BRATISLAVA 28. augusta (WEBNOVINY) – Slovenské národné povstanie dokázalo svetu, že s kolaboráciou Slovenského štátu s nacistickým Nemeckom nebola stotožnená väčšina obyvateľov Slovenska a povstanie výrazne zlepšilo štartovaciu pozíciu Slovenska v povojnovej Európe. Je o tom presvedčený vojenský historik Jozef Bystrický, ktorý upozorňuje, že Slovensko bolo prvým vojnovým spojencom Nemecka, keď slovenská armáda spolu s nacistickými vojskami 1. septembra 1939 bez vyhlásenia vojny zaútočila na Poľsko, potom od júna 1941 sa po boku nemeckých vojsk zapojila do vojny proti vtedajšiemu Sovietskemu zväzu. Okrem toho, vtedajšia Slovenská republika v decembri 1941 vyhlásila vojnu aj USA a Veľkej Británii. „To boli udalosti, ktoré sa minimálne v morálno-politickej rovine nemohli neodraziť nielen na živote vtedajšej slovenskej spoločnosti, ale aj v negatívnom vnímaní Slovenska štátmi protifašistickej koalície. Nemali by sme zabúdať, že vojaci vtedajšej slovenskej armády po boku nemeckého Wehrmachtu od začiatku druhej svetovej vojny do jej posledných dní v Európe pôsobili na území Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, Ruska, Moldavska, Rumunska, Maďarska, Rakúska, Talianska a Česka. Protifašistický odboj, ktorý vyvrcholil Slovenským národným povstaním, ukázal, že na Slovensku boli sily nielen schopné, ale aj odhodlané činmi dokázať, že slovenský národ patrí do spoločenstva demokratických národov a je schopný prispieť k ich víťazstvu nad Treťou ríšou a jej spojencami,“ konštatuje Bystrický.
Zahraničné odbojové centrum exilovej československej vlády v Londýne od rozbitia spoločnej republiky Čechov a Slovákov uvažovalo o potrebe prevratu na Slovensku, myšlienku aktívneho hnutia odporu a povstania podporovalo aj exilové centrum československého komunistického odboja v Moskve. Bez domáceho odboja a jeho rozhodujúcej úlohy v prípravách a uskutočnení povstania by však zámery zahraničného odboja boli len ťažko uskutočniteľné. Od vzniku samostatného Slovenského štátu sa na domácej pôde začal odboj tých, čo nesúhlasili s režimom. „Spočiatku nešlo o ozbrojené formy odboja, skôr o spravodajskú činnosť občianskych zložiek odboja v prospech Londýna,“ hovorí Bystrický a dodáva, že „všetky zložky, ktoré potom aktívne vojensky a politicky vstúpili do povstania sa stotožnili s myšlienkou obnovy Československej republiky na nových základoch, ktorá na medzinárodnom poli už pôsobila ako súčasť protifašistickej koalície, lebo v roku 1941 ju uznali jej tri hlavné veľmoci“.
Na Ministerstve národnej obrany exilovej vlády v Londýne vzniklo niekoľko variantov prevratovej akcie. Spočiatku obsahovali podľa Bystrického aj možnosť, že by mohlo dôjsť k zásahu z českého územia, tak ako po skončení prvej svetovej vojny, ale pod tlakom domáceho odboja a vývoja na Slovensku i na frontoch vyústili v podstate do variantu navrhovaného domácim odbojom, teda variant povstania za účasti slovenskej armády. Táto myšlienka sa po vytvorení Vojenského ústredia, ktoré viedol pplk. Ján Golian, stala nosnou pri spracovaní vojenského plánu povstania a jeho príprav v súčinnosti s domácou ilegálnou Slovenskou národnou radou a československým Ministerstvom národnej obrany v Londýne.
Plán povstania vypracovaný ilegálnym Vojenským ústredím bola daný na vedomie tak príslušným československým orgánom v Londýne ako aj v Moskve. „Plán bol založený na využití slovenskej armády pod novým velením pre ozbrojenú povstaleckú akciu s ťažiskom na strednom Slovensku a v priestore východného Slovenska, kde boli na severovýchodných hraniciach rozmiestnené vojská Východoslovenskej armády,“ vysvetľuje Bystrický a dodáva, že práve „východoslovenské divízie mali zohrať kľúčovú úlohu v prípade optimálneho variantu vzniku povstania, teda po dohovore s velením Červenej armády a v súčinnosti s jej vojskami“. Pri výbere ťažiskového priestoru povstania, tzv. operačného trojuholníka Banská Bystrica – Brezno – Zvolen, boli Vojenským ústredím zohľadnené predovšetkým možnosti, ktoré poskytoval tunajší hornatý terén s malým počtom komunikácií pre vedenie obrany. Vojenský plán povstania podľa Bystrického „objektívne musel počítať aj s variantom, že povstanie vznikne bez dosiahnutia dohovoru s velením Červenej armády ako reakcia na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenska. Spracovatelia plánu neboli naivní a uvedomovali si možnosť rýchleho zásahu nemeckých vojsk, ktorý znemožní dokončenie všetkých potrebných príprav a s vypuknutím povstania dôjde k strate časti územia Slovenska. Preto už plán počítal s tým, že posádky na západnom Slovensku posilnia povstalecké jednotky v priestore spomenutého operačného trojuholníka. V sídlach svojich posádok zanechajú len menšie jednotky, ktoré vykonajú mobilizáciu, zabezpečia pokoj a bezpečnosť v zápolí, pod tlakom okupačných síl vytvoria partizánske oddiely, ustúpia do hôr a prejdú na partizánsky spôsob boja.“
Najväčším nedostatkom v prípravách armády na povstanie zo strany ilegálneho Vojenského ústredia bolo podľa Bystrického „nezvládnutie vojensko-odborných a personálnych príprav v rámci velenia Východoslovenskej armády a jej dvoch divízií, ktoré Nemci krátko po vyhlásení Slovenského národného povstania odzbrojili“.
Myšlienka spojenia povstaleckej akcie s činnosťou Červenej armády sa napokon nenaplnila. Podľa Bystrického boli pôvodné úvahy také, že k povstaniu by malo dôjsť v čase, keď Červená armáda dosiahne a ovládne priestor Krakova. Jej vojská by tak pri vstupe na Slovensko zo severu nemuseli prekonávať ťažký horský terén Východných Karpát. Ďalšie zložky Červenej armády sa mali na územie Slovenska dostať z juhu potom, ako by sa dostali do Maďarskej nížiny z Rumunska.
Povstanie však ako reakcia na vstup nemeckých okupačných vojsk dňa 29. augusta 1944 vypuklo v úplne inej situácii. Červená armáda v tomto čase mala za sebou na severnom strategickom smere Bieloruskú a na južnom strategickom smere Jassko-kišiňovskú operáciu, severne od hraníc východného Slovenska vo vzdialenosti asi 40 až 50 kilometrov prebiehala Ľvosko-sandomierzská operácia. Centrum povstania Banská Bystrica sa ešte stále nachádzalo v hlbokom tyle nemeckých frontových vojsk. Rad objektívnych príčin neumožnil do vypuknutia povstania dohovor koordinácie s Červenou armádou. „Veliteľ ilegálneho Vojenského ústredia po vstupe prvých nemeckých okupačných jednotiek na územie Slovenska z Protektorátu Čechy a Morava musel vydať rozkaz na začatie boja, t. j. vydať známe heslo Začnite s vysťahovaním s platnosťou od 20. hodiny toho dňa. V danej situácii iná reakcia Vojenského ústredia ani nebola možná. Okrem iného aj preto, že podmienky na organizované vystúpenie armády, by sa po vojenskom zásahu Nemecka na Slovensku v spojitosti s činnosťou jeho frontových vojsk v tomto priestore vedenia bojovej činnosti pravdepodobne ešte viac skomplikovali,“ uviedol Bystrický a dodal, že „v tomto čase na Slovensku už bolo vyhlásené stanné právo a východná časť územia štátu bola operačným územím nemeckých frontových vojsk“. „V plánoch nemeckého velenia“, konštatuje Bystrický. „Slovensko v tejto fáze vojny zohrávalo významnú úlohu ako komunikačná spojnica medzi severným a južným strategickým smerom, ale aj ako dôležitý ústupový priestor nemeckých vojsk nachádzajúcich sa v Rumunsku a Maďarsku.
„Napriek tomu, že povstanie bolo vojensky porazené a zvyšky armády a partizáni museli prejsť na partizánsky spôsob boja, bolo by nezodpovedné znižovať jeho vojenský a politický význam,“ myslí si Bystrický. „SNP bolo jedným z najmasovejších odbojových vystúpení v reťazci protifašistických povstaní v európskych krajinách v roku 1944. A to nie je fráza, ale faktami preukázateľná skutočnosť! SNP patrí medzi to najpozitívnejšie, čo sa v našich národných dejinách v 20. storočí udialo,“ tvrdí Bystrický. Podľa neho sa do povstania aktívne zapojilo vyše 100 000 ľudí – vojakov, partizánov, príslušníkov bezpečnostných zložiek, Národných milícií, národných výborov, atď. Povstalecká armáda mala na začiatku povstania asi 18 000 vojakov, po dvoch septembrových mobilizáciách sa ich, počet zvýšil približne na 60 000. Jej súčasťou sa stali aj príslušníci 1. čs. stíhacieho leteckého pluku a 2. čs. paradesantnej brigády zo ZSSR. Partizánov bolo približne 18 000, z nich 12 000 bojovalo na povstaleckom fronte a zvyšok v tyle nemeckých vojsk. Povstanie výrazne podporovalo obyvateľstvo. Desiatky tisíc ľudí sa podieľali na zabezpečovaní zásobovania povstaleckých ozbrojených síl, na výstavbe obranných zariadení, zabezpečovaní bežných životných potrieb obyvateľstva v zázemí povstaleckých frontov. Mieru zapojenia sa obyvateľstva do podpory povstania nie je možné úplne presne kvantifikovať. Vieme však, že Slovensko vtedy malo 2,7 milióna obyvateľov, povstalecké územie na začiatku septembra 1944 zaberalo 53 percent územia Slovenska a žilo na ňom 64 percent jeho obyvateľov. Podľa Bystrického nepochybne aj na povstaleckom území sa nachádzali niektorí ľudia, ktorí sa s ním nestotožnili a nepodporovali ho. Na druhej strane aj na území Slovenska mimo povstaleckú oblasť boli takí, čo ciele povstania vzali za vlastné.
SITA
