BRATISLAVA 12. októbra (WEBNOVINY) – Slovensko prehralo pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) dva prípady žalôb na prieťahy v konaní, pričom súd sťažovateľom priznal celkový nárok na vyše 16 tisíc eur.
V prvom prípade Ondrej Tresa žaloval Slovensko za neprimeranú dĺžku konania o odstránení neoprávnenej stavby.
To sa začalo už v októbri 1994, pričom v jednej časti nároku sa právoplatne skončilo v máji 2009. Druhú časť nároku však vylúčili na samostatné konanie, ktoré stále pokračuje.
Dĺžka konania o vylúčenom nároku tak v súčasnosti predstavuje viac ako 17 rokov a 11 mesiacov na dvoch stupňoch konania. V septembri 2009 sa dĺžkou konania v tomto prípade zaoberal na základe sťažnosti aj ústavný súd, ktorý ju však odmietol.
Európa nesúhlasila
V časti, ktorá sa vzťahovala na pôvodný nárok, sa tak rozhodol pre oneskorené podanie sťažnosti. V časti konania o vylúčenom nároku ústavný súd zdôvodnil odmietnutie sťažnosti nesplnením zákonom predpísaných náležitostí na podanie sťažnosti.
ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože nepodal ústavnú sťažnosť v súlade s formálnymi náležitosťami a ustálenou praxou ústavného súdu. Tomu dokonca ESĽP vytkol, akým spôsobom sťažnosť odmietol.
Poukázal na to, že ústavný súd nepreskúmal podstatnú časť konania o vylúčenom nároku preto, že sťažovateľ neuviedol spisovú značku tohto konania. Pritom v čase prijatia rozhodnutia ústavného súdu konanie o vylúčenom nároku ešte nebolo zapísané pod samostatnú spisovú značku.
Bol to jeden spor
ESĽP vzal do úvahy aj to, že sťažovateľ formuloval svoju sťažnosť spôsobom, ktorý by umožnil ústavnému súdu preskúmať celkovú dĺžku konania. Preto námietku vlády neakceptoval.
Po preskúmaní sťažnosti ESĽP poznamenal, že konanie o pôvodnom nároku, vo vzťahu ku ktorému už bolo konanie skončené, ako aj konanie o vylúčenom nároku je potrebné považovať za jeden spor.
Potom dospel k záveru, že dĺžka predmetného konania bola neprimeraná, čím došlo k porušeniu článku Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za jeho porušenie priznal sťažovateľovi 8300 eur ako nemajetkovú ujmu a 1135 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.
Desaťročný proces
V druhom prípade Peter Laduna žaloval SR za neprimeranú dĺžku dvoch konaní o žalobe na ochranu osobnosti. Prvé konanie sa začalo v októbri 2003 a stále pokračuje. Dĺžka tohto konania tak v súčasnosti predstavuje viac ako osem rokov a 10 mesiacov na troch stupňoch konania.
Druhé konanie sa začalo v novembri 2002 a tiež stále pokračuje, teda jeho dĺžka v súčasnosti predstavuje viac ako deväť rokov a 10 mesiacov na dvoch stupňoch konania. Dĺžkami oboch konaní sa zaoberal na základe viacerých ústavných sťažností aj ústavný súd.
Ani v jednom prípade však nekonštatoval, že by postupom dotknutých vnútroštátnych súdov došlo k porušeniu práv sťažovateľa a ústavné sťažnosti odmietol. ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, podľa ktorej príslušný článok Dohovoru nie je aplikovateľný na prvé konanie o žalobe na ochranu osobnosti.
Slovenská vláda nesúhlasila
Slovenský kabinet svoj postoj zdôvodňoval argumentom, že predmetné konanie bolo zastavené uznesením procesného charakteru. Európsky súd však mal za to, že išlo o rozhodovanie o občianskych právach a záväzkoch sťažovateľa.
Okrem toho sa ESĽP nestotožnil ani s argumentáciou vlády, že sťažovateľ nevyčerpal vo vzťahu k dotknutým konaniam vnútroštátne prostriedky nápravy, keďže nepodal nové ústavné sťažnosti.
ESĽP na margo prvého konania na ochranu osobnosti poznamenal, že sťažovateľ sa nedomohol primeranej nápravy na základe prvej ústavnej sťažnosti a preto sa od neho nevyžadovalo, aby podal ďalšiu sťažnosť.
Ústavný súd odmietol
Rovnako sa od neho nevyžadovalo podanie novej ústavnej sťažnosti ani vo vzťahu k druhému konaniu. Európsky súd poukázal na to, že sťažovateľ sa predtým trikrát obrátil na ústavný súd s ústavnými sťažnosťami, ktoré pokrývali dĺžku podstatnej časti posudzovaného obdobia.
ESĽP dospel v oboch prípadoch konaní k záveru, že ich dĺžka bola neprimeraná a došlo tak k porušeniu príslušného článku Dohovoru.
Sťažovateľovi priznal 6600 eur ako nemajetkovú ujmu a 100 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.
O prípadoch informovalo ministerstvo spravodlivosti na svojej webovej stránke.
