Zvláštne je písať tieto riadky v deň, keď sú médiá zaplavené informáciou o záhadnej dopravnej nehode na Kube, počas ktorej zomrel jeden z najznámejších kubánskych disidentov, Oswaldo Payá.
V každej dobe sa nájdu hrdinovia, ktorí dokážu položiť svoj život na oltár slobody.
Mikuláš Jozef Lexmann, OP, položil ten svoj pred 60 rokmi, 17. júla 1952 v internačnom tábore v českých Králíkoch, v tábore, ktorý bol umiestnený v zrušenom redemptoristickom kláštore na Hore Matky Božej a bol určený pre „nebezpečných“ rehoľníkov, pre ktorých tu bola pripravená tvrdšia disciplína.
Viliam Judák, nitriansky biskup po pontifikálnej koncelebrovanej sv. omši požehnal pamätnú tabuľu venovanú pátrovi Mikulášovi, ktorá bola umiestnená na priečelí bobotského kostola.
Okrem rodiny Lexmann, zástupcov dominikánov a rodákov z Bobota sa slávnosti zúčastnili predstavitelia Konfederácie politických väzňov na Slovensku, ktorej predseda a katolícky kňaz Anton Srholec sa prítomným prihovoril spolu s najstarším dominikánom, ktorý si pátra Mikuláša osobne pamätá, dôstojným pánom Aquinusom.
Svojou prítomnosťou si pamiatku pátra Mikuláša uctila aj europoslankyňa Anna Záborská, ktorej otec MUDr. Anton Neuwirth patril k priateľom pátra Mikuláša a bol svedkom jeho zatknutia počas Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950.
Mikuláš Jozef Lexmann, dominikán (OP)
Jozef, najstarší z ôsmich detí sa narodil 28. októbra 1899. Jeho matka Mária sa vo svojich 16tich rokoch chcela úplne zasvätiť Bohu, ale otec rozhodol, že sa vydá. Túžba po zasvätení sa jej tak naplnila prostredníctvom detí.
Okrem Mikuláša sa dominikánom a kňazom stal aj Mikulášov rodný brat Gregor (v reholi brat Rafae), jeho sestra Mária (dominikánka, sr. Gabriela), sestra Brigita sa stala školskou sestrou de Notre Dame (sr. Agnesa).
Dokonca aj kováčsky učeň Michal Čahoj v rodine Lexmann, ktorý bol sirotou zatúžil po duchovnom povolaní a stal sa saleziánskym misionárom v Indii. Takisto aj pomocníčka v rodine Lexmann, Mária Podperová, sa stala rehoľnou sestrou de Notre dame. Jozef Lexmann ako 17 ročný prijal rehoľný habit rehole kazateľov a rehoľné meno brat Mikuláš v Grazi po predchádzajúcich štúdiách v Budapešti.
Duchovný, kultúrny a vzdelanostný rozmach Košíc pod taktovkou pátra Mikuláša
Ako kňaz v Košiciach sa venoval kultúrnej činnosti, ba dokonca založil aj cyrilo-metodský skauting. „Silný, mocný, veselý, stále sa usmievajúci, múdry, do všetkého pohotový, slovom dobrý človek.“„Keby ste prišli do kláštora, vždy by Vás čakal s usmiatou tvárou, poobjímal, vyspovedal a po sv. prijímaní priviedol do kuchyne, kde brat kuchár položil na stôl makové koláče a pohár mlieka.“ , takto si naň spomína mládež, ktorej sa venoval.
V Košiciach okrem domu Veritas, ktorý sa stal jedným z najvýznamnejších centier kultúrneho života v meste, nechal postaviť aj prvú modernú krytú tržnicu.
Bol prvým kňazom v meste s vodičským oprávnením, ba dokonca sa stal aj jednateľom Autoklubu pre východné Slovensko a v roku 1935 zložil pilotské skúšky a stal sa prvým kňazom-pilotom v Česko-Slovensku.
Páter Mikuláš bol vášnivým letcom, keď mal jeho rodný i rehoľný brat Rafael primičnú svätú omšu, Mikuláš mu zhodil z lietadla čečinový veniec ozdobený bielymi kvetmi priamo pred dominikánsky kostol.
Neskôr sa priznal, že to vôbec nebolo jednoduché, lebo fúkal veľmi silný vietor a nemal povalené prelety nad mestom.
Organizácia Orol, fotografovanie, filmovanie, prednášky v rozhlase, vedenie divadla, kina, tamburášskeho súboru a dychovky… i tieto aktivity zvládal neskôr už ako prior košického konventu s nesmierne obsiahlou pastoračnou činnosťou: viedol misie a duchovné cvičenia pre rôzne skupiny ľudí od školákov, cez baníkov až po predstaviteľov inteligencie v slovenčine, v maďarčine i v nemčine, prednášal filozofiu, viedol latinsko-filozofický krúžok, spovedal, atď… V roku 1936 opustil Košice a až do roku 1939 sa venoval pastoračnej činnosti a štúdiu v Čechách.
„Dievčatá, neverte žiadnemu – izmu“Mikuláš Jozef Lexmann
Do roku 1944 žil v Maďarsku, kde sa skrýval pred predstaviteľmi nacistického režimu, ktorý ho chcel, pravdepodobne ako človeka s nemeckým pôvodom, začiatkom vojny naverbovať do nemeckej Luftwaffe ako pilota. Podľa svedkov im páter Mikuláš odkázal: „mein Oberkommando ist Gott“. Jeho prirodzené vzoprenie sa každému režimu vystihuje aj veta, na ktorú si spomenula jeho žiačka: „Dievčatá, neverte nikdy nijakému –izmu“
V roku 1944 sa opäť vrátil do svojich obľúbených Košíc. Kým predstavitelia maďarskej pronemeckej Stany šípových krížov v zime 1944/45 terorizovali obyvateľov Košíc brat Mikuláš Lexmann vytvoril úkryt v priestoroch krypty pod dominikánskym kostolom, kde ukrýval ohrozených ľudí bez ohľadu na ich náboženské či politické presvedčenie – Židov i komunistov.
Po vojne sa Mikuláš Lexmann zaslúžil o založenie časopisu Svätý ruženec, ktorý vychádzal až do zákazu vydávania katolíckej tlače roku 1948. Narastajúci nátlak komunistického režimu na cirkev, po februári 1948, zasiahlo pátra Mikuláša a spolu s Piotrom Krivým sa stali nekompromisnými odporcami komunistického režimu s obrovským vplyvom na široké vrstvy košického obyvateľstva.
Pri príležitosti 25-ročného kňžského jubilea Mikuláša Lexmanna, sa v časopise Svätý ruženec objavili na jeho adresu tieto až prorocké slová: „Potrebujeme kňazov, ktorí v jednej ruke s ružencom, v druhej ruke s krížom bojujú za práva Kristove a nedajú sa sklátiť väzením, protivenstvami, hrozbami ale hotoví sú pre Krista aj mučenícku smrť podstúpiť, ako apoštolovia.“ Do štyroch rokov sa tieto prorocké slová naplnili.„Nechaj patrí sa, aby Pánov služobník pred Neho predstúpil so sklonenou hlavou“Mikuláš Jozef Lexmann
Opletačky s ŠtB zažil brat Mikuláš ešte pred násilnou likvidáciou kláštorov a to nie len ako dominikán, ale aj ako člen laického apoštolátu Rodina, no definitívne odchod z Košíc a následná smrť v internácií súvisí s násilnou likvidáciou reholí v roku 1950. Po internácií v Pezinku, Báči a Podolínci nasledovala internácia v Králikoch.
Mikuláš Lexmann trpel vysokým krvným tlakom, bol chorý na srdce a ťažko sa mu dýchalo. To nezabránilo vtedajším mocipánom, aby ho nevystavovali ťažkej práci na poli, alebo s ním lepšie zaobchádzali. Páter Mikuláš zomrel 17. júla 1952.
Jeho spoluväzni spomínali, že nadránom mu bolo veľmi zle a nevládal už ani vstať a slúžiť sv. omšu.
Celebroval ju pri ňom iný kňaz. Mikuláš si uvedomoval, že zomiera. Keď mu chceli spoluväzni podoprieť ovisnutú hlavu, povedal len „Nechaj, patrí sa, aby Pánov služobník pred Neho predstúpil so sklonenou hlavou“. Páter Mikuláš bol za prísnych opatrení a prítomnosti milicionárov pochovaný vo svojej rodnej obci Bobot 21. júla 1952.
Jeho rodine sa s ním nedovolili rozlúčiť osamote a jeho spolubrata a rodného brata Rafaela doviedli na pohreb v putách a nedovolili sa mu priblížiť k telu jeho brata ani k jeho matke a rodinným príslušníkom.
Podobizeň Mikuláša Lexmanna by mohla zdobiť priečelie letiska v Košiciach, socha lietajúceho kňaza by mohla byť neďaleko košickej tržnice. Jeho rehoľní bratia si ho uctili zaradením medzi mučeníkov 20. storočia. Rovnako pokrvná rodina naň nezabúda.
V zozname „spravodlivých medzi národmi“ jeho meno zatiaľ absentuje. Veríme, že slávnosť na Bobote, ktorú zastrešil nitriansky diecézny biskup a cirkevný historik Mons. Viliam Judák, odkryje pokorného a vitálneho ducha dominikána Mikuláša Lexmanna verného službe cirkvi a nebojácneho objaviteľa nových foriem dialógu so svetom. Zdroj životopisných údajov: Dominik Roman Letz, OP, Smrť za mrežami, Prešov 2006, Vydavateľstvo Michala Vaška