom pridali ešte siedmi kamaráti. Bežali sme teda desiati, no do cieľa sme dobehli iba traja (krátka odmlka). Nedokončili takí, čo sa cestou prejedli hrušiek, respektíve na ´občerstvovačkách´ vypili viac piva ako sa na atlétov patrilo(smiech). Ale cieľ neuvideli ani tí bežci, ktorí precenili svoje sily, respektíve sa na takýto beh nevhodne obuli a obliekli (krátka odmlka). Jeden bežal v známych gumo-textilových kopačkách, z ktorých iba odrezal štuple… Ďalší v obyčajných teniskách. Takže aj takú podobu mali teda naše ´maratónske´začiatky v Rajci (smiech).
Ale ešte to nebol Rajecký maratón v takej podobe, v akej ho poznáme v súčasnosti…
Nápad behať po ceste celou Rajeckou dolinou sa však ľuďom z nášho mestečka zapáčil. Podporu nám sľúbil aj vtedajší predseda MNV, tak tretie pokračovanie nášho bežeckého dobrodružstva už bolo prvým oficiálnym ročníkom Rajeckého maratónu. Na štart sa vtedy postavilo 33 účastníkov, z ktorých 27 aj dobehlo do cieľa. Prvý dostal za odmenu koberec, druhý valašku, tretí mažiar. Podľa toho, čo sme od sponzorov dostali, čo sa nám podarilo vybaviť. Vďaka ochote našich prvých sponzorov sme každého niečím odmenili. Štartovné bolo desať korún československých a pretekárov v cieli čakali párky. Každý z nášho okolia pomohol, ako vedel. Jeden vyrezával drevené medaily, ďalší pomáhal pri regulovaní dopravy, ďalší pri výsledkoch v cieli, iný zasa čapoval pivo alebo kofolu, ženy piekli koláče a varili. Celé nás to vyšlo na vtedajších päťtisíc korún, čo dnes znie totálne neuveriteľné… Nikto tomu dnes nechce veriť, že to naozaj stálo iba päťtisíc korún (smiech). Dnes potrebujeme na maratón 40 tisíc eur. Ale iba v hlavnej súťaži bude bežať viac ako dvesto účastníkov.
Keď sme už pri peniazoch, čo by ste dnes za tých päťtisíc korún, teda za celý rozpočet 1. ročníka Rajeckého maratón, čo je približne 160 eur, dokázali zabezpečiť dnes, keď sa chystáte už na 32. ročník a kalkulujete s tým, že na maratón potrebujete minimálne 40 tisíc eur?
Dnes by sme podľa mňa za takú istú sumu (okolo 160 eur, pozn. aut.) mohli zaplatiť 24-hodinový prenájom potrebných prenosných hygienických zariadení Toi Toi…. Alebo by sme za tie peniaze mohli zaistiť prítomnosť sanitky s posádkou počas celého maratónu. Ale to iba v prípade, ak by ju sme ju na maratóne mali po kamarátskej linke alebo v rámci sponzoringu. Inak by na ňu celý rozpočet premiérového ročníka Rajeckého maratónu určite nestačil…
Pán Uhlárik, máte v histórii tohto bežeckého dobrodružstva viac takých vytrvalcov ako je Eva Seidlová z Tlmáč, ktorá z doterajších 31 ročníkoch štartovala na dvadsiatich siedmich?
Áno, máme. Sú to traja ´mohykáni´, ktorí doteraz bežali náš maratón v každom ročníku! Dvaja z ich sú Žilinčania: Marián Michalík a František Kupčo. Obaja majú už 63 rokov. A tretím do ich partie je 65-ročný Marián Haluza z Nových Zámkov. Všetci traja sa už prihlásili aj na 32. ročník (krátka odmlka). Oni v podstate už súťažia medzi sebou aj v tom, kto z nich dlhšie vydrží behať Rajecký maratón. Napríklad Marián Michálik, ktorý voľakedy behal minimálne päť – šesť maratónov počas roka, teraz sa zameral iba na Rajecký. Má už 63 rokov, už šetrí sily, no Rajecký maratón ešte chce bežať. To sú naši rajeckí vytrvalci (smiech). Zo žien sa im trom priblížila doteraz naozaj iba spomínaná Eva Seidlová z Tlmáč, ktorá už absolvovala viac ako tristo maratónov!
Práve Eva Seidlová nám prezradila, že vďaka odbehnutým 27 ročníkom Rajeckého maratónu sa zaradila medzi rajeckých milionárov, ktorí majú už doživotne štart na tomto podujatí zadarmo. Koľko máte takých milionárov a kto všetko sa môže dostať do tohto vášho klubu vyvolených?
Milionárov, ktorých sme doživotne oslobodili od platenia štartovného, máme aktuálne trinásť. Dostať sa medzi nich nie je totiž vôbec jednoduché. Kto chce byť medzi nimi, musí v Rajci odbehnúť minimálne 24 ročníkov nášho maratónu! Až potom môže povedať, že v Rajci odbehol milión metrov! Máme to presne zmerané, kde na trati toho 24 maratónu je presne hranica vstupu medzi našich milionárov, kde je ten povestný posledný meter miliónovej méty. Kto to dokáže, toho veľmi radi od štartovného oslobodíme (smiech).
Vaša reakcia potvrdzuje tvrdenia pamätníkov, ktorí pri spomínaní zdôrazňovali, že veľkou devízou vášho podujatia je predovšetkým fakt, že ho robia bežci pre bežcov, že ho robia ľudia so srdcom, a hoci to mnohokrát bolo naozaj doslova na ´kolene´, o to to bolo srdečnejšie…
Viete, o tom, či to robíme so srdcom alebo nie, nemôžeme predsa hovoriť my. To sa nepatrí. Veď každá líška iba svoj chvost chváli (smiech). To musia povedať iní, naši hostia. Účastníci Rajeckého maratónu. Samozrejme, v dnešnej zložitej dobe je všetko najmä o peniazoch, o sponzoroch, o podpore a pomoci. Ale ja osobne vyššie nad peniaze kladiem dobré medziľudské vzťahy, kamarátsku pomoc, spolupatričnosť a ochotu priložiť ruku k spoločnej práci. Bez tohto všetkého by sa Rajecký maratón určite nedožil 32. ročníka. Sme veľmi radi, že hoci sa to stále točí okolo nás, čo sme to všetko začali, v súčasnosti máme stočlenný zbor dobrovoľníkov a pomocníkov, bez ktorých by sme maratón určite neurobili. Viete, dnes to nemôže byť o jednom človeku, dnes to musí byť o kolektíve, o partii rovnako nadšených ľudí. Bez ich elánu, ochoty pomôcť, bez ich obetavosti by to jednoducho nešlo… Navyše, v čase maratónu, ktorý sa tradične beží v druhú augustovú sobotu, je u nás ešte aj tradičný jarmok, takže pre Rajec robíme druhé Vianoce (smiech). Počas tohto sviatku sa stretnú rodiny, kamaráti, známi. A celá táto srdečnosť týchto stretnutí sa potom prenáša aj na maratón.
Snívali ste niekedy o tom, že práve vaša nechuť umývať riad pripraví pre obyvateľov Rajca také krásne sviatočné chvíle, že pre spoluobčanov práve bratia Uhlárikovci pripravia druhé Vianoce uprostred horúceho leta?
To sa nedá tak povedať (krátka odmlka). To nám predsa vtedy, keď sme súťažili iba medzi sebou, ani na um neprišlo… Aj keď vtedy, keď sme s maratónom začínali, panoval u nás ohromný bežecký boom. Potom, po rozdelení republiky, to nadšenie ľudí behať dlhé trate trochu ochabl…. Všetky aktivity okolo dlhých cestných behov dosť stagnovali… Ale pred takými 6 – 7 rokmi bežecké hnutie na Slovensku chytilo druhý dych. A dnes to opäť beží na plné obrátky. Každý víkend je niekde nejaký beh, nejaká bežecká akcia. Ponuka cestných a cezpoľných behov je mimoriadne bohatá, naozaj je z čoho vyberať (krátka odmlka). A pokiaľ ide o tie druhé Vianoce pre Rajec a jeho návštevníkov… Po každom maratóne je na námestí diskotéka pre mladých, ako aj ľudová veselica a zábava pre tých skôr narodených. Aj to patrí k nášmu jarmoku a maratónu. Vtedy z nás už opadne napätie, po skončení maratónu si opäť vydýchneme, potešíme sa, že akcia dobre dopadla a ideme ďalej… Ale bez tej diskotéky to by už nebol Rajecký maratón. To by nebol náš tradičný rajecký sviatok (smiech).
Unikátom vašej maratónskej akcie je fakt, že z Rajca do Čičmian vytrvalci bežia počas riadnej cestnej premávky. Nedá sa s tým niečo urobiť? Nedá sa tá cesta počas maratónu nejako uzavrieť?
Aby som bol úprimný, nechcel som túto otázku dostať… Nerád ju počúvam (krátka odmlka). Neobmedzená premávka na ceste, po ktorej sa beží, je pre nás večnou témou. Ale nemôžeme si to dovoliť, aby sme túto cestu uzavreli na celý deň. To by sme spôsobili dopravný kolaps v celej tejto oblasti. Cestu by sme museli uzavrieť už v Žiline, v Prievidzi a Považskej Bystrici, čo pri súčasných možnostiach je nemysliteľné. Rokovali sme o tom aj s políciou, ale v súčasnosti to fakt nejde. V spolupráci s dopravnou políciou však dokážeme zaistiť bezpečnosť všetkých účastníkov nášho maratónu a polmaratónu. Máme však prisľub, že ak raz bude účastníkov oboch týchto behov nad tisíc, vieme v budúcnosti vybaviť aspoň krátku trojhodinovú uzávierku trate pre maratóncov. Na dlhšie určite nie. Fačkov, Čičmany a okolie nemôžeme predsa totálne odrezať od sveta. Ani počas Rajeckého maratónu.
Pán Uhlárik, šéfa organizačného výboru, resp. riaditeľa pretekov robíte už 32 rokov v jednom kuse. Ktorý z tých ročníkov bol pre vás organizátorov najťažší a prečo?
Veríte tomu, že takúto otázku som ešte nedostal? Trochu ste ma ňou zaskočili… Aha, už si spomínam. V čase, keď sa rozdelilo Československo, nám štartovné čísla robil český výrobca. Pošta od neho musela podľa nových predpisov prejsť colnými úradmi, na ktorých voľakde uviezla. Možno v Bratislave, možno v Trenčíne, alebo v Žiline. Netušíme kde… Dosť na tom, že deň pred štartom nášho maratónu vyrobené čísla v Rajci neboli. Tak sme začali strihať posteľné plachty, aby sme z nich urobili náhradné čísla. A tým maratóncom a bežcom, ktorí sa prihlásili až v deň podujatia, sme čísla písali fixkou priamo na ruku. Presne ako to robia triatlonisti… To ste mali vidieť tie ´trapasy´, keď sme v cieli doslova ´skákali´ po bežcoch, aby sme zistili ich štartovné číslo. Takže aj takú podobu mal jeden ročník nášho maratónu (krátka odmlka). Nemusím vám hovoriť, že zatúlané čísla prišli do Rajca hneď po pretekoch! V sobotu bol maratón – a v pondelok som bol po ne na pošte. Bolo to na porazenie! Ale poradili sme si. Nezúfali sme. Bojovali sme ako sme vedeli. Aj vtedy, v takejto zložitej situácii, som sa presvedčil, že túto akciu robíme s perfektnými ľuďmi. Zistili sme, že v tíme máme obetavých a pracovitých fanatikov, na ktorých sa môžeme vždy spoľahnúť.
Čo by ste si počas budúcich ročníkov Rajeckého maratónu už nikdy nechceli zopakovať?
Ten ročník, keď nám nejaký ´dobráčisko´ v noci počas ľudovej zábavy roztrhal veľkú plachtu s rozmermi meter krát dva metre s výsledkami. To boli nervy! Novinári nám na druhý deň volali, že chcú poznať výsledky Rajeckého maratónu. Tak som išiel do cieľa, že ich odtiaľ odpíšem – a plachty s výsledkami nikde! Zostali z nej iba zdrapy… Rýchlo sme volali do redakcie, že o hodinu im ich dodáme. Počas tej hodiny sme po odpadových košoch zbierali útržky roztrhanej plachty, zliepali sme to ako puzzle a krvopotne s hodinárskou trpezlivosťou sme to všetko dávali dokopy. Kde sme si neboli istí, volali sme bežcom domov, že ako skončili… Pýtali sme sa na ich výkony – a na výkony kamarátov a kolegov. Aj vďaka tejto horúčkovitej činnosti sme za dve hodiny mali výsledky kompletne hotové. Ale opakujem ešte raz, boli to nervy! Odvtedy sme hotové výsledky po maratóne z očí nespustili. Strážili sme ich ako oko v hlave. Taký ´trapas´ s výsledkami by som už naozaj nechcel viac zažiť…
Máte pre nás prichystanú aj historku, príbeh, výrok alebo povzdych v cieli, ktorý sa zlatými písmenami zapísal do histórie Rajeckého maratónu?
V časoch, keď sme sa učili oslovovať partnerov a sponzorov aj cez bulletiny a reklamné materiály, sa jeden náš bulletin dostal aj do rajeckej Sloveny. Študoval ho jeden eletrikár, ktorý vtedy vyslovil pamätnú vetu: ´Keď sa to už uchytilo, tak to bude.´ Povedal to v našom nárečí, chlapi okolo neho sa na tom dobre zabavili (smiech). Malo to však iba jednu chybu… Zabudol na jednu podstatnú vec. Zorganizovať maratón to nie je ako zasadiť lipu na zelenej lúke a nechať ju napospas prírode. Maratón nie je lipa zasadená v poli. Maratón nemôže žiť vlastný život bez našej sústavnej starostlivosti. Bez veľkého nasadenia, elánu a obetavosti veľmi veľkého množstva ľudí by sa tak dlho neudržal pri živote. Ale prorocky výrok toho eletrikára z našej Sloveny bol dlho našim mottom, ktoré nás poháňalo dopredu (smiech).
Koľko máte prihlásených účastníkov na tohoročné 32. pokračovanie maratónskej tradície v Rajci? V akých kategóriách môžu účastníci vášho podujatia súťažiť?
Do dnešného dňa máme prihlášky od 200 maratóncov, 430 polmaratóncov a 128 in line korčuliarov. Spolu s účastníkmi detských behov je to viac ako tisíc milovníkov aktívneho pohybu. Deti sa však rozhodujú naozaj na poslednú chvíľu. Alebo presnejšie, ich rodičia. Predovšetkým podľa počasia. Ak bude v sobotu 8. augusta pekne, tak počas detských súťaží bude mimoriadne živo. Ak nás bude nejako extra trápiť počasie, tak prídu iba tie staršie deti, menšie ratolesti rodičia nechajú radšej doma, resp. nepustia ich behať do nejakého zlého počasia a nepohody. Počasie pri našej akcii hrá dôležitú úlohu. Ak si dobre pamätám, za tých 31 rokov nám iba tri razy pršalo. Ale chladnejšie ako sa na letné mesiace patrí, bolo viac razy.
Bežci z koľkých krajín si už za tých 31 rokov vyskúšali trať vášho maratónu? Máte to nejako zmapované? Máte medzi nimi aj zástupcov nejakých exotických krajín?
Bežne k nám najmä v posledných rokoch chodia Poliaci, Rakúšania, Maďari, Ukrajinci, Rusi, Taliani… Čechov ani za cudzincov neberieme. V prvých ročníkoch sme predsa boli jeden štát. Oni radi chodili behať k nám, my zasa k ním. Na Rajeckom maratóne doteraz za 31 rokov jeho trvania súťažili bežci z 19 krajín, ak počítam aj bývalú Juhosláviu a NDR. A zástupcovia osemnástich krajín dobehli aj do cieľa. U nás už štartoval napríklad už aj pretekár z Magadaskaru, boli tu bežci z Etiópie, z Talianska, Anglicka, či Francúzska. Momentálne máme na štartovej listine 32. ročníka zástupcov z deviatich krajín. Možno teraz vďaka iniciatíve maďarských funkcionárov Benedek Teamu prídu do Rajca aj bežci a bežkyne z Nigérie, Mozambiku či Maroka. Benedek Team je predsa povestný tým, že týchto dobre trénovaných Afričanov vozia na medzinárodné preteky po celej Európe.
Aké sú rekordné výkony v kategórii mužov a v kategórii žien?
V kategórii mužov má náš rekordný čas už dosť dlhé trvanie. Vytvoril ho Ukrajinec Sergej Janenko, ktorý trasu z Rajca do Čičmian a späť v roku 1996 prebehol v čase 2:21:41 h. Jeho výkon je naozaj veľmi hodnotný. Latku vtedy postavil veľmi vysoko. Neviem, komu sa ho podarí prekonať. Možno nejakému Keňanovi, ktorých na maratóny po celom Slovensku vozí manažér Benedek Tímu z Maďarska. Afričania z jeho skupiny majú na to, aby bežali u nás ešte rýchlejšie ako Janenko. Medzi ženami je rekordérkou Anna Balošáková z ŠKP Čadca, ktorá dôverne známu trať v roku 2001 absolvovala v čase 2:48:51 h. Aj ona položila svojim výkonom latku náročnosti dosť vysoko. Má na to predpoklady, veď doteraz odbehla okolo 160 maratónov! Mimochodom, Anna Balošáková, ak to dobre počítam, na našom podujatí doteraz triumfovala až dvanásťkrát! Vynikajúci výkon. Stále sem chodí v obdivuhodnej forme, stále nemá medzi ženami takú konkurenciu, ktorá by jej vedúce postavenie ohrozila. Možno spomínaný manažér Benedek Team-u prinesie tento rok nejakú šikovnú Afričanku. Bežci z tohto maďarského družstva sú totiž známi tým, že všade chodia na poslednú chvíľu.
Ako sa v tejto konkurencii držia slovenskí vytrvalci? Dokážu držať krok so súpermi zo zahraničia?
Tak o Anne Balošákovej sme už hovorili. Eva Seidlová je naša stálica. V kategórii nad 60 rokov. Možno sa na štarte objavia aj nejaké mladšie a šikovné Slovenky. Napríklad Sylvia Sebestian zo žilinského 5. pluku špeciálneho určenia. Ona dokáže ´robiť´ tiež veľmi dobré časy. Medzi mužmi je to trochu slabšie, lebo náš maratón je mesiac pred MMM v Košiciach. Elitní bežci časujú formu do Košíc. A veľa závisí aj od počasia. Na maratóne nám nezvykne pršať, lenže v auguste nás počasie zvykne prekvapiť aj ochladením. Najmä v úvode augusta. Na náš maratón chodí aj bývalý výborný chodec Dukly Banská Bystrica Peter Tichý starší, ktorý je kvalitným maratóncom. Aj on môže prekvapiť vo svojej vekovej kategórii. Veľa si sľubujeme od slovenského reprezentanta Juraja Vitka z Kysuckého Nového Mesta, ktorý sa tiež prihlásil. Mohol by u nás urobiť nejaký dobrý výsledok… Ale predovšetkým mu želáme, aby konečne už dokončil maratón, na ktorý sa prihlási. Juraja my Rajčania berieme už ako svojho. Tak ho budeme aj povzbudzovať.
Bežali ste nulté ročníky Rajeckého maratónu, koľko oficiálnych štartov máte na konte v súčasnosti? Kedy naposledy ste sa postavili na štart maratónu, ktorý sa zrodil aj vo vašej hlave?
Doteraz som odbehol desať ročníkov tohto maratónu. Ale osobný rekord 2:44:07 h som si však urobil za riekou Morava – v Otrokoviciach. To bolo presne pred dvadsiatimi rokmi. Naposledy som Rajecký maratón bežal v roku 2006. Odvtedy sa na štart postaviť nemôžem, lebo musím celému dianiu okolo neho šéfovať. Už sme dospeli do štádia, keď sa nedá súčasne sedieť na dvoch stoličkách, resp. jazdiť na dvoch koňoch (krátka odmlka). Každý rok máme čoraz viac práce okolo bezchybného fungovania maratónu (krátka odmlka). Už to všetko okolo nabralo vysoké obrátky, lebo počet účastníkov už prekročil tisíc bežcov a viac A o tých sa predsa treba starať po všetkých stránkach. Treba robiť všetko tak, aby hostia a účastníci boli spokojní. Keď nám po maratóne povedia, že o rok prídu opäť, pre nás je to najvyššie ocenenie. Lebo človek sa rád vracia najmä tam, kde sa mu páčilo, kde sa dobre a príjemne cítil… A nie tam, kde zažil problémy, starosti a nepríjemnosti. To je predsa logické, nie?
Robíte to už 32 rokov. Dokedy to ešte chcete potiahnuť? Máte v tom stočlennom aktíve spolupracovníkov a ochotných pomocníkov potenciálneho pokračovateľa vašej práce? Podarilo sa vám vychovať dôstojného nástupcu?
Veď práve to je kameň úrazu. Musím to robiť, lebo nemám za seba náhradu (smiech). Ale nie, to som iba žartoval. Každý je predsa nahraditeľný. Za každého sa dá nájsť dobrý nástupca a pokračovateľ. Ale ja sa ešte dopredu nevzdávam. Tento rok mám iba päťdesiatšesť rokov, tak ešte nejaké ročníky pravdepodobne potiahnem. A tak isto aj moji bratia a ďalší kamaráti, s ktorými sme tento beh pred viac ako tridsiatimi rokmi zakladali. My to máme na svedomí, my sa o to teraz musíme vedieť postarať (krátka odmlka). Ešte máme v sebe dosť síl na to, aby sme pokračovali… A keď pôjdeme do dôchodku, máme predsa vlastných potomkov. Ja mám osemnásťročného syna Petra. Tiež behá dlhé trate, tiež má vzťah k športu i k behaniu. Z neho by som chcel urobiť dobrého pokračovateľa. Jemu by som ten pomyslený štafetový kolík o niekoľko rokov veľmi rád odovzdal. Zatiaľ ma poslúcha, možno do toho aj pôjde (Krátka odmlka). Uvidíme, keď bude starší, či bude mať toľko chuti a energie pokračovať v tom, čo sme my traja s kamarátmi voľakedy začali. Ak by to s ním vyšlo, bol by som rád.
Čo je podľa vás najväčšia devíza Rajeckého maratónu?
Ak mám byť úprimný, tak asi skutočnosť, že ho už dlhé roky robia ľudia, ktorí maratón zažili na vlastnej koži. Nemajú ho iba naštudovaný z príručiek, z internetu, či z televízie. Vedia, čo je maratón za beh, za podujatie. Vedia, čo k nemu patrí. A vedia aj to ako bolí, aký dokáže byť ťažký a mnohokrát až krutý (krátka odmlka). Preto všetci v Rajci tento beh naozaj robíme najmä pre ľudí. Ďalšou veľkou vzácnosťou nášho maratónu je prekrásne prostredie medzi Rajcom a Čičmanmi, kadiaľ vedie trať. Celá Rajecká dolina má niečo do seba. Príroda v nej je predsa nádherná! Polmaratónci majú obrátku v Rajeckolesnej doline. Ďalší pekný kút našej krajiny. Pred desiatimi rokmi sme urobili krátky okruh v Rajci a obrátku sme v Čičmanoch posunuli až za tamojší kaštieľ. Aby diváci bežcov videli na trati maratónu dvakrát. Aby ich dvakrát mohli povzbudzovať tak, ako to vedia iba oni. Lebo ďalšou devízou nášho podujatia sú práve diváci a nadšenci, ktorí k nám prídu z celého Slovenska. Oni dokážu vytvoriť nádhernú atmosféru. Ako v Čičmanoch, tak najmä u nás Rajci. Bežať záverečné metre pred 2000 – 2500 ľuďmi je extra silný zážitok. Kto si to nevyskúša, nevie, o čom teraz hovorím (smiech). To sú neopakovateľné emócie!
Keď teraz spomínate príjemné emócie. Kedy ste počas predchádzajúcich 31 ročníkov boli najšťastnejší a prečo?
Každému by som doprial zažiť atmosféru na našom Námestí SNP v Rajci, na ktorom vytrvalcov povzbudzuje možno aj dvetisícpäťsto divákov. To je fantastický adrenalín! Neuveriteľná eufória! Možno to tak vyzerá v očistci, v momente, keď človek ide z toho ´predpeklia´ smerom hore do neba. Hoci som tam ešte nebol, tak si to predstavujem (smiech). Keď prežijete očistec – a mnohí z bežcov doslova aj peklo – na ceste z Rajca do Čičmian a späť, priazeň divákov tesne pred cieľom vám do tela napumpuje neuveriteľnú energiu! To je obrovský nával krásnych emócií. Hoci mnohokrát meliete z posledného, okamihy diváckej priazne vás doslova postavia na nohy (krátka odmlka). Vtedy ste v takej eufórii, v takom tranze či dokonca vo ´vytržení´, že za cieľom chcete pokračovať ďalej… Máte s v sebe sily na ďalší maratón (krátka odmlka). To boli chvíle, keď som bol počas Rajeckého maratónu najšťastnejší. Zažil som ich desaťkrát. Ako bežec, ako maratónec. Kedy som bol najšťastnejší ako organizátor? Ako šéf pretekov asi vtedy, keď si s kamarátmi rozprávame na veselici po maratóne zážitky. Keď rekapitulujeme práve skončený ročník a môžeme si povedať, že nič zlé sa počas neho nestalo. To sú tiež krásne chvíle. Ale okamihom, keď vám ako bežcovi chýbajú do cieľa iba metre, a diváci vám tlieskajú ako o dušu, sa to nevyrovná (smiech).
Koľko maratónov máte na svojom konte? Koľko z nich ste bežali v zahraničí?
Doteraz som absolvoval 106 maratónov, z toho takmer štyridsať v zahraničí. Stihol som ich odbehnúť za tridsať rokov v jedenástich krajinách. Prvý som bežal v druhú augustovú sobotu v roku 1984, takže už viete, ktorý to bol. A naposledy som sa s maratónskou trasou popasoval v krajine, v ktorej sa maratón zrodil. V Grécku. Minulý rok v novembri som s kamarátmi bežal Athens Classic Marathon. To bol pre mňa tiež extra silný zážitok! Myslel som si, že to bude oveľa ťažšie, ale nechcel by som ho bežať v plnej zbroji ako legendárny vojak, ktorý dobehol do Atén z Marathonu.
Koľko z tých maratónskych behov, na ktoré ste nastúpili, ste nedokončili?
Iba jeden jediný. Kysucký maratón v roku 1990 som musel vzdať, lebo som pri ňom dostal úpal. Vlastne ja som ho ani nevzdal…Dobrovoľne nie. Lekári ma stiahli z trate, lebo som už pomaly nevedel o sebe, ani o svete okolo… Bolo to veľmi zlé. Máločo si z toho pamätám. Bol som totálne ´grogy´. Dlho som sa z tohto nepríjemného zážitku spamätával. Telo dostalo poriadne zabrať. A veľmi dlho ma to mrzelo, že som na Kysuckom maratóne tak neslávne dopadol (krátka odmlka). A to som vtedy, keď ma lekári na trati stopli, ani nevedel, že ´zdravoťáci´ a záchranári podobne ratovali celú jednu tretinu maratóncov! Fakt to boli vtedy strašné galeje! Na Kysuciach nás vtedy prekvapila veľká horúčava, na ktorú sme neboli pripravení. Bol to maratón, ktorý nás v tej páľave totálne vyžmýkal zo všetkých fyzických i psychických síl. Už by som také fyzické útrapy zo slnka nechcel zažiť na vlastnej koži.
Vyskúšali ste si aj tzv. hamburg, čiže maratón na schválenej trati na nejakom krátkom okruhu?
V živote som bežal iba jeden hamburg. Bolo to v Žiline, kde som si poctivo ´odkrúžil´ 42 okruhov na schválenej a certifikovanej kilometrovej trati. Je to náročné predovšetkým na psychiku. Neoslovilo ma to… Ja radšej bežím klasicky maratón. Hamburg som si chcel vyskúšať, ale nie je to moja šálka kávy. Prednosť dávam maratónu na ceste. Nemám rád behať na krátkom okruhu. Pre mňa osobne je ideálny najmä taký maratón, ktorý sa beží v krásnej prírode. Povedzme ako je Swissalpine marathon vo švajčiarskom Davose. Tam sa mi veľmi páčilo. Keď som tento rok sledoval na Tour de France Sagana, tiež som si hovoril, že po týchto cestách vo Francúzsku som bežal maratón. Bolo to pred takmer trinástimi rokmi v Amiens na tunajšom maratóne. Krásnym zážitkom bol beh po pontónovom moste v Benátkach na Námestie Marca Pola. A tak by som mohol pokračovať… Nesmiem však zabudnúť na našu legendu – na MMM v Košiciach. Práve tam sme sa učili ako treba robiť takéto podujatie. Z takmer každého dejiska maratónu na Slovensku i v zahraničí sme si niečo podnetné priniesli, čo sme vyskúšali u nás doma. Ako ja, tak aj moji bratia. Najmladší brat Janko doteraz odbehol 61 maratónov, patrí medzi rajeckých milionárov, tiež sa niečo naučil. Najstarší brat Karol už prestal behať, lebo totálne prepadol fotografovaniu. On už teraz maratóny iba fotí. Vďaka nemu máme históriu Rajeckého maratónu veľmi dobre zmapovanú.
Máte vo svojej zbierke tých 106 maratónov aj taký, ktorý vás neoslovil podmienkami, atmosférou, alebo trasou, po ktorej sa bežal?
Samozrejme, že aj taký sa za tých tridsať rokov našiel. Nepáčilo sa mi napríklad v Berlíne. Viete, bežať v mase, v ktorej sa tlačí na seba hneď po štarte 40 000 bežcov, to nie je nič príjemné… Ten nával bežcov vás síce dostane doslova do kolien… Ale bežať v takom prostredí sa mi nepáčilo. Už to bolo predsa len dosť predimenzované! Také typicky nemecké. Široké bulváry, hlava na hlave, frmol, chaos, kde sa pozriete okolo seba, tam vidíte bežcov! Obrovskú masu bežcov… Raz stačilo… Maratón v Berlíne ma nechytil za srdce (krátka odmlka). Ja mám radšej menej masové akcie, páčia sa mi také srdečnejšie maratóny. Také behy pre ľudí… Berlín to už bola fabrika na bežcov (smiech). Bežal som tam pred piatimi rokmi. Tie pocity z tej obrovskej masy ľudí neboli práve najpríjemnejšie…
Vaše pionierske štartovné vo výške desať korún (neuveriteľných tridsaťtri centov, pozn. ) je legendárne. Za aké štartovné pustíte teraz bežcov na trať z Rajca do Čičmian a späť?
Do konca júla zaplatia maratónci povinný poplatok 33 eur, polmaratónci 31 eur a in line korčuliari sa budú môcť postaviť na štart po uhradení čiastky vo výške 28 eur. Prvú uzávierku štartovnej listiny sme mali už 30. apríla. Vtedy bolo aj najnižšie štartovné (krátka odmlka). Kto sa prihlásil skôr, ušetril, kto sa prihlási až tesne pred podujatím, bude musieť do peňaženky siahnuť trochu hlbšie. Kto sa napríklad zaregistroval do 30. júna 2015, kedy bola 2. uzávierka štartovnej listiny, zaplatil 28 eur (maratónci), 26 eur (polmaratónci) a 23 eur (in line korčuliari). Ale to je všade na svete takto (krátka odmlka). Tí, čo sa prihlásia vo veľkom časovom predstihu, by predsa mali mať určité výhody. Bežci, ktorí si registráciu nechajú na dni od 1. do 7. augusta, budú platiť zasa viac. Maratónci získajú právo štartu za 43 eur, polmaratónci za 36 eur a in line korčuliari zaplatia 33 eur.
Spomínali ste Berlínsky maratón s 40-tisícovým pelotónom, ktorý vás práve pre tú masu ľudí nejako extra neoslovil. Aké maratóny sú teda vášmu srdcu blízke? Na akých tratiach si ako maratónec prídete na svoje?
Už som spomínal, že veľmi rád mám trate, ktoré bežcov zavedú do krásnej prírody. V tomto smere nedám dopustiť na akcie vo Švajčiarsku, v Alpách. Alebo v Rakúsku. Tiež v horách. Ale super zážitkom bol aj maratón v Chorvátsku pri Plitvických jazerách. Tam je tiež nádherná príroda. Osobitú atmosférou majú aj maratóny v Taliansku, vo Florencii, v Holandsku, v Rotterdame, resp. u susedov – v Poľsku a v Česku. Všade je to však v prvom rade o ľuďoch. O organizátoroch, o divákoch, o bežcoch… Všade to robia ľudia – pre ľudí! Takže všade je to v prvom rade o ľudskej spolupatričnosti až potom o športovom výkone…
Kto z členov vášho Maraton Klubu beháva polmaratóny s menovkou Lukašenko na žlto-zelenom drese? Ako sa k tomu menu dostal?
To je Lukáš Jurík. Veľmi šikovný a vtipný chlapec. Rozhodol sa, že aj takýmto spôsobom bude pri behu baviť ľudí okolo trate. Máme veľmi dobrú partiu chlapcov. Chodia behať polmaratóny aj do Čiech, do Poľska, Rakúska. Dokážu sa dať dokopy, vedia si pomôcť. Bežecká komunita v Rajci je veľmi perspektívna. Aktuálne máme pol stovky členov. Chlapci si beh obľúbili, robia si ním radosť. A to je správne. Tak to má byť. Treba sa hýbať, treba niečo robiť pre svoje zdravie, kondíciu, veselú myseľ. Kým to všetci vieme, tak je dobre.
Zhováral sa Štefan Žilka