Ústav pamäti národa (ÚPN) a Matica slovenská sa dostali do sporu pre osobu bývalého československého ministra zahraničia Vladimíra Clementisa, a pre záležitosť premenovania Clementisovej ulice v obci Bernolákovo v okrese Senec. Matici sa konkrétne nepáči, že Clementisa, ktorý bol v roku 1952 popravený, ÚPN označil za predstaviteľa komunistického režimu. Ústav tak urobil na vyžiadanie prokuratúry, ktorá sa na neho obrátila so žiadosťou o stanovisko.
Odpor voči režimu nebol preukázaný
Ústav odpovedal, že Vladimír Clementis bol od roku 1948 do 1950 ministrom zahraničných vecí v období komunistického režimu, od roku 1949 bol členom Ústredného výboru KSČ a napriek tomu, že bol Clementis neskôr prenasledovaný, vyšetrovaný a popravený, nebolo preukázané, že by sa zapojil do odporu proti komunistickému režimu
„Tvrdenie, že sa ,nezapojil do odporu proti komunistickému režimuʻ, je v jeho prípade cynické a ahistorické. Bol zavraždený práve preto, že bol nositeľom iného, slobodnejšieho a národne ukotveného politického myslenia. Naozaj nemožno od človeka, ktorý bol včas izolovaný, uväznený a popravený, žiadať, aby sa ešte stihol zapojiť do organizovaného protikomunistického odboja,“ uviedla Matica. Pripomenula, že po roku 1945 bol Vladimír Clementis legitímnou súčasťou povojnovej politickej obnovy Československa.
Ústav pamäti národa zverejnil ďalší zoznam vyšetrovateľov komunistickej Štátnej bezpečnosti
„Ako minister zahraničných vecí ČSR (1948 až 1950) i ako verejný intelektuál presadzoval myšlienku slovenskej politickej subjektivity, decentralizácie a federatívneho usporiadania štátu. Už v roku 1939 sa podieľal na memorande Milana Hodžu, Štefana Osuského a Jána Paulinyho-Tótha o budúcom postavení Slovenska v obnovenom štáte,“ zdôraznila Matica slovenská s tým, že Clementis nebol typickým straníckym aparátnikom.
ÚPN rozhoduje v prípade pochybností
„Patril k slobodomyseľnému krídlu slovenského ľavicového hnutia, k tzv. davistom, a aj preto sa stal prekážkou nastupujúcej gottwaldovskej komunistickej a v neposlednom rade pragocentristickej totalitnej moci. V roku 1950 bol zbavený všetkých funkcií, sledovaný ŠtB, v roku 1951 zatknutý spolu s manželkou, brutálne vyšetrovaný a v rámci vykonštruovaného procesu odsúdený na smrť. Popravený bol 27. novembra 1952. V roku 1963 bol plne súdne aj morálne rehabilitovaný, život mu to však už nevrátilo,“ uviedla Matica.
ÚPN pripomína, že podľa zákona o obecnom zriadení v prípade pochybností o tom, či bola osoba predstaviteľom režimu, sa príslušný orgán môže obrátiť na Ústav pamäti národa, ktorý je v takomto prípade povinný pripraviť vyjadrenie, ktoré musí vychádzať z definícií uvedených v ďalších zákonoch.
Nežná revolúcia vrátila Slovensku demokraciu a ľudské práva, pripomína si Ústav pamäti národa
„Definícia predstaviteľa komunistického režimu je uvedená v zákone o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Vladimír Clementis definíciu spĺňa tým, že bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa,“ skonštatoval ústav. Ako ďalej zdôraznil, jedinou možnou poľahčujúcou okolnosťou, ktorú môže a musí vo svojom vyjadrení zvážiť, je odpor proti tomu istému režimu, ktorého bola osoba predstaviteľom.
„Odpor proti komunistickému režimu definuje zákon o protikomunistickom odboji. Pôsobenie Vladimíra Clementisa nespĺňa uvedené definície protikomunistického odporu,“ doplnil ÚPN.
Situáciu vyriešili „šalamúnsky“
Bernolákovo na svojej internetovej stránke vysvetľuje, že ešte v apríli tohto roku podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Pezinok protest prokurátora, v ktorom namietala, že pomenovanie „Clementisova ulica“ je v rozpore so zákonom o obecnom zriadení. Túto skutočnosť skonštatovala na základe stanoviska Ústavu pamäti národa.
„Podľa zákona je obec povinná protest prokurátora rešpektovať a zabezpečiť nápravu,“ uviedla obec, ktorá navrhovala ulicu pomenovať po politikovi Júliusovi Binderovi. Podľa televízie Markíza však nakoniec bude pomenovaná po Ľudovítovi Clementisovi, ktorý bol skalický učiteľ. Ľudia, ktorí na ulici žijú, si tak nebudú musieť meniť doklady.
Podľa Matice slovenskej je však pokus riešiť situáciu „šalamúnsky“, teda ponechať názov Clementisova ulica, no formálne ho vzťahovať na málo známeho človeka nielen nedôstojný, ale aj nebezpečný precedens. „Otvára Pandorinu skrinku relativizácie historickej pamäti a obchádzania zmyslu zákona,“ dodala Matica.
