Keď Mark Carney, premiér Kanady, vystúpil v Davose, nepredniesol ďalší z tých obvyklých optimistických manifestov o „spoločnej budúcnosti“ a „multilaterálnej spolupráci“. Povedal niečo iné – niečo, čo v týchto kruhoch znie takmer ako kacírstvo. „Sme uprostred dobového zlomu, nie prechodného obdobia,“ vyhlásil. „Pravidlami riadený medzinárodný poriadok sa rozpadá. Silní robia, čo chcú a slabší trpia a robia čo musia.“
Tieto slová nie sú len rétorickým gestom. Carney, muž, ktorý kedysi riadil Bank of England a Bank of Canada, vie, o čom hovorí, keď spomína krízy posledných dvoch desaťročí – finančnú, pandemickú, energetickú, geopolitickú. Každá z nich odhalila krehkosť extrémnej globálnej integrácie. Multilaterálne inštitúcie, na ktoré sa „middle powers’’ ako Kanada spoliehali – WTO, OSN, klimatické konferencie – sú dnes „veľmi oslabené“. A to nie je diagnóza pesimistov; je to fakt, ktorý si elity v alpských sálach už nemôžu dovoliť ignorovať.
Európska únia v hlbokej kríze – reformy už nemôžu čakať. Fico má pravdu - KOMENTÁR
Carneyho prejav má v sebe niečo z veľkej politickej prózy – nie sentimentálnej, ale triezvej, takmer chladnokrvne prednesenej. Odmieta nostalgiu („nostalgia nie je stratégia“) a zároveň odmieta ilúziu, že sa starý svet vráti.
Namiesto toho ponúka „values-based realism“: zostať verný princípom – ľudským právam, územnej integrite, suverenite – ale zároveň prestať žiť v lži o vzájomnom prospechu, keď sa integrácia mení na nástroj podriadenosti. „Nemôžeme žiť v lži o vzájomnom prospechu cez integráciu, keď sa integrácia stáva zdrojom vašej podriadenosti,“ povedal a v tej vete je ozvena Václava Havla z eseje Moc bezmocných.
Havel v roku 1978 písal o „žití v lži“ ako o základnom mechanizme totalitného systému: ľudia rituálne opakujú frázy o pokroku a jednote, hoci realita je iná. Carney to aplikuje na globálny poriadok: „middle powers“ dlhé roky rituálne opakovali „rules-based order“, hoci veľmoci ho už dávno prestali rešpektovať. Tarify ako zbraň, hrozby Grónsku, ekonomická zraniteľnosť cez dodávateľské reťazce – to všetko je realita, nie odchýlka. A predsa sa stále tvárime, že staré inštitúcie nám stačia.
Tu prichádza najostrejší moment prejavu: „Ak nie ste pri stole, ste na jedálnom lístku“ (If you’re not at the table, you’re on the menu.) Nie je to len bonmot; je to surová pravda o novej ére. Veľmoci si hodovanie za stolom organizujú sami oddelene. „Middle powers’“ – Kanada, Austrália, Japonsko, krajiny EÚ, možno aj my na Slovensku – si musia zorganizovať svoje stolovanie spoločne. Nie izolovane v pevnostiach (to by bolo drahé a krehké), ale cez hustú sieť aliancií, kde sú štáty navzájom príliš prepojené až tak, aby ich niekto mohol ľahko zastrašiť.
Carney nelamentuje, ale doslova vyzýva. Kanada podľa neho urýchľuje investície do umelej inteligencie, strategických minerálov, energie (1 bilión dolárov), zdvojnásobuje obranné výdavky do roku 2030 a hľadá „variabilnú geometriu“ – vytvára rôzne koalície na rôzne problémy: arktická suverenita s Dánskom a Grónskom, obchodné bloky s EÚ a TPP, technologické partnerstvá s Indo-Pacifikom.
Svet sa naozaj zrútil. Nie v apokalyptickom zmysle, ale v tom, že ilúzia stability, ktorú sme si pestovali od roku 1945, sa rozpadla. Davos 2026 už nie je centrom, kde sa píše budúcnosť; je skôr miestom, kde sa naposledy spomína na to, čo sa stratilo. A „middle powers“? Musia sa naučiť, že hodnota sama o sebe nestačí. Potrebujú hodnotu sily – a silu hodnôt.
Možno raz niekto napíše nový manifest pre 21. storočie. Tentoraz nie z Prahy, ale z Ottawy. A možno v ňom bude veta, ktorú si dnes ešte len začíname uvedomovať: starý poriadok sa nevráti. Tak ho neoplakávajme. Postavme nový.
