BRATISLAVA 5. decembra (WBN/PR) – Vydala šesť kníh v slovenčine, jednu v českom preklade, a pritom má iba 29 rokov. Práve v týchto dňoch jej vyšiel najnovší román. Spisovateľka s rusínskymi koreňmi Andrea Rimová.
Ako ste v detstve a mladosti prežívali, že patríte k inému, než majoritnému národu?
Vyrastala som v Medzilaborciach, ktoré mnohí označujú za Mekku Rusínov. Na základnej škole sme mali výklad v slovenčine, avšak cez prestávky chodbami rezonoval rusínsky jazyk. Hovoriť inak, ako sa píše v knihách, nám ako deťom pripadalo prirodzené, hovorili tak predsa takmer všetci naokolo. O Rusínoch sme sa učili dosť na hodine dejepisu. Vedeli sme okrem iného, že žijeme na Slovensku, ale sme Rusíni a máme vlastný jazyk. To nám stačilo a výraznejšie sme to neriešili.
Už na strednej škole ste však „vystúpili“ z väčšinového rusínskeho prostredia. Ako na to ďalej reagovalo vaše rusínske povedomie?
Na strednej a vysokej škole to bolo iné. Navštevovala som gymnázium so zameraním na telesnú výchovu, neskôr filozofickú fakultu, oboje v Prešove. Hneď na začiatku štúdia moji spolužiaci nechápali, ako dokážem hovoriť pekne po slovensky, keď môj materinský jazyk je iný. Rodičia mnohých spolužiakov však mali rusínske korene a ovládali aj niektoré naše slovíčka. Na internáte, kde som bývala, som spoznala aj mnoho Rusínov z iných lokalít na Slovensku. Vymieňali sme si zážitky, zvyky a aj keď rusínčina je v každej lokalite trošku iná, komunikovali sme výhradne po rusínsky. Slovensky hovoriaci kamaráti nás často v tichosti pozorovali a nechápali.
Máte za sebou šesť kníh. Na takú mladú spisovateľku je to skutočne úctyhodné. Kde beriete inšpiráciu? Do akej miery píšete v knihách o sebe?
Moje pisateľské aktivity začali pred takmer dvadsiatimi rokmi, keď mi v novinách vyšiel prvý článok. Potom to boli úvahy a básničky, neskôr školský a internátny časopis, novinové články v rámci praxe počas masmediálnych štúdií. Potom som určitú dobu nenapísala ani slovo. Dnes toto obdobie vnímam ako ticho pred búrkou. Búrkou označujem to, čo vo mne vyrástlo – závislosť od písania. Baví ma tvoriť príbeh. A inšpirácia? Ide o spojenie fantázie a reálneho života, ktorý prebieha všade okolo mňa. Denne stretávam množstvo ľudí a každý má svoj príbeh. Ja ho mám tiež. Keď to všetko zmiešam dokopy a precízne vyvážim, vznikne román.
Aký ste typ na písanie – rovno píšete do počítača, alebo musíte text „vysedieť“, škrtáte a vraciate dej naspäť?
Môj príbeh vzniká niekoľko týždňov v hlave a keď som rozhodnutá, pustím sa do písania. Dovtedy zaspávam s diktafónom pri hlave a zapisujem si poznámky do mobilu aj počas cesty autobusom, či v rade na pošte. Knihu už píšem priamo do počítača, ale vždy mám poruke zošit, do ktorého si robím poznámky. Je jednoduchšie v čase potreby prelistovať pár strán, než hľadať informácie v mase textu. Zošit je krásne farebný, pretože si tam rôznymi zvýrazňovačmi označujem fakty súvisiace s konkrétnymi postavami.
Ste Rusínka z Medzilaboriec, vaše knihy však zatiaľ s rusínstvom nesúvisia. Chceli by ste raz čerpať aj z tohto prostredia?
Nevylučujem, že v budúcnosti sa do niečoho takého nepustím.
Ak by ste raz napísali knihu, ktorá by sa dotýkala Rusínov, vedeli by ste ju napísať po rusínsky a v azbuke?
Bolo by to veľmi zaujímavé. Musela by som si však naštudovať množstvo informácií a momentálne som pracovne natoľko vyťažená, že na to nie je čas. Azbuku úplne neovládam a momentálne by som ňou nedokázala písať. Na škole som sa učila angličtinu a nemčinu a potom som dlhé roky žila na Cypre. Postupne som začala komunikovať po grécky a neskôr aj po rusky, avšak k písaniu v týchto jazykoch som nedošla. Mala som v hlave jazykový mix. Pracovala som v hotelovej reštaurácii a prispôsobovala som sa jazyku, ktorým hovorili hostia. Už dlhší čas však uvažujem o jazykovej škole, kde by som si určite vybrala ruštinu. Hlavne kvôli azbuke.
Čo vám dáva rusínstvo, boli by ste taká, aká ste, aj bez toho, že ste Rusínka?
Neviem. Fakt je, že ňou som a myslím, že aj vďaka tomu som taká, aká som. Nedelím ľudí na Slovákov, Rusínov či Čechov, ale na dobrých a zlých. Veľa Rusínov má ambície presadiť sa v rôznych oblastiach práve vďaka tomu, že vyrastali ako súčasť národa bez vlastného štátu. Akoby chceli ukázať svetu, kto sú. Možno práve toto mám aj ja v podvedomí a ovplyvňuje to cestu, ktorou som sa rozhodla kráčať.
Hovoríte doma po rusínsky?
S mojou rodinou hovorím len po rusínsky. So sestrou som sa pokúšala hovoriť po slovensky, keď ma zoznámila so svojím českým priateľom, svojím neskorším manželom. Bolo to strašne komické a neprirodzené. Vydržalo mi to asi päť minút.
Čo vám hovorí rusínska literatúra?
Keďže neovládam azbuku, rusínske knihy zatiaľ nemôžem čítať. Ale pred rokom prišiel na krst mojej štvrtej knihy Jozef Kudzej z Ňagova, autor duchovnej poézie a bájok. Dovtedy som o ňom iba počula. Na konci besedy pred krstom prišiel za mnou a venoval mi svoje knižky, bájky v rusínskom jazyku, avšak písané latinkou. Veľmi som sa potešila a prečítala som ich hneď v ten deň. A v nasledujúcich mesiacoch ešte niekoľkokrát. Boli skvelé aj vtipné a pán Kudzej mi prostredníctvom nich ukázal iný rozmer rusínskeho jazyka.
V poslednom čase ste sa už usadili na Slovensku a žijete v režime štandardne zamestnaného človeka. Máte ešte čas na písanie ako predtým?
Obávala som sa, že nie, najmä ak si moja práca vyžaduje sedenie pri počítači a kreativitu. No všetko sa dá. Po večeroch a víkendoch sa mi za šesť týždňov podarilo stvoriť najnovšiu knihu Lavína. Hneď po vydaní sa dostala medzi najpredávanejšie knihy a sú na ňu výborné ohlasy.
Myslíte si, že by vás raz písanie mohlo uživiť?
O tom nepochybujem. Ale ešte nie je ten správny čas. Keď príde, budem to určite cítiť.
Zhovárala sa Táňa Rundesová
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedné OZ Združenie inteligencie Rusínov Slovenska.
Viac na: www.cemerica.sk