V dusnú letnú noc pred tridsiatimi rokmi bábätko Li Jüan-pcheng konečne zaspalo. Chlapček ležal medzi rodičmi v ich dome v juhočínskej provincii Kuang-tung, oblečený v bledozelenom pyžame, keď sa zrazu rozleteli dvere.
Skupina mužov vtrhla dovnútra, zbila jeho rodičov a zviazala ich. Malý Li plakal na posteli. Bolo to posledný raz, čo ho jeho matka Čchen Ming-sia videla. „Vzali mi dieťa,“ hovorí dnes medzi vzlykmi. Jej syn bol unesený v roku 1995, v čase, keď v Číne platila politika jedného dieťaťa a obchodovanie s deťmi prekvitalo.
V nasledujúcich dňoch Čchen a jej manžel odchádzali z domu ešte pred svitaním a prehľadávali hory v okolí. Li nemal ešte ani rok. Nádej ju však neopustila ani po desaťročiach. „Je to, akoby mi na hrudi ležal ťažký kameň. Ak svojho syna nenájdem, bude to najväčšia ľútosť môjho života,“ hovorí dnes 52-ročná robotníčka.
Syn ako jediná istota
Podľa odborníkov bola vlna únosov chlapcov priamym dôsledkom spoločenskej posadnutosti mužským potomkom. „Iba mužský dedič bol vnímaný ako legitímny nositeľ rodovej línie,“ vysvetľuje výskumníčka Ťing-sien Wang. Nechcené dievčatá boli často opustené alebo predané na nútené práce, nútené sobáše či sexuálne vykorisťovanie.
Číňan, ktorý dokumentoval údajnú situáciu ujgurských táborov, čelí riziku vyhostenia
Komunistická strana zaviedla politiku jedného dieťaťa v roku 1979 v snahe bojovať s chudobou a preľudnením. Trvala desaťročia – napriek varovaniam demografov. Aj po jej zrušení v roku 2016 sú následky zreteľné: prudký pokles pôrodnosti, nerovnováha medzi pohlaviami a generačná kríza. Vlani klesla pôrodnosť na najnižšiu úroveň od roku 1949.
Dedičstvo únosov sa dnes pripomína na sociálnych sieťach, kde sú platformy zaplavené fotografiami „nezvestných osôb“. Medzi nimi je aj príspevok Sü Kuej-chua, ktorá už roky hľadá svojho synovca Čch‘ Ťien-junga – zmizol v tom istom roku ako malý Li.
„Prečo sa neozveš?“
Štvorročný Čch‘ sa vtedy vracal domov sám po tom, ako pomohol matke na zeleninovom trhu. Nikdy nedorazil. „Ako sme mohli vedieť, že vtedy bolo toľko obchodníkov s ľuďmi?“ pýta sa Sü. „Neboli kamery, nebol dohľad… Preto mohli fungovať tak slobodne.“
Podľa výskumníkov fungovali únosy často na priamych dohodách medzi rodinami a sprostredkovateľmi. Deti boli presúvané na veľké vzdialenosti, aby sa stratili stopy a znemožnilo ich vypátranie. Čínske úrady spustili celoštátny zásah proti obchodníkom s ľuďmi v roku 2024. Niektorí odsúdení dostali trest smrti.
Pátranie po unesenom chlapcovi bolo nakoniec úspešné, s rodičmi sa opäť stretol po 32 rokoch (video)
Xu však vie, že rozsudky jej synovca nevrátia. Napriek tomu cestuje po krajine s plagátmi nezvestných a verí, že ju raz spozná. „Prečo sa neukážeš? Prečo nás nevyhľadáš? Tvoja teta, otec aj mama ťa všade hľadajú,“ hovorí. „Veľmi nám chýbaš.“
A tak v Číne, ktorá sa snaží zabudnúť na jednu z najtvrdších kapitol svojej politiky, zostávajú tisíce rodín, pre ktoré sa čas zastavil v noci, keď im niekto vzal dieťa priamo z postele.
