Spory s Mečiarom boli najsmutnejšie, hovorí Michal Kováč

BRATISLAVA 15. februára (WEBNOVINY) – Bývalý prezident Michal Kováč, ktorého za hlavu štátu zvolil parlament presne pred 20 rokmi, považuje spory s vtedajším premiérom Vladimírom Mečiarom a predsedom HZDS za najsmutnejšiu vec počas jeho prezidentského mandátu.

„Vznikol nový štát, mal preukázať schopnosť robiť konštruktívnu politiku. A tu došlo naraz k vážnym rozporom, rozdielnym názorom medzi prezidentom a predsedom vlády. Ja som sa v počiatočných fázach vytrvalo bránil tomu, aby vznikol verejný konflikt,“ spomína Kováč po dvadsiatich rokoch.

Napokon však bol donútený reagovať, lebo spory sa stupňovali, každá maličkosť podľa Kováča predsedovi vlády prekážala, začali ho zosmiešňovať.

„Pána Mečiara zaujímalo, koho beriem do kancelárie, kto bude vedúci kancelárie a ja som sľúbil, že kancelária prezidenta bude fungovať ako jeden orgán, ktorý nebude zaťažený príklonom k jednej alebo druhej strane, ale že to bude miesto, kde môžu uplatniť svoje schopnosti ľudia z hociktorej strany, „ vysvetlil svoje predstavy bývalý prezident, ktorý však čelil kritike za prijímanie ľudí z KDH či SDĽ.

Podľa Kováča sa ukázalo, koľko vecí je medzi ním a Mečiarom rozporných, ale veril, že sa vyriešia. Vážna roztržka však nastala, keď Mečiar zostavoval novú vládu. Prišiel za Kováčom s návrhom ministrov, medzi ktorými figuroval aj Ivan Lexa. Kováč schválil všetkých, okrem tohto mena.

„Nesúhlasil som s Lexom jednoducho z toho dôvodu, že som nemal voči nemu dôveru,“ konštatuje aj po rokoch. Tlmočil to predsedovi vlády, ale ten ho naliehavo prosil, aby nerobil žiadne výnimky.

Lexu nevymenoval

Vtedajšiu hlavu štátu zase zaujímalo, prečo Mečiar trvá práve na Lexovi.

„Vysvetlil mi – pretože HZDS nemá dosť peňazí, že potrebuje mať vo vláde človeka, ktorý mu tie peniaze zabezpečí. A jediný, kto je toto schopný urobiť, je Lexa,“ spomína Kováč.

O to viac ho to podráždilo a Lexu sa rozhodol nevymenovať. Mečiar napokon z Lexu urobil štátneho tajomníka pre privatizáciu, proti čomu už prezident namietať nemohol.

Kováč spomína, že potom sa boj proti nemu stupňoval. „Dospelo to k takému stavu, že som si povedal, že nemôžem niesť takú zodpovednosti za náš vývoj, keď som zistil, že Mečiar má svoju politiku, ktorá je v mnohý smeroch odlišná od toho, čo sa oficiálne hlásalo,“ tvrdí bývalý prezident.

Keď Mečiar nedostal dôveru

Vtedy už mal aj signály, že dvojakosť registruje aj zahraničie.

„Tak som v marci 1994 vyšiel s ostrou kritikou na vládnu politiku, kde som tieto veci otvoril s tým, že Mečiar buď zostane, keď ho podporí parlament, alebo padne ako predseda vlády. Ja som chcel, aby sa vymenil len predseda vlády,“ hovorí.

Mečiar v hlasovaní dôveru nedostal a Kováč chcel presvedčiť niekoho z HZDS, aby sa ujal tejto funkcie.

Podľa vlastných slov takých ľudí aj našiel, ale nepredpokladal, že Mečiar bude proti takémuto riešeniu. Navyše aj človek, ktorý predbežne súhlasil s prevzatím funkcie premiéra, podľa Kováča napokon odmietol tento krok urobiť.

Preto došlo k dohode, že celá vláda padne a budú predčasné voľby v septembri, dovtedy ustanovili vládu Jozefa Moravčíka. Voľby však opäť vyhralo HZDS, len s menším ziskom.

Mečiarova amnestia

Mečiara teda opäť poveril zostavením vlády, mal istotu, že k jeho odvolaniu nedôjde, lebo nebola pre tento krok potrebná ústavná väčšina v parlamente.

„Bol som si vedomý, že voľby som vlastne prehral ja a Mečiar ich vyhral a oprávnene zostavoval vládu,“ dodal Kováč. Za najväčší úder počas prezidentskej kariéry považuje Michal Kováč zavlečenie svojho syna do Rakúska v auguste 1995.

„Áno, to bola najväčšia rana, pretože do problémov bol zatiahnutý syn prezidenta, a bezdôvodne. To nemohlo pomôcť ani Mečiarovi, ani Slovensku, ale mohlo to len poškodzovať osobu prezidenta, ale aj dobré meno Slovenskej republiky,“ hovorí aj po rokoch.

Veril, že po zmene vlády v roku 1998 sa podarí aj tento prípad vyriešiť právoplatným rozsudkom, čo sa však nikdy nestalo. Po Kováčovom odchode totiž Mečiar ako predseda vlády prevzal prezidentské právomoci a vydal na skutky súvisiace s touto udalosťou amnestiu.

„Predpokladal som, že potom, čo udelil amnestie, že nájde riešenie nová vláda, ako ich zrušiť. A vidíte, dodnes sa to ťahá a stále je taká situácia, že ja som stíhaný za to, že som obvinil Lexu a veci sa nepohli dopredu, ani požiadavky na zrušenie amnestie,“ konštatoval Kováč.

Na tomto zápase podľa neho vidieť, že ľudia toho majú dosť a najradšej by boli, keby sa už o tom nehovorilo. Kováč schvaľuje, že po jeho odchode, keď sa v národnej rade nepodarilo zvoliť jeho nástupcu, došlo k zmene. Prezidenta už nevolí parlament, ale ľudia v priamej voľbe. „To bol správny a v tom čase aj potrebný krok. Síce veľmi nepomohol, lebo Mečiar predsa len vystihol obdobie, že nebol zvolený prezident, prevzal právomoci prezidenta a mohol udeliť amnestie,“ poznamenal.

K slovu ho viac nepustili

Po ukončení prezidentského mandátu bol Kováč pripravený ďalej pomáhať a plniť nejaké úlohy pri rokovaniach so zahraničnými partnermi, napríklad v integračnom úsilí pred vstupom do NATO a EÚ. Napokon však takú možnosť nedostal.

„Ja to nekritizujem, len to konštatujem, že mnohí politici sa divia, že nová vláda sa nepostavila razantnejšie za mňa, hoci to bolo tak, že ja som vlastne dával dohromady tú bývalú opozíciu,“ uviedol Kováč.

Politika ho stále zaujíma aj vo vysokom veku. Po ruke má stále noviny, v knižnici pribúdajú tituly o aktuálnom dianí na politickej scéne. „Je ťažké odísť, keď viete, že ešte mnohé veci treba doriešiť. Keby boli doriešené, tak by som mohol dať všetko bokom a povedať si, že sa idem venovať nejakému koníčku. Ale v takejto situácii sa nedalo nezaujímať sa,“ vysvetlil.