Kedysi ľudia kládli životy za svoju komunitu, za svoj národ, vieru. Ak by sa dnes povedalo – Poďme bojovať! Tak, za čo by sa išlo bojovať? – pýta sa
Keď spomínate na november roku 1989, čo sa vám vynorí?
Moje novembrové dni roku 1989 boli veľmi hektické. V tom čase som bol už zakotvený v Psychiatrickej nemocnici Philippa Pinela v Pezinku, kde sa Gorbačovovej perestrojke dvere veľmi neotvárali. Potajme sme chodili do psychoterapeutických výcvikov, potajme sme sa stretávali, venovali sa psychoanalýze. Keď sme si v práci vytvorili debatné vzdelávacie krúžky, tak nás predseda strany obvinil, že je to len zásterka na sexuálne radovánky.
Aké pocity sa vám spájajú s prvými dňami a týždňami po 17. novembri 1989?
Prvé pocity, ktoré sa mi vynoria sú nadšenie ale i strach. Nadšenie z toho, že padá režim, ktorý som nemal v láske aj z osobných a rodinných dôvodov. V dospelosti som mal jasne formulované, že režim postavený na vláde jednej strany bol z princípu patologický. Jeho vodcovia sa zákonite stali paranoidnými, a preto sa vzájomne likvidovali. Preto aj ten strach – komunisti sa nikdy nevzdávali moci ľahko. Navyše z psychologického hľadiska bol postavený na absolútne mylnej premise – že ľudia sú si rovní a že spoločné vlastníctvo je lepšie ako súkromné. Komunistický systém bol uzavretý, potláčal osobnú slobodu a tvorivé nezávislé myslenie. Túžil som, aby padol, ale v novembri sme ešte nevideli, kam to bude smerovať. Spätne si myslím, že to bola ušľachtilá revolúcia. Revolúcia však z princípu nemôže byť ušľachtilá. Dôsledky tohto paradoxu pociťujeme dodnes.
Máme v súčasnosti slobodu a demokraciu akú sme si predstavovali pred 25 rokmi, žiadali na manifestáciách a štrajkoch?
Myslím si, že máme. Požiadavky boli splnené až prekročené – v intenciách vtedajších úvah. Vtedy sme netušili, až kam sa dostaneme. Je obrovský úspech, že sme súčasťou Európskej únie a je chyba, že sa zle informuje o zmysle tohto členstva. Dostali sme sa do spoločenstva vyspelých krajín, ktoré majú demokraciu budovanú stáročia a musíme si to vážiť. – To je obrovské pozitívum. Negatívum je to, že sa tento štát budoval tak, že sa nechali otvorené dvere ľuďom, ktorí nemali čestné úmysly, ktorí sa dostali k obrovským peniazom nezaslúžene, bez vlastnej práce, zbohatli a poznačilo ich to aj mentálne. Žiaľ, do istej miery ovplyvňujú charakter tejto krajiny. Ľudia narážajú na slabú vymožiteľnosť práva a na hranice vlastnej bezmocnosti. Toto je sklamanie a vplýva to aj na naše duševné zdravie.
Nové usporiadanie krajiny po novembri 1989 prinieslo nielen slobody, ale aj trhovú ekonomiku a konzumnú spoločnosť. Ako sa to odráža na našej psychike?
Bezbrehé prijímanie tzv. konzumu sa skutočne odráža na duševnom zdraví spoločnosti. V našej praxi vidíme, že narastá počet pacientov s abnormnou osobnostnou štruktúrou. Tú si pravda neuvedomujú, do terapie ich privádzajú symptómy, ktoré však s ňou súvisia. Oproti minulosti je oveľa viac ľudí, ktorí majú hraničnú a patologicky narcisticky štruktúrovanú osobnosť.
Takže chceme stále viac a viac?
Ľudia sa chcú nasýtiť, ale príde presýtenie a predpokladám, že človek sa začne vracať k hodnotám, ktoré majú hĺbku a zmysel. Verím v evolúciu a v prirodzenú potrebu človeka po harmónii a zmysle bytia. Príkladom môže byť aj Európska únia. Z môjho pohľadu je to spoločenstvo, ktoré zabezpečuje ľuďom mier, určitú pevnosť, stabilitu. Lenže nemá duchovnú víziu. Únia je zameraná na uspokojovanie materiálnych a sociálnych potrieb človeka, ale tých duševných a duchovných je tam málo. Respektíve takmer absentujú. Kedysi ľudia kládli životy za svoje spoločenstvo, za svoj národ, vieru. Dnes, ak by sa povedalo poďme bojovať! – Tak, za čo by sa išlo bojovať? To má ďalšie súvislosti, muži bojovníci – s tradičnými mužskými vlastnosťami vymierajú a rovnako ženy začínajú dostávať iné atribúty. Najhoršie je, že médiá, ktoré majú obrovský potenciál a vplyv na charakter spoločnosti, ponúkajú tony plytkých a prázdnych tém, ktoré si presadzujú ako žiadané. Je to kardinálny omyl, oni nie sú žiadané, len poslucháč, divák ich zhltne, pretože si v nich rieši svoje vnútorné psychické problémy. Posúvajú sa hranice normálneho a patologického. S určitým zveličením môžeme povedať, že spoločnosť sa neurotizuje a patologické sa stáva normou. Čestnosť, obetavosť a tolerancia miznú, viac je egoizmu, arogancie a bezbrehého presadzovania samého seba. Svet je plný géniov, len tí ozajstní nie sú. Alebo ak aj sú, veľmi sa neprezentujú. To sú javy, ktoré menia obraz spoločnosti a jedinca v nej. Aké má mladý človek dnes identifikačné vzory? Ktoré sa mu ponúkajú? – Ľudia, ktorí predstavujú ani nie vzor, ani nie sú dostatočne eticky, morálne vyspelí a čistí. Pritom tie skutočné celebrity, ktoré na Slovensku máme, skutočné autority, tie si nikto nevšíma.
Z pohľadu duševného zdravia sme na tom lepšie dnes, alebo za bývalého režimu?
Človek si môže chrániť duševné zdravie slobodnejšie, na druhej strane mu ho agresívnejšie ohrozujú vplyvy spoločnosti ale i on sám. Vznikla početná vrstva ľudí, ktorá je aj materiálne dobre zabezpečená. Na druhej strane je veľa ľudí chudobných a ponížených. S istotou vieme, že za posledných 25 rokov výrazne narástol počet ambulantne psychiatricky liečených pacientov a to v drvivej väčšine na úzkostné a depresívne poruchy, ktoré vznikajú v úzkej súvislosti s vplyvom prostredia. Môžeme hovoriť aj o moderných civilizačných psychických poruchách, ktoré môžu „navštíviť“ hocikoho. Bohatého aj chudobného, mladého aj starého. Nemusí mať ani predispozíciu, stačí, keď sa mu začne rúcať jeden z pilierov, na ktorých stojí jeho osobnosť, napríklad v dôsledku strát či potláčania emócií ako je hnev, frustrácia, nespokojnosť a podobne. Nároky spoločnosti sú dnes väčšie, ľudia prežívajú viac neistôt, žijú v oveľa vyššom tempe a keď sa ocitnú v krízovej situácii, na akejsi križovatke svojho života, tak rôzne psychické symptómy ako úzkosť, nespavosť, psychosomatické poruchy, depresívne stavy a podobne ich upozornia, že niečo v ich vývoji nie je „súladné“. A tlak utrpenia rozhodne, kedy prídu do terapie. Ja si myslím, že vysoké čísla hovoria nielen o dobe, ale aj o kredite, ktorý psychiatria a psychoterapia dnes majú. Pred 25 rokmi by väčšina ľudí na otázku, či by išli k psychiatrovi, ak by mali psychické problémy, odpovedala nie, alebo áno, ale s pocitom hanby. To sa dnes zmenilo. Dnes ľudia prichádzajú na psychiatriu, hlásia sa do psychoterapie. Priam je módne mať svojho psychoterapeuta, už je to obraz ako na Manhatthane.
Venujete sa samovraždám. Je ich dnes viac ako za komunizmu?
Zaujímavý údaj je ten, že počet dokonaných samovrážd je v globále nižší po „nežnej“, ako pred ňou. Zistili sme to porovnaním 15 ročného obdobia pred rokom 1989 a 15 rokov pred rokom 2012. V bývalom režime éry budovania reálneho socializmu sa však o samovraždách takmer nepísalo. Človek v socialistickej spoločnosti pod vedením komunistickej strany mal byť šťastný, pretože tá mu zabezpečovala všetko. Proste, veľký otec – veľká všeobjímajúca zastrešujúca mama padli. Rola veľkého otca však v mnohých ľuďoch dodnes doznieva. A matka, to je tá spoločnosť, v ktorej sa človek cíti dobre. Máme veľa slabých, odkázaných, aj duševne chorých, ktorí žijú za ponižujúcich podmienok. Schudobnenie je jeden z mohutných faktorov, spolu s osamelosťou a depresívnou poruchou, ktorý človeka vedie k samovražde. Prognózy sú však alarmujúce. Na Slovensku treba pripraviť celospoločenský program na boj so samovraždami. Nie je to však len problém psychiatrie. Prevencia a prvá pomoc môže zachrániť veľa životov. Je napríklad hrozné, že nie sú peniaze ani na linku dôvery.
Akými sme z pohľadu psychiatra dnes?
Za 25 rokov sa dosť zmenil obraz človeka v jeho dimenziách psycho-sociálnych a hodnotových. Dnes ľudia aj pod vplyvom spoločenskej nálady a obrazu spoločnosti majú veľa nárokov, veľa chcú, veľa žiadajú, majú pocit, že oni sú tí vyvolení, ktorí majú na všetko právo. Ale povinnosti, zodpovednosť a hlavne ochota dať niečo zo seba to ubúda. Je to vhodné pole pre rozvoj osobností, ktoré nie sú harmonicky štruktúrované, skôr patologicky. Nešťastie je, keď sa patologický jedinec dostane do čela firmy, nejakej inštitúcie, ktorá má vplyv na spoločnosť. To je veľké nešťastie. V tomto sú médiá prvoplánovo, pudovo založené len priniesť nejakú senzáciu a aký to má dopad to ich nezaujíma. Im sa to raz vypomstí, pretože ich majiteľ, ich šéfredaktor sa môže tiež ľahko dostať do situácie, že bude musieť u seba, u svojho príbuzného riešiť dopad toho, čo sám vyrobil, na čom sa sám podieľal.
Ale my nemôžeme moralizovať, my ho musíme zobrať ako pacienta.
Zhovárala sa redaktorka agentúry SITA Tatiana Majerská
(1952, Bratislava) je riaditeľom Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku a prednostom Psychosomatickej kliniky Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor všeobecné lekárstvo a získal atestáciu I. stupňa z odboru psychiatria. Je tiež držiteľom Certifikátu z psychoterapie od Európskej asociácie psychoterapie.
Pavel Černák sa zaujíma o prienik psychiatrie s filozofiou, sociológiou a kultúrou spoločnosti. Podpísal sa pod množstvo odborných publikácii. Osobne sa angažuje v odstránení tabu zo psychiatrie, zlepšení života ľudí s duševnými poruchami a vo zvyšovaní kvality psychiatrickej starostlivosti. Voľný čas venuje rodine, prírode a hre na klavír. Žije v Bratislave. S manželkou majú dve dcéry.
