V Poprade si v pondelok viacerými podujatiami pripomenuli 82. výročie prvého transportu slovenských židovských dievčat do nacistického koncentračného tábora v poľskom Osvienčime z 25. marca 1942.
Jednou z nich bola aj pietna spomienka pri pamätnej tabuli na popradskej železničnej stanici, na ktorej sa zúčastnili aj členovia rodín už dnes zosnulých preživších.
Práve odtiaľ totiž vyrazil vlak s takmer tisíckou dievčat. Ako pre agentúru SITA vysvetlil vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok, doteraz nie je úplne jasné, koľko presne dievčat skutočne v transporte bolo.
Rôzne počty žien
O prvom transporte sa podľa Korčoka podávajú viaceré čísla, čo sa týka počtu dievčat či žien. Faktom podľa neho je, že na samotnom deportačnom zozname je napísaných 999 mien.
„Potom sú dve mená vyškrtnuté, čo robí 997. Je však potrebné dodať, že tam bol jeden lekár židovského pôvodu, chlap, ktorý nebol na zozname. Predpokladáme však, že tam, kde bol zaradený, na tom papieri, ešte môžu byť, no nehovorím, že sú, doplnené aj ďalšie mená, aby počet transportu sedel na tisíc,“ priblížil.
Doteraz sa tak podľa neho nevie, či bolo dievčat 999 či 997. „Buď nám to odhalí budúcnosť alebo sa túto informáciu nikdy nedozvieme,“ povedal.
S deportáciou začal Slovenský štát
Transport z Popradu bol podľa Korčoka vôbec prvým kompaktným židovským transportom, ktorý do tábora Auschwitz dorazil. „V tábore už boli väzni, boli tam aj Židia, ale nikdy predtým tam neprišiel kompaktný židovský transport,“ ozrejmil.
Pripomenul, že s deportáciou začali predstavitelia Slovenského štátu a odštartovala tak prvá vlna deportácií Židov zo Slovenska. V rámci nej bolo do októbra 1942 z územia Slovenska vyvezených takmer 58-tisíc štátnych príslušníkov.
Väčšina bola zavraždená
Väčšina z nich bola podľa vedúceho múzea zavraždená, prežilo len niekoľko sto. V prvom transporte boli mladé dievčatá z východného Slovenska vo veku od 16 rokov.
„Dôležité bolo, aby to boli slobodné dievčatá alebo slobodné ženy. Po tomto prvom transporte hneď, ešte v marci, nasledovali štyri ďalšie, kde boli dievčatá a chlapci, a tie odchádzali zo železničnej stanice v Bratislave-Patrónke, Žiline, Novákoch a Seredi,“ doplnil Korčok.
Podľa svedectiev prežilo vojnu približne len dvadsať dievčat z prvého transportu, dnes už spomedzi nich nežije žiadna.
Mysleli si, že je to sranda
Medzi nimi bola napríklad Edita Grosmanová (1924-2020), rodená Friedmanová, a jej sestra Lea. Manželom Edity bol Ladislav Grosman, ktorý napísal scenár k oscarovému filmu Obchod na korze. Transportovali aj Lauru Špánikovú zo Stropkova (1922-2022), podľa ktorej si vtedy dievčatá mysleli, že idú na prácu.
„V Poprade nás vyložili do jedného domu, kde bola slama a na ňu sme sa položili. Prišla gardistka a zobrala nám všetko, čo sme mali na sebe, náušnice, retiazky, hodinky a prstene. Povedala, vy to už nebudete potrebovať. Ešte stále sme si mysleli, že je to sranda,“ uviedla vo videonahrávke, ktorú si v pondelok pozreli študenti v rámci prednášky v Tatranskej galérii.
V čase transportu podľa jej slov dievčatá nevedeli o plynových komorách. Pravdepodobne posledná z prvého transportu Regina Pretterová zomrela v Amerike vlani v novembri vo veku 98 rokov.
Nechceme sa poučiť z minulosti
„História nás učí, že človek akoby sa nechcel poučiť z minulosti, ale potrebuje akoby zažiť na vlastnej koži, čo je obrovská chyba, pretože máme sa od koho a čo učiť,“ poznamenal na margo udalostí vedúci Múzea holokaustu v Seredi.
Stále sú tu podľa jeho slov ľudia, ktorí prežili hrôzy holokaustu, a ktorí o tom každodenne rozprávajú. Pripomína, že nešlo o likvidáciu zo dňa na deň.
„Nebolo to len tak, že ich niekto postavil pred plynovú komoru a začal vraždiť, ale išlo o proces a ten mal nejaké svoje kroky. Najprv to boli urážky, hanlivé slová, potom fyzické napádanie, zákony, legislatíva, deportácie a až potom prišla fyzická likvidácia,“ vysvetlil.