Donald Trump sa opäť vracia k téme, ktorá pred pár rokmi vyvolala skôr úsmev než vážne obavy. Chce, aby Spojené štáty získali Grónsko. Tentoraz to už nepredkladá ako žart alebo náhlu myšlienku, ale ako strategickú nevyhnutnosť. Podľa jeho slov ide o ochranu národných záujmov Ameriky v Arktíde, kde sa čoraz viac presadzujú Rusko a Čína. Biely dom dokonca nevylúčil ani použitie vojenskej sily, hoci to zatiaľ zostáva len v rovine hypotetických vyhlásení.
Výnimočná geopolitická poloha Grónska
Grónsko nie je len najväčší ostrov sveta pokrytý ľadom. Je to územie bohaté na nerastné suroviny, ako sú vzácne zeminy, urán či lítiové minerály, ktoré sú kľúčové pre moderné technológie.
Štyri kroky do Grónska. Ako by Trump mohol ovládnuť strategický ostrov plný nerastného bohatstva
Okrem toho má výnimočnú geopolitickú polohu – leží na križovatke severoatlantických námorných ciest a je dôležité pre kontrolu Arktídy, kde sa v dôsledku klimatických zmien otvárajú nové dopravné trasy a možnosti ťažby. Trumpov záujem o Grónsko nie je nový; už v roku 2019 navrhol jeho kúpu od Dánska, čo vtedy vyvolalo diplomatický škandál. Dnes sa táto myšlienka vracia s novou naliehavosťou.
Grónčania a Dánsko, ku ktorému ostrov patrí ako autonómne územie, reagujú jednoznačne: Grónsko nie je na predaj a už vôbec nie na zabratie. Premiérka Grónska Múte B. Egedeová zdôraznila, že jej krajina chce rozhodovať o svojej budúcnosti sama a odmieta akékoľvek nátlakové metódy. Podobne sa vyjadrili aj predstavitelia Dánska a väčšiny členských štátov NATO, ktoré považujú takéto úvahy za neakceptovateľné.
Pohľad USA a slabosť EÚ
Trumpov postoj vychádza z tradičného amerického pohľadu na svet ako na šachovnicu, kde veľmoc musí obsadiť čo najviac strategických políčok.
Arktída sa pre USA stáva čoraz dôležitejšou, najmä v kontexte súperenia s Ruskom, ktoré tam buduje vojenské základne, a s Čínou, ktorá investuje do infraštruktúry a ťažobných projektov. Avšak spôsob, akým Trump túto tému otvára – s náznakmi možného použitia sily – vyvoláva oprávnené obavy.
Trump sa vyhrážal ďalším krajinám aj Grónsku, v nariadení vojenskej akcie mu však bráni „vlastná morálka“
A tu sa dostávame k slabosti Európskej únie, ktorá sa v tejto kríze opäť ukazuje v plnej miere. EÚ, ktorá sa rada prezentuje ako globálny hráč založený na hodnotách ako demokracia, suverenita a medzinárodné právo, sa zatiaľ obmedzuje prevažne na verbálne odsúdenia a vyhlásenia o solidarite s Dánskom a Grónskom.
Reakcia Bruselu je vlažná, bez výrazných konkrétnych krokov – napríklad bez rýchleho zvýšenia vojenskej prítomnosti v Arktíde, masívnych investícií do grónskej ekonomiky alebo koordinovanej diplomatickej ofenzívy, ktorá by jasne ukázala odhodlanie brániť európske záujmy.
Únia stále zápasí s vnútornými rozpormi
Táto slabosť EÚ nie je ničím novým. Únia stále zápasí s vnútornými rozpormi – od rozpočtových sporov cez rozdielne priority v bezpečnostnej politike až po pomalé rozhodovacie mechanizmy.
V prípade Grónska sa znova potvrdzuje, že EÚ často nemá dostatočné nástroje ani politickú vôľu na rýchlu a razantnú reakciu, najmä keď ide o konfrontáciu so spojencom, akým sú Spojené štáty.
Európske krajiny síce hovoria o potrebe spoločného postupu, no zatiaľ to zostáva pri diplomatických vyhláseniach a rezolúciách, ktoré nemajú reálnu vykonateľnú silu. To len zvýrazňuje strategickú závislosť Európy od americkej ochrany cez NATO – paradoxne práve v situácii, keď hrozba prichádza od lídra tejto aliancie.
Ocitne sa NATO v hlbokej kríze?
V 21. storočí už imperiálne ambície veľmoci nevzbudzujú rešpekt, ale skôr odpor a podozrievavosť. Ak by Spojené štáty skutočne skúsili presadiť svoje záujmy silou alebo tvrdým nátlakom, riskovali by vážne poškodenie vzťahov s európskymi spojencami.
NATO by sa mohlo ocitnúť v hlbokej kríze dôvery práve v čase, keď čelí skutočným bezpečnostným výzvam. EÚ by mala konečne ukázať väčšiu iniciatívu – či už cez spoločné investície do grónskej infraštruktúry, posilnenie európskej obrany na severe, alebo aktívnejšiu diplomaciu. Inak zostane len pasívnym pozorovateľom v hre, kde veľmoci rozhodujú o osude menších území.
Rozbije Trump NATO? Diplomati Aliancie dúfajú, že nie, ale škoda sa už možno stala
My na Slovensku máme s rozhodovaním veľmocí o osude menších krajín bohaté historické skúsenosti. Vieme, že rešpekt voči suverenite a právo národov rozhodovať o sebe samých nie sú len prázdne frázy, ale základ stabilného medzinárodného poriadku.
Namiesto hrozieb a ultimatív by bolo oveľa rozumnejšie rokovať, hľadať spoločné riešenia a investovať do spolupráce. Slabosť EÚ v tejto veci by nás mala varovať: ak sa Európa nedokáže efektívne postaviť za svojich členov a spojencov, riskuje, že sa stane marginálnym hráčom na svetovej scéne.
Topiaci sa arktický ľad odhaľuje nové príležitosti, ale aj nové riziká. Dôvera medzi spojencami sa však roztápa ešte rýchlejšie než ľadovce. A tú nebude ľahké obnoviť.
