Kataríne Willingham, 34-ročnej rodáčke z Bratislavy, ktorá si v Anglicku otvorila úspešnú školu varenia, biznis do života priviedla z núdze cnosť. Hoci zvŕtanie sa medzi hrncami patrilo do jej sveta už od útleho detstva, na materskej dovolenke popri starostlivosti o tri dcéry na podnikanie ani nepomyslela. Keď ju však kamarátka upozornila na voľnú pracovnú pozíciu v škole varenia The Cook Academy, šikovná Slovenka dlho neváhala. Prácu po boku špičkovej kuchárky Kate Hughes si zamilovala a keď školu zavreli, varenie, učenie a experimentovanie s novými receptami jej chýbali natoľko, že sa rozhodla otvoriť si vlastnú.
Lemon and Soul Cookery School v Southamptone, v ktorej Katarína propaguje slovenskú kuchyňu i svetové chute, si získava spokojných zákazníkov. Nadšenej kuchárke zatiaľ doma rastú tri nádejné pomocníčky. Najstaršia dcéra Lola (7) uplynulý týždeň s domácim receptom od prababičky z Vinodolu vyhrala prestížnu britskú súťaž v pečení The World Bread Awards 2013 v detskej kategórii. Popri vymýšľaní nových receptov, organizovaní firemných teambuildingov či detských osláv, pri ktorých sa účastníci učia variť, a príprave cateringu stihla vynaliezavá kuchárka portálu Webnoviny.sk porozprávať o ceste za úspechom.
Pochádzate zo Slovenska, no žijete v anglickom Southamptone – čo vás sem zavialo?
Láska. V roku 2000 som odišla do Holandska, chcela som skúsiť niečo nové a o dva roky neskôr som stretla môjho manžela. Je Angličan a vyrastal v Chandlers Ford pri Southamptone. O rok na to sme sa presťahovali do Británie, kde som študovala a pracovala. Tu sme sa zobrali a v priebehu štyroch rokov mali tri nádherné dcéry, o ktoré som sa päť rokov starala doma.
Potom som začala pracovať v škole varenia. Toto zamestnanie sa mi naskytlo náhodou a zamilovala som si prácu, v ktorej môžem učiť ľudí variť, sama sa zdokonaľovať a vymýšľať ešte novšie recepty.
Veríte na náhody? Ako ste sa dostali k práci v škole varenia?
Cez kamarátku – personalistku. Už dávnejšie som jej hovorila, že v budúcnosti by som chcela robiť v gastro oblasti, ale deti boli ešte malé, tak som sa nechystala do práce. Keď sme sa neskôr stretli, medzi rečou mi spomenula ponuku práce v škole varenia. Bolo to síce veľmi od ruky a finančne sa mi to vôbec neoplatilo, ale prácu s Kate (Kate Hughes – šéfkuchárka, pozn.red.) som si zamilovala, veľmi sme sa spriatelili.
Varenie je vašou srdcovkou odmalička – kde sa vzala táto láska a ako sa prejavovala?
Obaja moji rodičia sú vynikajúci v kuchyni a základy som ‚odkukala‘ od nich. Keď som začínala variť a pomáhať pri varení, vždy mi naši hovorili: „Keď niečo robíš, rob to poriadne.“ Ešte dnes mi to znie v ušiach. Ako som sa vždy hnevala, ale teraz som im za to vďačná. Jedlo u nás v rodine znamená pohodu a všetci si ho vieme veľmi vychutnať. Moja starká robila vynikajúce domáce koláče, slíže, dolky – na čo si len spomeniete. Celé leto sme s ňou strávili na dedine a ‚pomaháli‘ jej v záhrade a pri príprave týchto vynikajúcich dobrôt.
Spomínate si na prvé pokusy v kuchyni?
Spomínam si na spálené hrnce, samozrejme.
Varenie sa z hobby zmenilo na biznis a dnes ste majiteľkou školy varenia Lemon and Soul Cookery School. Ako vznikla myšlienka na založenie vlastného biznisu?
Nikdy som netúžila mať svoj vlastný biznis a nikdy to nebolo mojím snom. Bolo to skôr z núdze. Keď sa zavrela škola varenia, pre ktorú som pracovala, tak som si nevedela predstaviť robiť v živote niečo iné. Keďže v okolí nebola žiadna práca podobného druhu, tak som si založila svoju vlastnú školu, samozrejme, na naliehanie mojich veľmi blízkych priateľov, ktorí mi na to dodali odvahu.
Na čo sa zameriavate?
Momentálne robím na viacerých veciach, v sobotu ráno idem pripraviť moravské koláče a taliansky chlebík s olivami focaccia, poobede robím detskú narodeninovú párty a budúci týždeň zasa teambuilding pre jednu firmu, kde bude 30 ľudí variť šesť rôznych jedál.
Organizujete aj narodeninové oslavy pre deti, na ktorých ich zároveň učíte variť. Ako vznikol tento nápad? Ako reagujú deti?
Zjedia, čo si navaria a zbožňujú to! Skúsenosti mám dobré, občas potrebujeme leukoplast, keďže ich učím, ako sa krája cibuľa, ale väčšinou sa tešia z výsledkov.
Pustiť sa do kulinárskeho biznisu ako cudzinka nemusí byť jednoduché… Išlo všetko „ako po masle“? Cítili ste hendikepy?
Angličania sú v prvom rade zvyknutí, že tu žijú ľudia iných národností a s rôznymi prízvukmi, takže to pre nich nie je až také prekvapujúce, že som cudzinec. Väčšinou sa zaujímajú, odkiaľ som a aké je slovenské jedlo – mávam veľmi príjemne reakcie. Ja si ale v skutočnosti myslím, že akí ste vy, tak sa budú k vám aj ľudia chovať. Samozrejme, že som stretla ľudí, ktorí nie sú príjemní, ale mám tu veľmi dobrých anglických, slovenských aj iných priateľov, ktorí ma podporujú a pomáhajú mi.
Myslíte si, že v Británii sa podniká ľahšie ako na Slovensku?
To neviem, lebo na Slovensku som nikdy nepodnikala.
Lemon and Soul – citrón a duša – čo sa skrýva za týmto názvom?
Lemon Sole je názov ryby, ktorú často používame na našich kurzoch, a tak z tohto vznikol názov Lemon and Soul. Bola som na veľmi intenzívnom kurze na slávnom Billingsgate market – je to obrovský trh s rybami, na ktorom organizujú aj kurzy prípravy rýb – ako sa vykosťujú, správne varia a podobne. Celá skúsenosť na mňa urobila obrovský dojem a na záver sme museli odovzdať projekt. V rámci neho som vymýšľala meno pre novú firmu a moja dizajnérka loga mi povedala, aby som použila slovnú hračku „soul“ (duša), keďže som veľmi duchaplná (soulful) osobnosť.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Je dosť ťažké definovať pracovný deň, keďže práca okolo detí a rodiny sa premiešava s povinnosťami do práce. Keď potrebujem vyskúšať nový recept pre deti, tak hneď zapojím moje tri dcéry do kuchyne, aby som videla, ako dlho bude trvať deťom upiecť koláčik alebo uvariť cestoviny a či im to vôbec bude chutiť. Keď sú všetky v škole a škôlke, tak sa snažím urobiť toho čo najviac, aby som poobede mohla byť s nimi a keď ich večer uložím spať, tak zasa pokračujem…. Bežný pracovný deň nepoznám. Keď potrebujem odísť učiť a manžel je v práci, tak musím nájsť opateru a vždy im dopredu navarím, aby mali teplú večeru. Je pravda, že odkedy mám svoj biznis, tak vstávam skôr, aby som to všetko stihla. Mám ale obrovské šťastie, lebo mám úžasnú slovenskú maminu, ktorá mi často príde pomôcť. Vždy jej kúpim iba jednosmernú letenku a uprosíkam ju, aby zostala čo najdlhšie. Vtedy sa môžem plne venovať práci a aj si vydýchnuť od každodenných povinností.
Pracujete s deťmi i dospelými, učíte, vymýšľate nové recepty, organizujete oslavy, catering – ktorú časť svojej práce máte najradšej a prečo?
Veľmi rada učím hlavne tínedžerov a dospelých. Tam môžem zájsť do technickejších a hlbších vecí a príprava pred hodinou učenia ma veľmi baví. Pri vymýšľaní nových receptov a cateringu mám najradšej to, že sa zavriem do kuchyne, pustím si slovenské rádio, nemusím s nikým komunikovať a môžem sa len pohrávať s novými nápadmi.
Deti pri sporákoch – to u mnohých ľudí evokuje kuchárske katastrofy. Ako to vnímate vy?
Keď boli deti mladšie, vždy som sa musela psychicky nastaviť na to, aby sme spolu varili. Ale čím sú staršie ony aj ja, tak je to jednoduchšie. V priebehu rokov som videla výsledky, ktoré to ‚pomáhanie‘ zanechalo, tak som rada keď sa neboja vziať do rúk nôž a nakrájať uhorku alebo miesiť cesto, prípadne vymixovať bielky. Čím viac skúseností majú, tým menej práce pre vás a viac kulinárskych úspechov pre ne.
S dcérou ste sa koncom septembra zúčastnili súťaže v pečení chleba World Bread Awards – vy v profesionálnej, sedemročná Lola v amatérskej kategórii pre deti. Na vás sa šťastie síce neusmialo, no Lola so slovenským receptom od prababičky postúpila až do finále. Aká bola vaša reakcia? Viedli ste vaše deti odmalička k vareniu?
Mala som slzy v očiach, keď som videla, že vyhrala súťaž – som na ňu nevýslovne hrdá. Lola je verná kópia mňa. Sme si veľmi blízke a vždy rozumiem jej reakciám a ona mojím. Len v chutiach sme veľmi rozdielne – ona miluje všetko sladké.
Niekedy mám pocit, že moje deti ani nemali na výber – keďže ma neustále videli v kuchyni, tak sa muselo na ne niečo nalepiť. Aj keď nebudú mať chuť variť, vždy sa aspoň snažím do nich vštepiť, aby skúsili všetky jedlá, ktoré im ľudia ponúknu.
Láska vraj prechádza cez žalúdok – máte na toto tvrdenie vlastný dôkaz?
Pravdovravnejšie porekadlo hádam ani neexistuje.
Kde čerpáte nové inšpirácie a gurmánske nápady?
Základy mám zo slovenskej kuchyne a odtiaľ čerpám veľa nápadov. Keď môžem, rada zájdem do dobrej reštaurácie a pozriem si, čo ponúkajú, aby som mohla niečo podobné vytvoriť aj doma. Internet je tiež vynikajúci zdroj informácií, najmä keď mám požiadavky od klientov napríklad na tureckú či japonskú kuchyňu.
Mali ste niekedy chuť vrátiť sa na Slovensko?
Slovensko je môj domov a mám tam veľmi silné korene, ale v praxi si neviem veľmi dobre predstaviť tam žiť.
Čo typické „slovenské“ vám v Anglicku chýba? Na čo slovenské rada spomínate?
Treska, tú si neviem urobiť sama. Chýba mi rodina, priatelia, pocit, že som jeden z nich, že sa nevynímam – pocit spolupatričnosti. Milujem slovenský humor, štedrosť silné slovenské putá.
Smiech je vraj korením života. Aké ďalšie prísady primiešavate do receptu na šťastný život?
Optimizmus. Život je príliš krátky, aby sme sa zaoberali malichernosťami a hnevom.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Pop-up restaurant. Ale o tom až nabudúce…
Zhovárala sa Zuzana Zimmermannová