Ikony sa píšu sa , či maľujú?
Ikony sa píšu. Vychádza to z toho, že aj Písmo sväté je napísané. Preto sa používa tento termín. Tak ako bolo napísané Písmo sväté, tak vlastne sa píše aj ikona, lebo je to evanjelium v obrazoch.
Sväté písmo bolo napísané tak, že pisateľ bol vedený Duchom Svätým, aj ikonopisec je vlastne pri písaní ikony vedený Duchom Svätým?
Môžem potvrdiť, pretože ja som nejakú maľbu neštudoval, ani som sa tomu nevenoval. Iba veľmi okrajovo, nejaké akvarely, nejaké cvičenie ešte na škole. Robil som ale sochárinu. Študoval som reštaurovanie plastiky. Teda na maľovanie, alebo písanie ikôn som sa nepripravoval. V roku 1995 som skrachoval ako reštaurátor tým, že založili reštaurátorskú komoru. Na mnohé pamiatky som nemohol so strednou školou siahnuť, lebo na vysokú školu som sa nedostal. Zostal som rok nezamestnaný. Potom som sa stretol s gréckokatolíckym duchovným docentom Jozefom Pavlovičom. Tým to začalo. Takže som začal maľovať ikonu bez nejakého štúdia alebo prípravy, len čo mi ukázal z kníh, takže bolo to vlastne mimo mňa. Môj prvý ikonostats je v gréckokatolíckom chrame Povýšenia Sv. Kríža v Bratislave. Nešiel som po tom cielene, že chcem byť ikonopiscom.
Potrebuje ikonopisec nejaký vnútorný impulz, keď ide písať ikonu, alebo dá sa napísať ikona na objednávku?
Ikonopisec je vlastne prostredníkom. Áno, sú pred písaním modlitby a pôsty, v rámci prípravy. Je to tak ako u kňaza. Nerozhodujú osobné hriechy, alebo nejaká dispozícia k tomu, či dôjde k premeneniu pri liturgii. Je to vlastne milosť a dar, ktorý si človek nijak nezaslúži. A tá milosť pôsobí stále napriek našej hriešnosti. Je to dielo Ducha Svätého.
Napriek tomu vlastne musíte sa pripraviť na napísanie ikony.
V prvom rade ikona je kánonická. To znamená, že nerobíte svoju vlastnú tvorbu. Tak ako je to opäť, keď kňaz príde a číta z kníh liturgiu, ktorú už dávno napísal napríklad Ján Zlatoústy. Mohli by sme povedať, že kňaz to len memoruje a opakuje. Aj Písmo sväté sa opakuje a nič sa tam nemení. Tak aj ikona je kánonická a mnohé modely, podlinniky, kresba, podkresba je historicky už daná. Ani na tom sa nesmie veľmi nič meniť. Môže sa stať, že je nový svätý, tak sa urobí nový model, nová ikona. Ja som nedávno takto robil ikonu svätého Rastislava s Cyrilom a Metodom. Pýtal som si na to požehnanie od biskupa.
Ako sa teda pripravujete na písanie ikony?
Príprava na písanie je dlhodobý proces. Neznamená to, že idem hneď maľovať a začnem odriekať nejakú modlitbu. To je už nastavené tým, že je to kánonické, že preberám vzory alebo modely, ktoré sú dané a sú cirkvou odobrené. Individuálna príprava môže byť duchovná a potom aj materiálna. Musíte mať drevo, farby, štetce a zlato. Potrebuje pokoj, prostredie, uzobranosť. Niekedy ani rádio sa pri tom nedá počúvať, alebo vôbec nič, niekedy ani duchovné piesne. Ideálne je ticho. Príprava má však rôzne etapy. Jedna vec je príprava dosky, kriedovanie, podmaľby, kde je to ešte voľnejšie. Ale už vtedy sa uvažuje o farbách, pretože ide o interpretáciu. Tak ako napr. Britská kráľovská filharmónia zahrá inak Mozarta, tak ho zahrá z tých istých nôt inak tokijská filharmónia. Rovnako aj ikonopisec je vedený vzormi, kánonickým podlinnikmi, tak ikona inak vyzerá, keď ju namaľujú Gréci, inak Rusi, Srbi alebo Bulhari. Vždy je tam prvok ľudský, aj národný. Ale aj Biblia je bohoľudský čin. To nie je len zoslané slovo od Boha, ale je tam aj ľudský prvok, Písmo je bohoľudský čin, tak aj ikona.
Čiže keby som zobral túto ikonu, vzor pre ňu bol aký?
Toto je Mandylion. V ortodoxnej cirkvi ide o ikonu nevytvorenú ľudskou rukou. Hovorí o nej príbeh, podľa ktorého malomocný kráľ Abgaru poslal ku Kristovi svojho archivára Ananiáša s listom, v ktorom prosil Krista, aby prišiel do Edesy a uzdravil ho. Ananiáš bol maliarom a preto sa Abgar pre prípad, že by Kristus neprišiel, poistil tak, že prikázal namaľovať aspoň jeho podobizeň. Ananiáš našiel Krista obklopeného veľkým zástupom. Aby lepšie videl, vystúpil na jednu zo skál. Pokúšal sa namaľovať Pánovu tvár, ale nedarilo sa mu to pre neopísateľnú slávu, ktorá sa v nej trblietala. Ježiš vidiac Ananiášovú túžbu zobraziť ho vypýtal si vodu, umyl sa a osušil si tvár ručníkom v ktorom zanechal obrysy svojej tváre. Potom tento ručník spolu s listom odovzdal Ananiášovi s tým, aby tieto veci zaniesol tomu, ktorý ho poslal. V liste Kristus oznámil Abgarovi, že osobne do Edesy prísť nemôže a zároveň prisľúbil kráľovi, že pošle jedného zo svojich učeníkov. Po obdržaní obrazu sa Abgar takmer hneď celkom uzdravil, len tvár mu zostala ešte poznačená chorobou. Po Turíciach bol k nemu poslaný sv. Tadeáš, aby dovŕšil Abgarovo uzdravenie. Kráľ Abgar sa po tejto udalosti obrátil celým svojím životom k Pánovi. Edeské kráľovstvo bolo vlastne prvým kresťanským štátom. V Kronike mesta Edesy je zachytená existencia kresťanského chrámu už v roku 201, keď bol povodňou zničený. Abgarova premena bola vididteľná aj na hlavnej bráne mesta z ktorej dal odstániť modlu a vztýčil na jej miesto Kristovu tvár. Avšak jeho pravnuk navrátiac sa k pohanstvu chcel tento svätý obraz zničiť. Biskup mesta preto nechal túto vzácnu ikonu zamurovať do výklenku zo zapálenou lampou. Časom sa na skrýš zabudlo, a tak bola odhalená až v období, keď kráľ Peržanov, Chosroes v r. 544 alebo 545 obsadil mesto. Zázrakom lampa vo výklenku ešte stále horela a obraz bol nielenže neporušený, ale sa preniesol aj na vnútornú stranu súkna, ktorým bol prikrytý.
Patrí Svätá tvár medzi rozšírené ikony?
Áno. Je zaujímavá a populárna cez stáročia práve preto, že prvotná je „nerukotvorná“, nie rukou človeka zhotovená. Každá ikona má okrem tváre nápis napr. Isus Christos, alebo meno svätého či udalosti. Je to práve preto, aby sa ikona oddelila od svetského umenia. Na ikonách býva svätožiara. U svätcov je prázdna. Kristus má ešte v svätožiare nápis, ktorý zdôrazňuje jeho božstvo, ako sa predstavil Boh Mojžišovi. Mojžiš sa pýta kto je a on mu hovorí: „Ja som, ktorý som.“ /Ex 3,14/ To je Boh, to je Trojica, lebo Kristus je Boh. Inak by jeho príchod na zem nemal význam, keby bol len človek. V tom je tajomstvo spásy.
A tento nápis dole?
Tu je: „Obraz Pána nášho Isusa Christa“, čiže obraz Pána nášho Ježiša Krista. Obraz musí byť vždy pomenovaný. O tejto povinnosti rozhodol cirkevný snem, aby sa obrazy svätých nezamieňali so svetskou tvorbou. Tento nápis tam musí byť, aby ten, ktorý sa k tomu klania, aby vedel, že skutočne je to ten svätý, že to nie je nejaká svetská osoba.
Čo znamená svätožiara?
Svätožiara znázorňuje uzavretý život. Svätý svoj život dotiahol do dokonalosti, do nekonečna. Život viedol dobre a je svätý, tak sa to znázorňuje svätožiarou.
Ale asi je rozdiel pri postupe práce, keď píšete ikonu podľa predlohy, alebo ako ste vy písali ikonu svätého Rastislava.
Tam som musel najskôr vyrobiť podlinnik. Vychádzal som z ruských a greckych podlinnikov, kde sú svätí hojne využivaní v tejto kompozícii.
Prečo je Rastislav v pravoslávnej cirkvi vyhlásený za svätého?
Svätý Rastislav má veľký historický dopad. Je veľký svätý v tom, že mal záujem na šírení kresťanstva vo vtedajšej pohanskej dobe. Písal do Ríma, z ktorého mu neodpovedali. Napísal aj do Carihradu, tí mu odpísali a poslali Cyrila a Metoda. Tam došlo k stretu géniov. To bol byzantský cisár Michal III., carihradský patriarcha Focius, ktorý poslal dvojicu najlepších géniov vtedajšej Byzantskej ríše. Divím sa, že ich do takého zapadákova pustili.
Rastislav bol aj štátnik.
Štátotvorca, ktorý staval na kresťanských základoch a chcel Veľkú Moravu nezávislú od Franskej ríše. Chcel, aby viera bola šírená v reči ľudu. My sme mali preklad Písma a bohoslužobných kníh už v 9. storočí, to na okolí nikto nemal. Veď napr. do nemčiny bola Biblia preložená až v 16. storočí M. Lutherom. Toto vyznavačstvo sv. Rastislava bolo korunované mučeníckou smrťou po zavlečení do franského zajatia v Regensburgu. Preto je úžasné, že v Bartislave bol v máji posvätený nový pravoslávny chrám sv. Rastislava.
V pravoslávnej cirkvi je veľká úcta k ikonám. Ľudia prichádzajú, modlia sa, klaňajú sa pred ikonami. Z čoho vyplýva taká veľká úcta?
Ikona je dvojrozmerná, má výšku a šírku. Pravoslávie nepozná sochy. Tie totiž boli modly. Všetci tí Jupiterovia, Venuše atď., tým sa klaňali pohania. Modly boli dôvod, pre ktorý cez prvé storočia kresťania umierali. Sochy znázorňovali božstvá, boli realistické, dá sa na ňu siahnuť. Je to zmaterializovaný boh. Človek v pohanských náboženstvách mal nejaký strom, kameň, modlu ako matériu – božstvo ktorému sa klaňal. U ikon to tak nie je. Ikona je predobraz obrazu. Zobrazuje Krista, Bohorodičku a svätých. Ale nie je konečná. Je to len okno do neba. Je to prostriedok ako vidieť tých, ktorých zobrazujú. Ikony zobrazujú deje zo života Krista, Bohorodičky a svätých, ktorí sú v nebi. Dosiahli dokonalosť, nebo a to je na ikonách znázornené najdrahším materiálom, ktorým je zlato.
Povedali ste, že ikona je predobraz.
Keď uctievame ikonu, uctievame predobraz. Kňaz okiadza kadidlom ikonu, veriaci sa klaňajú, bozkávajú ju, je predmetom úcty, pretože vlastne znázorňuje svätých, ktorí boli plní Ducha Svätého. Svätí pôsobia aj po smrti. Ich ostatky uzdravujú fyzicky a vedú aj k duchovným uzdraveniam. Duch Svätý, ktorých milosťami sa naplnili svätí svojim životom, pôsobí naďalej cez ich ostatky. Ostatky svätcov a ikony sú upomienka na Boha, že je stále s nami. Veď aj apoštol Pavol pripomína: „Azda neviete, že ste Božím chrámom a že vo vás prebýva Boží Duch?“ /1 Kor, 3,16-17/ To nie je nič nenormálne. Máme všetci fotky známych, alebo rodiny na stole, alebo niekde zavesené. Pritom si spomenie na osobu, ktorá je na nich zobrazená. Fotka je pomôcka k tomu, že sa napojíš na osobu, ktorá je na nej, alebo v mysli sa s ňou spojíš. A je jedno, či je živý, alebo mŕtvy.
V západnom svete, v západnej cirkvi úcta k obrazom svätých vymizla.
Ikona môže byť na prvý pohľad nečitateľná. Treba vynaložiť určitú námahu, aby sa dala dešifrovať. To sa týka aj iného umenia. Aj Picasso je plný symbolov, ktoré treba dešifrovať. To si vyžaduje určité vzdelanie a určitú námahu. O to viac je to nutné pri ikone. Človek musí vedieť o čo ide, musí si to načítať a nájsť. Keď človek nepozná napríklad príbeh o vstupe Ježiša do Jeruzalema, tak vlastne ani nevie, čo sa na ikone zobrazuje. Ako som už spomínal u ikony je stále jeden model, ktorý sa tak ako Písmo neprepisuje, nemodernizuje. Ikona zostáva stále rovnaká. Povrchní ľudia nie sú schopní dešifrovať ikony a preto im nerozumejú. Preto možno na západe bol vývoj umenia taký, že sa išlo v cirkevnom umení až do racionalizmu a realizmu. Je zaujímavé, že tým obrazom sa nikto neklania. Pred Rembrandtom či Murillom sa v galérii nikto nežehná, ani z úcty k autorovi, ale ani z úcty k zobrazenému svätému. Nikto ho nejde bozkávať, neokiadza, neuctí si ho. Západ vyblokoval duchovnosť obrazov. Profánni umelci si povedia – takto vidím Bohorodičku – dajú si dve pivá, a nútia druhých, aby sa k tomu modlil. Ale tí ostatní nemajú s tým takú skúsenosť, že Panenka Mária vyzerá ako schizofrenický panák a odmietajú sa k tomu pokloniť. Kdežto pri ikone, tým, že je kánonická a cirkvou odobrený model, je garancia pre veriacich. To, čo cirkev hlása v slove, je zobrazené aj v ikone. Kdežto na západe slovo s obrazom nie je totožné a preto ľudia nemajú k tomu úctu, lebo je to individuálny názor umelca na danú skutočnosť.
Niektoré ikony sú aj zázračné.
Môžu byť myrotočivé, či krvotočivé, (tečie z nich sv. olej, krv) alebo inak zázračné – uzdravuju telesné či duševné choroby, ľudia sa pri nich obracaju k Bohu, menia svoj život k lepšiemu. Tieto ikony sú prejavom Božieho milosrdenstva, požehnania, prítomnosti. Slúžia na posilnenie viery a na povzbudenie, že Boh je medzi nami.
Čiže to je cieľ ikony, posilniť vieru?
Áno. Veď ide o večnosť. Ale má to aj ľudský rozmer.
V čom?
Keď človek vojde do pravoslávneho chrámu, tak má zasiahnuté všetky zmysly. Sú tam ikony, či už na doske alebo na stene, ktoré zasiahnu oči. Potom je oslovený čuch kadidlom. Uši sú zasiahnuté spevom. Vie sa, že človek sa nie je schopný sústrediť permanentne. Keď má zavreté oči, nevidí, ale vníma ušami. Keď už nie je schopný počúvať, pozerá po obrazoch, ale stále vlastne má Boha a Božie veci okolo seba. Cez telo sa dostávajú do duše. Teda ikona je v celom koncepte.
Z ikon vznikol ikonostas?
Raz vidieť je totiž lepšie ako stokrát počuť. Obraz má pre človeka veľký význam. Preto aj cirkev to takto podáva. Ikonostas vznikol tak, že si ľudia vo svätyni postavili Krista a Bohorodičku. Pridávala sa jedna ikona k druhej, urobila sa konštrukcia. Ľudia si potom potrebovali pridať svätých, ktorí ich vypočuli. Neskôr v tom bolo potrebné urobiť poriadok. Takže dolu na ikonostase je horizontálny rad, vydelený priestor ikonami Krista a Bohorodičku, cárske dvere ktorými chodí len kňaz a potom dva bočné vchody pre asistenciu. Vľavo je zvačša ikona sv. Nikolaja a potom napravo ikona svätého popr. sviatku, ktorému je chrám zasvätený. Ďalší rad tvoria prázdniky, čo sú sviatky, čiže udalosti zo života Krista. Potom je tam prorocký rad, kde sú proroci, ktorí ohlasovali Krista na zvitkoch majú napísané proroctvá o príchode Mesiáša. Navrchu býva kríž so znázornením Golgoty, kde pod krížom sú sv. Ján s Bohorodičkou.
