Prejavy k vzniku republiky - keď moc neponúkne pravdivú diagnózu, apel na pokoj znie ako výzva zmieriť sa s úpadkom

Komentár Petra Weissa.
Peter Weiss
Peter Weiss. Zdroj: archív Peter Weiss.

Novoročné vystúpenia prezidenta, predsedu parlamentupremiéra k 33. výročiu vzniku samostatnej Slovenskej republiky mali spoločného menovateľa: veľa slov o hodnotách, pokoji, suverenite a mieri, no minimum pravdivého pomenovania problémov, v ktorých sa Slovensko vnútorne nachádza a ktorým čelí zvonku.

Štátny sviatok je prirodzenou príležitosťou aj na symboly a apely. Ak však systematicky nahrádzajú analýzu spoločenskej reality, reči o zmierovaní sa stávajú iba nástrojom na jej zahmlievanie.

Prejav prezidenta Pellegriniho

Prezident postavil svoj prejav na výzve odmietnuť nenávisť, nepodliehať negativizmu a veriť, že „nie všetko je na Slovensku zlé“. Tento apel by bol presvedčivejší, keby ho sprevádzalo pomenovanie aspoň dvoch troch konkrétnych príčin toxickej polarizácie spoločnosti.

Napríklad arogantne, na poslednú chvíľu predloženej a v skrátenom legislatívnom konaní schválnej škandalóznej novely Trestného zákona, ktorej účelom je pomôcť konkrétnemu predstaviteľovi vládnej koalície obžalovanému zo závažného trestného činu vyhnúť spravodlivému súdu a kriminalizovať opozíciu a príslušníkov maďarskej národnostnej menšiny za zmienky o Benešových dekrétoch. Pravda, to by však hlava štátu túto novelu nesmela tesne pred Vianocami podpísať.

V prípade, ak sa vám nezobrazil zdieľaný obsah nad týmto textom kliknite sem

Bez presnej identifikácie politických rozhodnutí, ktoré vyvolávajú v spoločnosti konflikty, sa len manipulatívne vytvára dojem, že za nárast napätia nesú rovnakú zodpovednosť všetci – vláda aj opozícia, moc aj jej kritici z radov občianskej spoločnosti. Takýto postoj je síce politicky pohodlný, ale z ústavného hľadiska problematický: prezident nemá len spájať, ale aj pomenúvať, kde sa porušujú demokratické pravidlá hry a kto za to nesie politickú zodpovednosť. To isté sa vzťahuje aj na prejav predsedu NR SR.

Prejav premiéra Fica

Premiér sa vo svojom vystúpení opäť štylizoval do role obrancu Slovenska pred „negativizmom“, „sebabičovaním“ a údajnými nadnárodnými tlakmi, ktoré z neho chcú urobiť „malú poslušnú a národne a kultúrne neidentifikovateľnú bezvýznamnú bodku.“ Kritiku stavu, v akom sa nachádza naša republika, označil za vytváranie obrazu „spálenej zeme“.

Ide o osvedčený politický manéver. Z vecnej kritiky výkonu moci urobiť ideologický útok neprajníkov a nepriateľov na štát a slovenský národ: za „nezmyselné zvyšovanie politického napätia“ môže iba „politický protipól snaženia súčasnej vládnej koalície“. Tá prirodzene, robí všetko dobre, len opozícia, mimovládne organizácie a médiá jej hádžu polená pod nohy. Aj Vladimír Mečiar bol majstrom v používaní tejto politickej techniky.

V prípade, ak sa vám nezobrazil zdieľaný obsah nad týmto textom kliknite sem

Kľúčovým výsledkom rozdielov medzi želaniami a realitou je polarizácia spoločnosti. Aj premiér ju vo svojom prejave kritizuje, no zároveň ju sám systematicky využíva ako strategický politický nástroj. Budovanie obrazu nepriateľa v kultúrnych a identitárskych vojnách, doslova démonizovanie progresivizmu a rámcovanie politiky do schémy „my verzus oni“ neboli náhodným sprievodným javom kampane, ale vedomou stratégiou, ktorá mu priniesla volebný úspech.

S rovnakou politickou logikou si dnes udržiava podporu – vyvolávaním permanentných „kultúrno-etických“ konfliktov, ako v prípade novely ústavy, ktorá nabúrala prvá článok Ústavy SR. Odpútava tak pozornosť od zlyhávania vládnutia pri napĺňaní predvolebných sľubov a od hlavného hesla vládneho programu: „Lepšie, pokojnejšie, bezpečnejšie žiť.“

Stratégia prehlbovania už aj tak toxickej, spoločnosť rozkladajúcej polarizácie, má aj ďalší dôsledok: zakrýva fakt, že vláde záleží len jej na vlastných voličoch. Ostatní občania sa tak stávajú problémom, nie adresátmi jej politiky. Polarizácia neslúži riešeniu konfliktov, ale ich udržiavaniu – ako dymovej clony, za ktorou nevidno skutočnú bilanciu vládnutia.

Téma suverenity Slovenska

Povšimnutiahodný je aj ďalší aspekt prejavov k štátnemu sviatku. Hoci sa Smer aj Hlas vo svojich názvoch napriek vyhodeniu zo Strany európskych socialistov stále hlásia k hodnotám sociálnej demokracie, v novoročných prejavoch ich predstaviteľov – patrí k nim aj prezident, lebo sľuboval, že pri výkone mandátu bude vychádzať zo sociálnodemokratických hodnôt – sa to nijako neprejavilo.

Ani len chudoba, v ktorej dnes žije takmer pätina obyvateľov Slovenska, im nestála za zmienku a aspoň  náznak politické programu boja s ňou. Žiadna reflexia rastúcej sociálnej neistoty a úzkosti, žiadne pomenovanie zlyhaní pri konsolidácii verejných financií, ktorá najviac dopadá na nižšie príjmové skupiny, rodiny s deťmi a na pracujúcu chudobu.

Ani slovíčko na margo rastúceho odchodu mladých schopných ľudí do zahraničia, ktorý dramaticky zhoršuje demografický vývoj a znižuje potenciál pre modernizáciu Slovenska. To je priame popretie premiérových slov o „silnom sociálnom štáte“. Tento rozmer štátu nahradili národno-konzervatívne, často až krajne pravicové identitárne slogany a rétorika ohrozenia.

V prípade, ak sa vám nezobrazil zdieľaný obsah nad týmto textom kliknite sem

Ústavní činitelia sa dotkli aj témy suverenity Slovenska, z ktorej si urobili akýsi politický erb. Lenže suverenita sa nemeria množstvom silných slov, trucovitým správaním sa voči najbližším spojencom a opakovaným rozbíjaním konsenzu v po boku maďarského premiéra. Ani servilným nadbiehaním ruskému prezidentovi, ktorý pred štyrmi rokmi spáchal najväčší zločin proti mieru v Európe od roku 1945 a snaží sa za cenu obrovských obetí zničiť suverénnu a nezávislú ukrajinskú štátnosť a ozbíjať ju o je územie. Suverenita je schopnosťou byť dôveryhodným partnerom, ktorý spolurozhoduje a nie je izolovaný. A do očí agresorovi povedať, že je agresor a vyzvať ho, aby v mene mieru ukončil vojenské operácie a nie blúzniť o tom, že ak imperialistické Rusko dostane Ukrajinu do svojej sféry vplyvu, budeme mať lacný plyn a ropu.

Ak sa vláda správa tak, že stráca dôveru partnerov v Európskej únii, potom sa „suverenita“ mení na osamelosť. Demonštruje ju fakt, že do Bratislavy prišiel na oficiálnu alebo pracovnú návštevu za dva roky iba jeden jediný predseda vlády členského štátu EÚ – Viktor Orbán. EÚ nie je cudzia mocnosť, sme jej súčasťou a spolurozhodujeme v nej, najmä v Európskej rade, o všetkých jej kľúčových politikách. Je naším životným priestorom, ako sa o tom píše aj vo vládnom programe, nie cudzou mocou, ktorá nás utláča a kradne nám identitu.

Prejavy k prvému januáru ponúkli veľa klišé a málo politickej reality. Zmierovanie spoločnosti si nevyžaduje  výzvy k slušnosti, ale predovšetkým  odvahu pomenovať príčiny konfliktov a priznať zodpovednosť vládnucej moci za ich vznik. Bez toho zostanú slová o pokoji a stabilite len prázdnym rituálom – a realita života na Slovensku sa od nich bude iba vzďaľovať. Keď moc neponúka pravdivú diagnózu, apel na upokojenie znie ako výzva zmieriť sa s poklesom ekonomiky a životnej úrovne, porušovaním základných princípov parlamentnej  demokracie, eróziou právneho štátu a úpadkom kultúry robenia politiky, s rozkladom sociálnej súdržnosti a ochoty brániť vlasť v prípade ohrozenia. Tieto fenomény nie sú „negativizmus“, ale bolestivé fakty.

Nemôžeme sa zmieriť s tým, že samostatná Slovenská republika sa v jej Kristových rokoch nachádza v hlbokej, priam existenčnej kríze. Jej občania si zasluhujú zodpovedné vládnutie a návrat k najelementárnejšej morálke v politike.

Viac k osobe: Peter Weiss