Voľba Petra Pellegriniho za prezidenta určite poznačila začiatok roka 2024. Táto udalosť však v značnej miere ovplyvnila aj vývoj udalostí v ďalších mesiacoch, predovšetkým v koalícii, ale nie takým smerom ako očakávali jeho dovtedajší koaliční partneri Robert Fico a Andrej Danko. V zahraničnej politike premiér pokračoval v tom čo začal, čoraz viac obracať chrbát Bruselu a čoraz viac sa usmievať smerom k Moskve.
Rok 2024 sa podľa politológa niesol v znamení atentátu na premiéra Fica, ale aj postupného odkrajovania z demokracie
Pellegrini vyvolal krízu v koalícii
Voľbou Pellegríniho do čela štátu sa mal zaokrúhliť vládny trojlístok, kde by na všetkých najdôležitejších postoch v krajine boli predstavitelia vládnej koalície.
Aj keď pred voľbami dostal iba pomerne tichú podporu Smeru-SD, SNS sa na takýto krok rozhodla iba v druhom kole po prehre Štefana Harabina, ktorý bol ich favoritom. Očakávalo sa, že spolunažívanie koaličných strán bude bezproblémové. Opak bol však pravdou.
Všetko sa to začalo neochotou Hlasu-SD odovzdať post šéfa parlamentu do rúk národniarov, presnejšie Andreja Danka, ktorý to mal isto naplánované ešte pred konečnými výsledkami prezidentských volieb. Tvrdo stál pri svojej požiadavke, že práve on sa má vrátiť do čela zákonodarného zboru, lebo vraj nemôže mať Hlas-SD dva vysoké posty v krajine, aj keď to nebolo zakotvené v koaličnej zmluve. Jednoducho si myslel, že mu to patrí a to aj neustále omieľal.
Pripravený bol aj náhradný scenár na upokojenie koalície a to taký, aby líder národniarov svoju budúcnosť spojil s Európskym parlamentom, nespokojný Rudolf Huliak by sa možno stal podpredsedom parlamentu a koalícia by fungovala ako po masle. Výsledky volieb do europarlamentu však Danka nechali na „hradnom vŕšku“ a koalícia si musela uvedomiť, že ju čakajú neľahké časy.
Súboj SNS vs. Hlas-SD naberal na intenzite
Vládna koalícia pred voľbami sľubovala, že ich cieľom je upokojiť situáciu v krajine po nevydarenom vládnutí Igora Matoviča, lebo vraj takýto chaos sa nesmie zopakovať.
Pravdu je, že medzi expremiérom a Richardom Sulíkom často padali slová, ktoré sa určite nehodia na kultivovanú politickú scénu, ale to čo sa začalo v druhom polroku medzi predstaviteľmi SNS a Hlasu-SD sa veľmi podobalo práve na zašlé časy, na ktoré by sme chceli radšej všetci zabudnúť.
Danko sa vzdáva nároku na post predsedu parlamentu, SNS podporí kandidáta Hlasu
Hrozby blokovaním legislatívnych návrhom z jednej či druhej strany, výmena istých ťažkých slov pred verejnosťou a nie na koaličných radách, sa stali každodennosťou.
Už neochota zo strany národniarov podporiť Richarda Rašiho pri plánovanej voľbe predsedu parlamentu ukázala, že pôjde do tuhého. Výsledok je, že ani na sklonku roka 2024 ešte stále nemáme predsedu zákonodarného zboru a svedčí to, že vzťahy vo vládnej koalícii určite nie sú na ideálnej úrovni. Aj keď v pondelok 30. decembra už líder národniarov Danko ohlásil, že sa vzdáva nároku na post šéfa parlamentu a SNS podporí kandidáta Hlasu-SD.
Huliak a Migaľ priliali „olej do ohňa“
Z ničoho nič sa tiež zjavil Rudolf Huliak a oznámil, že aj on chce kus vládneho „koláča“. Určite nespokojný s tým, že mu exprezidentka Zuzana Čaputová neumožnila zasadnúť na ministerskú stoličku na envirorezorte a očakával, že sa tak stane po voľbe novej hlavy štátu. S ním však asi nepočítali ani v strane, ktorá ho do parlamentu dostala a tak začal trucovať.
Na pohodu vo vládnej koalícii to vtedy veľmi nevplývalo, nikto sa ním nechcel zaoberať, lebo ako často vyzdvihovali, majú predsa 76 hlasov, čo na vládnutie stačí. Pravdou je, že sa niekedy muselo hlasovanie presúvať, aby všetci koaliční poslanci boli prítomní, ale nikto si z toho ťažkú hlavu nerobil. Premiér akoby nevidel problém, aj keď v polovici novembra naznačil, že možno budú aj predčasné voľby.
Jeho trápenie sa začalo až po rozhodnutí niektorých poslancov Hlasu-SD, že nie sú ochotní iba stláčať hlasovacie zaradenie tak ako im prikážu zhora, ale chcú, aby bol počuť aj ich hlas. Najhlasnejší bol Samuel Migaľ, ale postupne sa začali objavovať aj iné mená, ktoré vyjadrili nespokojnosť s niektorými rozhodnutiami predsedov koaličných strán a kríza bola na svete.
Fico ju stále nepripúšťa, lebo všetci vyhlásili, že nechcú povaliť vládu len žiadajú, aby sa upravili vzťahy pri predkladaní jednotlivých návrhov do parlamentu. Epilóg je známy, hlasovanie o niektorých návrhoch koaličných poslancov sa presúvali zo schôdze na schôdzu a tak máme situáciu, že nás bude čakať asi horúci začiatok roka 2025.
Ak vzťahy neurovnajú do začiatku februára, keď majú poslanci znovu zasadnúť do lavíc, tak vraj bude musieť dôjsť k zásadným rozhodnutiam. Čoraz viac sa spomína práve to nechcené skrátenie volebného obdobia, aj keď by to málokomu vyhovovalo.
Rebelom v koalícii určite nie, lebo by sa znovu do parlamentu ťažko dostali, ale ani samotným koaličným stranám, možno s výnimkou Smeru-SD, ktorý má stále má dostatok hlasov, aby mohol ašpirovať na zostavenie ďalšej vlády, lenže nie je úplne jasné s kým. SNS je podľa prieskumov stále na hranici alebo pod hranicou zvoliteľnosti a Hlas-SD nevie, čo zo sebou, čo by sa určite odzrkadlilo na jeho volebnom výsledku.
A čo na to pán prezident? Ten zo začiatku mlčal, ale postupom času vidí, že sa veci nevyvíjajú tak, ako si on predstavoval. Preto sa snaží situáciu upokojovať, ale ani on sám nevie ako, lebo si nechce pohnevať Fica. Zároveň má však aj morálnu zodpovednosť za situáciu v bývalej vlastnej strane. Na hlavu štátu pomaly začína tlačiť aj Danko a preto bude zaujímavé sledovať na čiu stranu sa postaví. Byť neutrálnym v takejto situácii nie je ľahké.
Sme na západe, ale chceme na východ?
Pellegrini má určite veľa problémov pri stretnutiach so zahraničnými partnermi pri obhajovaní zahraničnej politiky súčasnej vlády, konkrétne premiéra Fica. Stále opakuje, že sme pevne ukotvení v Európskej únii a NATO, že Rusko je agresor na Ukrajine a Slovensko bude bude podporovať našich východných susedov. Premiér však svojimi krokmi jeho slová popiera.
Slová, že Slovensko nebude vojensky podporovať Ukrajinu v jej snahách o oslobodenie vyvolala rozpačitosť u partnerov. Postoj však je legitímny a sľuboval to aj pred voľbami, ale na druhej strane vyhlásenia, že krajina je ochotná tie isté zbrane Ukrajine predávať a aj na tom zarobiť málokto pochopil.
Premiér Fico v Moskve rokoval s Putinom, hovorili o plyne aj vojne na Ukrajine - VIDEO, FOTO
Zrazu sa ocitol v spoločenstve s Viktorom Orbánom, ktorý ešte skôr ako sa začala vojna na Ukrajine, viedol vlastnú vojnu s Európskou úniou. Peniaze nám dajte, ale nechajten nás aby sme si vládli na vlastnom „piesočku“, ako mi chceme bez ohľadu, či je to v rozpore s pravidlami Únie. Určite to ale nie je cesta, aby sa dlhodobo mohlo takto fungovať.
Pociťuje to aj Orbán, keď stále čaká na miliardy z Európskej únie a s touto hrozbou sa už stretol aj samotný Fico. Slovenský premiér sa však narýchlo snažil ako-tak vyhovieť „byrokratom“ z Bruselu, len aby nezastavili prítok peňazí, lebo vie, že bez nich by celé jeho slová o rozvoji padli do vody.
Svoj postoj k spoločným hodnotám však zaklincoval svojou cestou do Moskvy, aby sa poklonil Vladimirovi Putinovi. Vysvetlenie, že išiel zjednávať lacný plyn keď Ukrajina zastaví jeho tranzit cez vlastné územie, určite viacerých nepresvedčilo, lebo zatiaľ sa nenašla cesta, ako by sa ten lacný plyn do krajiny vôbec dostal.
Verím, že Fico ma nejaké riešenie v rukáve, ale iba keď sa zrealizuje budeme možno viac ochotní z časti akceptovať jeho návštevu v Kremli. Na záver sa však treba pozrieť kde Fica vítajú – v Moskve, Budapešti a Belehrade – v krajinách, ktoré majú vážne problémy s demokraciou.
Toto sú len dve najvypuklejšie oblasti, ktoré poznačili Slovensko v roku 2024. Určite by sa mohlo písať aj o situácii v oblasti kultúry, životného prostredia, vnútra ale priestoru nie je dostatok. Verím, že rok 2025 bude lepší, ako ten čo je za nami. Možno nás prekvapí aj novými voľbami a cirkusom, ktorý je s tým spätý.
