Nedeľňajšia polnoc dala odpoveď na to, koľko strán a hnutí nás bude ďalšie tri mesiace otravovať a sľubovať hory-doly. Dokopy je ich 25, ale ako to bývalo aj v predošlých voľbách, niektoré sú tam len do počtu. Stredopravé strany sa nezjednotili a tam bude doslova boj o každý hlas, aby získali nevyhnutnú 5-percenta hranicu na vstup do parlamentu.
Kandidátov je veľa a miest iba 150
Počet 25 strán a koalícií je tak vyrovnaným slovenským rekordom. Keď sa pozrieme do histórie, rovnaký počet kandidačných listín sme mali aj v roku 2002.
Najmenej ich bolo v roku 1994 a o tiež štyri roky neskôr, iba 17. Treba však pripomenúť, že v roku 1998 kandidovala Slovenská demokratická koalícia (SDK), ktorá zoskupovala až štyri subjekty. Pred štyrmi rokmi kandidovalo 24 strán a koalícií.
Platí ešte na voličov „argument Ficom“? Takýto významný obrat sa podľa politológa ešte neudial
Určite sa mnohí opýtajú, že prečo tak veľa strán vynakladá nemalé úsilie aj keď vedia, že nemajú žiadnu, alebo len minimálnu šancu, dostať sa do parlamentu. Veď len v predošlých voľbách, dve strany mali menej ako tisíc hlasov a päť menej ako 2-tisíc. Až 10 strán nedosiahlo ani pol percenta hlasov voličov.
Niektoré vidia šancu zviditeľniť sa a možno sa im neskôr niečo podarí uchmatnúť v komunálnych voľbách, iné to zase vidia ako vklad do budúcnosti.
Sú však určite aj také, ktorých predseda takto získa šancu, aby sa dostal do televízie, keď napríklad verejnoprávna RTVS je povinná dať všetkým stranám rovnaký priestor. Viete si predstaviť, keď sa predseda tej či onej strany poprechádza hrdo po dedine a susedia mu zakričia „videli sme ťa v telke“.
Ale žarty bokom, lebo sú aj také prípady, že kandidovaním vo voľbách niektorá strana odláka, hoci iba niekoľko tisíc hlasov, niektorej z väčších a ich súperi im to budú vedieť vynahradiť v budúcnosti. Je to však demokracia, kde každý môže voliť, ale aj byť volený.
Nezjednotená pravica nahrala Ficovi
Všetkých však oveľa viac zaujímajú strany, ktoré majú šancu dostať sa do parlamentu. Pandémia koronavírusu a dôsledky vojny na Ukrajine vyvolali u ľudí, nielen na Slovensku, pocit bezmocnosti a znechutenie z krokov štátnej moci.
Nahralo to extrémistom, ktorí síce nepovedali ako treba situáciu riešiť, ale boli hlasnými trúbami nespokojných občanov. Jednoducho hovorili to, čo ľudia chceli počuť a získavali na popularite. Na Slovensku to možno bolo viditeľnejšie v porovnaní s krajinami Európskej únie. Výsledkom môže byť, že sa znovu vrátia časy spred roku 2020.
Fico a spol. využili šancu a utiekli z propagovanej sociálnej demokracie do extrémistických vôd, len aby získali späť moc a pokračovali tam, kde začali ešte v roku 2012. Vycítili, že ľudí nebude zaujímať, ako sa predražovali tendre, ako takmer nikdy neboli potrestaní „naši ľudia“, ako nesplnili takmer žiadne predvolebné sľuby, aj keď sme na tom boli ekonomicky omnoho lepšie ako teraz.
Ľudom akoby neprekážalo ani to, že niektorí prominenti bývalej moci sú už právoplatne odsúdení, a že návratom Fica do čela vlády, budú ďalší zbavení obvinení. Jednoducho chcú mať pokoj a to im Robert Fico a jeho spriateľené strany sľubujú, aspoň pred voľbami.
Viacerí významní analytici a politológovia preto volali po zjednotení ostatných síl, lebo len tak bolo možné čeliť Ficovi a zabrániť mu dostať sa späť k moci. V roku 1998 sa to ukázalo ako účinné a mohlo by tak byť aj teraz. Nesmel by prepadnúť žiadny hlas, lebo len tak sa dá dosiahnuť očakávaný výsledok.
Politika však častokrát nehľadá, čo je najlepšie pre krajinu, ale čo je predovšetkým najlepšie pre svojich prominentov. Znovu sa prejavila neochota jednotlivých strán dať sa dokopy, lebo častokrát aj márnomyseľnosť prevážila nad ratiom. Dôležitejšie bolo, aby sa každý hral na svojom „piesočku“, aj keď možno ho to bude stať miesta v parlamente.
Pri veľkom množstve strán, ktoré sa pohybujú okolo hranice voliteľnosti, je veľký predpoklad, že niektorým z nich bude chýbať na splnenie cieľa iba niekoľko hlasov. V roku 2020 ich koalícii PS-Spolu chýbalo iba 926, aby sa dostali do parlamentu a možno by situácia v krajine bola teraz úplné iná.
Ani toto nebolo ponaučením pre väčšinu strán a výhovoriek sa vždy našlo. Niekomu vadilo, kto bude v čele kandidátky či koľko miest na nej dostane. Niekomu zase, kto sa nachádza na kandidátke druhej strany a podobne. Všetko akoby sa točilo o personálnych otázkach a nie o tom, ako pomôcť krajine a jej občanom.
Počkajme na 30 september a možno budeme prekvapení.
